Mýtus: Islam je kompatibilný s demokratickými princípmi. Samotné náboženstvo je demokracia.

Pravda:
Demokracia je systém, v ktorom sú si všetci ľudia rovní pred zákonom, bez ohľadu na rasu, náboženstvo alebo pohlavie. Hlasovanie každého jednotlivca je rovnako dôležité, ako hlasovanie ktoréhokoľvek iného. Pravidlá spoločnosti sú potom určované kolektívnou vôľou ľudí.

Podľa islamského práva majú nárok na plné práva iba moslimovia. Postavenie žien je často polovičné voči mužom – a niekedy ešte menej. Nemoslimovia nemajú rovnaké postavenie ako moslimovia. V skutočnosti nemôže byť moslim odsúdený na smrť za zabitie neveriaceho.

Islamský štát sa riadi islamským právom, odvodeným z Koránu a Sunny. Zákon interpretuje skupina duchovných a uplatňuje ho na všetky zložky života – sociálne, kultúrne a politické. Ľudia nikdy nesmú byť nikdy umiestnení nad Korán a Sunnu, čo by znamenalo, že  človek by bol nad Allahom.

Je trochu diskutabilné, či existujú v moslimskom svete nejaké štáty, ktoré možno považovať za skutočné demokracie. Nemožno však poprieť, že tých pár, ktoré sa považujú za demokratické národy, sú tie, v ktorých existuje medzi vládou a náboženskými vodcami hlboké napätie. Náboženskí lídri sa často sťažujú, že demokracia je modloslužobným systémom, ktorý ich trestá.

Islam demokracii nepomáha, nie je facilitátorom demokracie.

Zdroj: The Religion of Peace

Články v sérii:


Čo hovorí na problém demokracie a islamu Centrum pre štúdium politického islamu (CSPI)?

Demokracia a islam podľa CSPI

Recep Tayyip Erdogan, Turecký prezident:

  • Nemôžete byť moslim a sekulárny zároveň. Buď ste sekulárny, alebo ste moslim. A prečo? Pretože Alah má absolútnu moc a vládu.
  • Demokracia je ako električka – keď vás dovezie, kam potrebujete, vystúpite.

Je islam zlučiteľný s demokraciou?

Neprislúcha veriacemu mužovi a ani veriacej žene, ak by Alah a Jeho Posol (Mohamed) rozhodol o nejakej veci, aby im náležal výber v tejto veci. Kto neuposlúchne Boha a jeho posla, ten zblúdi v blude zjavnom“ (Korán 33:36).

Podľa šaríe je možné aplikovať do spravovania vecí verejných isté prvky, ktoré sú spoločné s demokraciou. Napríklad konzultácia medzi vládcom a ovládanými (šhura), konsenzus komunity (idžma), alebo verejný záujem (maslaha). Podľa islamu je dokonca možné rozhodnutím komunity vymeniť vládcu, pokiaľ sa jeho vládnutie odkláňa od princípov šaríe. Ani vládcovi ani komunite však nie je umožnené meniť zákony, pretože zákonodarstvo je doménou jedine Alaha.

Nemáte iného ochrancu než Alaha, a Alah sa nedelí s nikým o svoje rozhodnutia a o svoju vládu.“ (Korán 18:26)

Šaría je z pohľadu moslima považovaná za dokonalý, nereformovateľný zákon, zoslaný dokonalým bohom – Alahom a je nadradená nedokonalým zákonom, ktoré vytvorili nedokonalí a omylní ľudia len na základe hlasovania väčšiny.

Demokracia je z pohľadu islamu hriech polyteizmu, ktorý je neodpustiteľný. Alah ho trestá peklom.

Ľudia a ich volení zástupcovia nemajú právo povoliť to, čo Alah zakázal alebo zakázať to, čo Alah povolil. Ak by sa im priznalo toto právo a nasledovanie nimi vytvorenej legislatívy, znamenalo by to ich pozdvihnutie na vládcov na rovnakej úrovni ako je Alah, a to je polyteizmus“ (islamreligion.com)

Podľa doktríny islamu môžeme jasne konštatovať, že islam nie je zlučiteľný s demokraciou. Ako sa to prejavuje v praxi?

Centrum pre sociálne vedy v Berlíne (WZB Berlin) je jedinou výskumnou inšitúciou, ktorá sa systematicky zaoberá názormi európskych moslimov. Prieskum tímu Ruuda Koopmansa medzi Turkami a Maročanmi v šiestich európskych krajinách ukázal, že priemerne 60% súhlasí s tým, že by sa moslimovia mali vrátiť ku koreňom islamu, 75% sa domnieva, že existuje iba jedna možná interpretácia Koránu a 65% hovorí, že náboženské pravidlá sú dôležitejšie ako zákony krajiny, v ktorej žijú. So všetkými 3 výrokmi súhlasí 44 % európskych moslimov a spĺňajú tak kritériá náboženského fanatizmu. Kontrolná skupina boli kresťania, z ktorých tieto kritériá spĺňali 4% opýtaných.

