"Náboženstvo mieru" a jeho mýty 16: Islam je dokonalý návod pre život

Mýtus: Islam je dokonalý a každý, kto vstúpi do jeho náručia bude žiť naplnený a plnohodnotný život.

[sociallocker][/sociallocker]

Pravda: V skutočnosti je islam plný nezrovnalostí, podivných príkazov a vecí, ktoré sa priečia prirodzenosti človeka. Doslovné dodržiavanie všetkého, čo je príkazom islamu, vedie k patologickej poruche osobnosti.

Naviac, je hriech si z islamu vyberať, čo sa človeku hodí a čo nie. Je hriech považovať niektoré pravidlá za nemorálne, hlúpe a nevhodné. Islam je považovaný za absolútnu dokonalosť, preto je nereformovateľný. Je zakázané vylepšovať to, čo už raz boh urobil dokonalým. Každý, kto triedi príkazy Allaha, vyberá si čo sa mu páči a upravuje si do pre seba prijateľnej podoby, stavia sa na úroveň Allaha. To však odporuje samotnému základu islamu, ktorý vyžaduje absolútnu poslušnosť. Samotná pochybnosť sa stáva smrteľným hriechom.

Na túto tému napísal Martin Konvička výborné pojednanie o psychológii islamu. Nie je to príjemné čítanie.

Články v sérii:

MARTIN KONVIČKA: Islam a psychické poruchy

Zakaždým, keď sa nejaký „slušný moslim“ záhadne premení na islamistu – t.j. vyrazí medzi ľudí vo výbušnej veste, v nákladiaku alebo aspoň s mačetou, sekerkou či nožom – tak ak nie je zlikvidovaný na mieste, ale zadržaný, médiá aj experti ho vzápätí označia za „duševne narušeného jedinca„. Z toho je potom vyvodzované, že „čin nemal nič spoločné s islamom“ a poslúži to ako poľahčujúcu okolnosť.

[sociallocker][/sociallocker]

„Preskočilo im z Alaha,“ mohli by sme vec odbiť my, ktorí vieme svoje.

Islam bol založený šialencom a je skutočne tak šialený, tak sa vymykajúci iným ľudským kultúram, že si v ňom ťažko zachováte duševné zdravie.

Lenže vec môže byť zložitejšia. Pod „duševne narušenými“ diagnózami totiž bývajú podpísaní súdne psychiatri. Ťažko budú všetci mediálne či politicky rovnako spracovaní. Prorok mohol byť šialený, ale prečo ho tí „normálni“ okolo neumravnili, prečo sa islam „neuzdravil“ počas početného rastu veriacich a prečo niektorí veriaci prepadajú fanatickému amoku skôr, než iní?

Som často obviňovaný z toho, že problém islamskej expanzie „sexualizujem“ – že ho zjednodušujem na vzťahy medzi pohlaviami a v rodinách. Viem, prečo to robím: Som primárne biológ a každý stret kultúr má svoju (socio) biologickú rovinu, pre ktorú sú veci okolo rozmnožovania kľúčové.

Postupne som ale dospel k presvedčeniu, že je potrebné ísť ešte ďalej. Mienim problematiku islamskej expanzie psychiatrizovať. Môžem sa odvolať na autoritu najpovolanejšiu: Bill Warner z Centra pre štúdium politického islamu sa niekoľkokrát zmienil, že je na mieste skúmať vzťah medzi islamskou vierou a psychickými poruchami. Ujímam sa jeho výzvy.

Dôležité upozornenie . Vzťah islamu a sexuality som skúmal roky, na súvisiacu tému som uverejnil dva vedecké články, od islamu som pomáhal dostať niekoľko dievčat. Pre to všetko a pretože všetci máme nejakú sexualitu, trúfal som si hovoriť z pozície autority. V otázkach psychiatrických som naopak laikom, môžem sa v mnohých veciach mýliť. Skoro určite budem voľne zamieňať názvy diagnóz, pliesť „choroby“, „poruchy osobnosti“ a podobne. Napriek tomu neskromne verím, že niektoré postrehy by mali zaujímať aj profesionálov, prinajmenšom ako pracovné hypotézy k ďalšiemu premýšľaniu.

A ešte jedno upozornenie. Rovnako ako pri sexualite platí, že mnohé z toho, čo som vypozoroval u mohamedánov a islamofilov, možno ako v zrkadle vypozorovať u odporcov islamu. Je to úplne logické. Šialený systém prirodzene láka rôznych šialencov: Keď už nič, tak si ho „očuchajú“, ako ovoniava pes fenu. Následne je len na nich, na ich mravnom rozhodnutí, na ktorú stranu sa pridajú.

1. Najprv to zdanlivo „povrchné“ – autisti, obsedantné poruchy, Asperger …

Situácia, kedy je človek akoby uzavretý vo svojom vnútornom svete, odkiaľ len ťažko hľadá cestu k iným ľuďom, neľahko s nimi nadväzuje normálnu interakciu, nechápe emócie druhých ani svoje, interakciám s druhými sa musí – mnohokrát bolestne – učiť. Ak sa ocitne v situácii, na ktorú nie je zvyknutý, v cudzom prostredí a podobne, môže nastať panický atak, skratkovité rokovania. Často cítia nutkanie vykonávať opakované rituály a činnosti, prípadne si „myslieť“ opakované, niekedy až deštruktívne myšlienky. Viem, že obrovsky zjednodušujem.

Čosi obsedantno-kompulzívneho nachádzajú niektorí analytici práve v Mohamedovi: Tak v jeho posadnutosti Allahom, anjelmi a džinmi, ako aj v jeho detailných návodoch ako sa modliť, umývať, jesť, súložiť, defekovať – a samozrejme ako interagovať s inými ľuďmi, od manželiek a detí, po neveriacich a nepriateľov. Všetky náboženské systémy prikazujú veriacim, ako sa modliť, alebo čo jesť – ale ako je mi známe, žiadny iný systém nekladie dôraz na tie najmenšie detaily a žiadny tak nebazíruje na neustálom opakovaní všetkých predpísaných činností. Niektoré mohamedánske príkazy ( „neprekročiť kanál – zakryť pred spaním riady – umyť si po súloži vlasy a fúzy„) sú vyložene „autistické“ – povedané veľmi ľudovo – a mnoho takto postihnutých osôb si toho všimlo.

Medzi antiislamistami som stretal prekvapivo veľa osôb z autistického spektra – ľudí sa silnejšími alebo slabšími náznaky vyššie popísaných prejavov. Pokiaľ na to prišla reč, zverovali sa, že ich obsedantná alebo autistická stránka islamu desí. Že sa v nej poznali, dokázali sa vcítiť do Mohamedových pohnútok – a boli schopní nahliadnuť, akým spôsobom dotyčný svoju „slabosť“ zneužil na zotročenie iných ľudí. Dokonca sa priznávali, že by im v islame mohlo byť dobre. Poskytol by im návod ku zvládnutiu zložitých medziľudských vzťahov. Lenže to odmietli – čo už bola voľba vedomá, mravná. Hlboko si ich za to vážim, ale súčasne si uvedomujem, že iní v ich situácii morálny kompas nemusia mať.

2. Teraz to desivé – psychopati

Ten pojem sa používa v užšom či širšom zmysle, v tom širšom to je akákoľvek porucha osobnosti so sociálne škodlivými následkami, v tom užšom potom ide o tzv. „antisociálnu poruchu osobnosti„. Psychopat sa má vyžívať v správaní, ktoré škodia iným; chýba mu empatie a svedomie. Je suverénny, v ničom sa neobmedzuje, necíti trému ani výčitky, jeho jediným záujmom je jeho vlastný prospech. Súčasne je citovo chladný, akoby vnútorne mŕtvy. Jediné, čo ho rozohreje a uvedie do chodu, je, keď môže manipulovať, využívať a zneužívať druhých.

Ľudí okolo seba vníma ako hračky, ubližuje im pre svoje pobavenie. O psychopatoch sa hovorí, že im chýba svedomie. Tieto diabolské vlastnosti idú často ruka v ruke s osobnostnou a sexuálnou príťažlivosťou, čo ich robí o to nebezpečnejšími. Evolučný psychológovia vnímajú psychopatiu ako „sociálny parazitizmus„. Ak je psychopat svojím okolím odhalený – čo sa prihodí tým hlúpejším z nich – končia často vo väzení. Ak nie, stretneme sa s ním vo vrcholnej politike, na špičkových postoch biznisu alebo akademickej hierarchie.

Islam, ako je známe, na rozdiel od všetkých ostatných veľkých náboženstiev s ľudským svedomím nepočíta. Kým kresťanstvo, budhizmus, hinduizmus atď. sa ľudské svedomie snaží kultivovať, uznávajú jeho väčšiu či menšiu nezávislosť na božskej vôli, islam známym veršom 8:17 (od ktorého sa samozrejme odvíja celá „filozofia„) človeka od svedomia oslobodzuje. Čokoľvek urobíte, je Allahova vôľa. Ste samozrejme kontrolovaní, ale nie „zvnútra„, svedomím, ale „zvonku“ – príkazmi islamského práva a ostatnými spoluveriacimi. Výborne to vysvetľuje dánsky psychológ Nicolai Sennels:

http://www.newenglishreview.org/custpage.cfm/frm/63122/sec_id/63122

Islamské právo, ako je známe, dovoľuje všeličo – ak sa toho dopúšťate smerom von, k neveriacim, prípadne smerom k slabším spoluveriacim, ženám, deťom.