Je demokracia zlučiteľná s islamom?

Z definície Larryho Diamonda a Leonarda Morlina je zrejmé, že demokracia je zlučiteľná s náboženstvom islam.

Jeden z najuznávanejších odborníkov na demokraciu – Larry Diamond zo Stanfordskej univerzity a politológ Leonardo Morlino demokraciu definujú pomocou príznakov. Uvádzajú sedem bodov, ktoré musí politický systém spĺňať, ak sa má nazývať demokraciou:
– osobné a občianske slobody
– vláda zákona
– suverenita patriaca ľudu
– rovnosť občanov pred zákonom
– vertikálna a horizontálna zodpovednosť predstaviteľov vlády
– transparentnosť vládneho systému voči požiadavkám občanov
– rovnosť príležitostí pre občanov.

Islam však nie je len náboženstvo. Podľa štatistickej analýzy Dr. Billa Warnera, náboženstvo tvorí menšiu časť doktríny islamu a až 51% doktríny je politický islam, čiže tá časť doktríny, ktorá hovorí ako naložiť s kafirmi (nemoslimami).

Na ilustrovanie rozdielu použijeme príklad modlitby. Keď sa veriaci modlí doma, v modlitebni, alebo spôsobom, ktorý neveriacich neobmedzuje, ide o náboženstvo. Pokiaľ sa však moslimovia začnú modliť hromadne na ulici, obmedzia tak dopravu alebo priechodnosť ulice pre peších a obchodníci zatvárajú svoje obchody v okolí, ide o politický islam a nie náboženstvo.

Postupné a plíživé zavádzanie šaríe do západnej spoločnosti môžeme vidieť v každej západnej krajine s väčšími komunitami moslimov. Vyžaduje sa napríklad zákaz pitia alkoholu aj od nemoslimov. Počas pôstneho mesiaca ramadán sa od kafirov vyžaduje, aby nejedli pred očami moslimov. V oblastiach s väčšími komunitami moslimov si tieto vynucujú zákaz vstupu psov, ktoré sú z pohľadu islamu nečisté stvorenia. Skupiny moslimských veriacich využívajú spomenuté obsadenie ulice alebo vchodu do univerzity aj ako nástroj presadzovania svojich požiadaviek.

Na nátlak moslimských lobistických skupín sa EU vzdala pripravovaného nariadenia o povinnosti označovania mäsa, ktoré je zo zvierat zabitých krutým „halal“ spôsobom, čím nemoslimovia strácajú kontrolu nad tým, či jedia alebo nejedia „rituálne ošetrené“ mäso.

Obzvlášť závažná je požiadavka založiť samostatné súdy pre rodinné právo moslimov, ako to už je oficiálne v Anglicku (a neoficiálne v Nemecku), kde sa rozhoduje nie podľa zákonov danej krajiny, ale podľa šaríe, čo napríklad legalizuje fyzické násilie voči ženám v domácnosti a ich nerovnoprávne postavenie.

Spomenutá štúdia Ruuda Koopmansa (WZB Berlin) tiež potvrdzuje, že v krajinách, kde priznávajú moslimom menej náboženských práv je menej náboženského fundamentalizmu. Najviac náboženského fundamentalizmu je podľa Koopmansa v Belgicku, kde majú prisťahovalci a moslimovia ako náboženská skupina priznaných práv najviac. Jeho závery popierajú hypotézu o tzv. reakčnej religiozite – to znamená, že fundamentalizmus nie je reakciou na inštitucionálnu diskrimináciu a nepotvrdila sa ani súvislosť medzi fundamentalizmom a diskrimináciou pociťovanou na individuálnej úrovni. Socioekonomické faktory majú na moslimských fundamentalistov podobný vplyv ako na kresťanských, nevysvetľuje to ale vyššiu úroveň fundamentalizmu medzi moslimami.

Na záver

Krajiny kafirov sú riadené hriešnym, nedokonalým a ľuďmi vykonštruovaným systémom – zvaným demokracia, ktorý už len priznaním univerzálnosti všeobecných ľudských práv povoľuje to, čo Alah zakázal. Preto akýkoľvek pokus o export demokracie do krajín ovládaných islamom bol a je neúspešný alebo prinajmenšom diskutabilný. Takéto pokusy budú neúspešné aj v budúcnosti, ak islam neprejde reformou, ktorá je však „neodpustiteľným hriechom„.

Z opačného pohľadu – demokracia a náboženská časť islamu sú zlučiteľné, ale nie už demokracia a politický islam. Islam však nerozlišuje medzi náboženskou a politickou časťou doktríny a na západe často nekriticky prijímame tento pohľad. Export islamu do demokracie v celej jeho šírke je vďaka tomu úspešný a funguje stále lepšie.