Inteligentný a úspešný psychopat pre svoje manévre žiadny islam nepotrebuje – vyšplhá sa vysoko v spoločenskej hierarchii aj bez neho. (Prípadne sa nikam nevyšplhá a bude si pestovať koníček sadistického vraha, bez toho aby ho pri tom niekto chytil.).

Psychopatia však nesúvisí s inteligenciou – a hlúpym psychopatom, ktorí v normálnom svete plnia väznice a zamestnávajú obsluhu šibeníc či elektrických kresiel, ponúka islam skutočné požehnanie. Môcť si s druhými ľuďmi robiť, čo chcete – a ešte za to byť oceňovaný svojimi spoluveriacimi.

Snáď žiadna spoločnosť nedokázala patologickú energiu psychopatov zužitkovať (dokonca aj nacisti vykonali občas čistku zameranú na patologických násilníkov vo svojich radoch). Islam to dokázal: Jednak do svojich radov láka psychopatov z radov neveriacich, jednak ich zapája do svojho šírenia.

Pozerajte sa pozorne, kedy zase budete počuť niekoho mocného, vplyvného či bohatého básniť o „islamských hodnotách„. Ak pôjde o osobu charizmatickú, magneticky príťažlivú, je vysoko pravdepodobné, že ide o psychopata.

3. Konečne to záhadné: Poruchy osobnosti typu B

Pravý psychopat väčšinou nie je diagnostikovaný, kým nie je chytený pri čine a teda sa dostane „pod dozor“ súdneho psychiatra. Nevyhľadáva totiž lekársku pomoc, svojou „poruchou“ netrpí – utrpenie láskavo prenechá iným.

Existuje však niekoľko ďalších „porúch osobnosti typu B„, ktoré svojim nositeľom nemalé utrpenie pôsobia. To neznamená, že nemôžu riadne trápiť aj ľudí okolo seba – podstatné ale je, že na rozdiel od „antisociálneho“ psychopata trpia hlbokou vnútornou bolesťou.

Podľa učebníc patria do skupiny B tri podtypy – narcististický, histrionský a hraničný – pričom samozrejme existujú prechody medzi nimi, prechody k psychopatii aj prechody k „normálnosti„. (Hovoríme o ľudskej duši, nie o druhoch chrobákov či chemických zlúčeninách, takže každá klasifikácia je nutne zjednodušujúca).

Ak majú niečo spoločné, je to „pokazené“ prežívanie emócií a vzťahov. Narcista je emočne sploštený, verí, že ľudia okolo neho mu čosi dlhujú, on má nárok na ich obdiv, na úspech. Histrion túži po pozornosti, upozorňuje na seba, jeho emócie sa rýchlo striedajú, ale sú ploché a nestále. Hraničiar má naopak emócie absolútne vybudené, je ich hračkou a otrokom, pričom tou hlavnou emóciou, ktorá ho úplne ovláda, je strach z opustenia – ktorému „predchádza“ napr. tým, že sa vrhá do vopred stratených vzťahov. Všetci traja samozrejme veľmi trpia. Narcista zžieravo, vnútorne, závistlivo a žiarlivo. Histrion teatrálne, hlučne, nie nejako fatálne, zato však často a otravne pre všetkých okolo. Hraničiar potom „absolútne„, pretože nič nemôže uspokojiť jeho potrebu pokoja a bezpečia. (Osoby s poslednou diagnózou majú zo všetkých psychických porúch najväčšiu šancu, že zomrú predčasne, vlastnou rukou.)

A teraz to strašné: Hoci nikto presne nevie, odkiaľ sa tieto stavy berú, v literatúre, ktorú som (povrchne) preštudoval, panuje zhoda, že súvisia s citovým zranením v ranom detstve. Budúci narcista bol ponižovaný alebo príliš chválený (najčastejšie však oboje), zúfalo prahne po uznaní. Budúci histrion bol prehliadaný, zanedbávaný, odtiaľ potreba byť stredobodom pozornosti. Hraničiar prežil niečo, čo detská dušička vnímala ako opustenie či zradu. Všetci sa po celý budúci život snažia tieto zranenia prekonať.

Narcista sa upne na seba a snaží sa vyniknúť, „všetkým to dokázať“ – nenájdeme ich len medzi športovcami či v šou biznise, ale napríklad aj medzi vedcami. Histrion bude nadväzovať krátke „dramatické“ priateľstvá a vzťahy, ničiť pohodu ľudí okolo seba a úspešne kaziť firemné rokovania aj priateľské večierky.

Teraz si uvedomme, ako funguje ideálna islamská výchova: Prísne pravidlá vrátane zákazov činností, ktoré sú pre deti tak nevyhnutné, ako voda pre rybu – teda spevu, tanca, výtvarného vyjadrenia. Úplne pokrútené vzťahy v rodine, kde otec šikanuje mamičku, vyzdvihuje synov nad matku aj dcéry (a to nezávisle od veku a „zásluh„). Neustály dôraz na presné vykonávanie rituálov, rovnako ako neustále strašenie Allahom, džinmi a džehennou [peklo – pozn.ed.] – strašenie už od bábätka a strašenie, pred ktorým vás neochráni ani mamička či širšia rodina.

Ak je pravda, že poruchy typu B vznikajú v ranom detstve, tak to všetko musí masovo vyrábať … nechcem povedať bláznov, nechcem povedať pokazené osobnosti. Skôr by som povedal – obete.

Uvedomujem si, ako hrozivú hypotézu som načrtol. Podobne ako islamská výchova, hoci napríklad v miernejšej podobe, totiž musí pôsobiť každá „prísna“ náboženská výchova, kde nie je dieťatko nikdy dosť dobré (narcis), nie je mu venovaná dostatočná pozornosť (histrion) a desí sa vonkajších síl mimo ochranu rodiny (hraničiar).

Napovedá tomu, že výskyt vymenovaných „porúch“ je dobovo a spoločensky podmienený. Sigmund Freud začal svoju kariéru liečením „hysteriek“ (čo bolo zrejme čokoľvek medzi histrionmi a hraničiarmi) – dnes klasické prejavy hystérie skoro nepoznáme. Freudove pacientky však boli vychovávané v prostredí kojných, guvernantiek, katechizmu a strašenia, že „nemravné dievča sa nevydá„. Stredoveký náboženský fanatizmus, ale aj „zaťatost“ viktoriánskych dobyvateľov sveta, pôsobí dokonale narcistne. No a dnes, v dobe rozvodov, striedavej opatery a fluidných, premenlivých vzťahov, opticky pribúda hraničiarov – kto neverí, nech si prehliadne zábery z nejakej ľavicovej demonštrácie.

Na poruchy osobností napovedá aj veľa vonkajších znakov, ktoré si s mohamedánmi stereotypne spájame. „Hysterické“ prejavy fanatikov na demonštráciách či „diskusných stretnutiach„; okázalé priateľstvo, ktoré je možné lusknutím prstov zmeniť na urputnú nenávisť; moslimská láska – okázalo citová, „vášnivá“ a „spaľujúce„, ktorá sa ale rozplynie v okamihu, keď je zvádzaná korisť lapená. A tiež „nedomazlenosť“ (termín kamarátky BR – nedostatok nehy v detstve), túžba po cite a bezpečí doslova materskom.

Ak je doterajšia úvaha správna, potom islam takto „pokazeným“ ľuďom súčasne veľa ponúka – podobne ako autistom alebo asociálom. Predovšetkým tu je Allah/islam ako taký: Nekonečné možnosti ľahkého vyniknutia pre narcistu (v západnej spoločnosti musí narcis niečo skutočného dokázať, v tej islamskej stačí byť dostatočne fanatický); ktosi, pre ktorého ste v centre diania pre histriona; a pre hraničiara ktosi, kto vás skutočne neopustí.

Islamský zvyk neustále chváliť bratov a sestry – čosi neodolateľného, najmä pre narcistické a histrionské typy. Konečne islamská rodina, ktorá síce pohromade drží silou, ale než by vás opustila, radšej vás zabije – hraničiar dá za istotu trvalosti, neopustenia, čokoľvek.

Vo výpovediach konvertitiek, vrátane tak prominentných ako je švagriná Tonyho Blaira, opakovane nachádzame motív vnútorného pokoja, bezpečia, „spirituálneho heroínu„. A zase – to isté môže platiť aj pre iné prísne náboženstvá, len v menšej miere.

Normálne fungujúce spoločnosti svoje „pokazené osobnosti“ nejako penalizujú – a to najmä „evolučne„, v zmysle počtu potomkov. Narcista síce môže získať vytúžené uznanie, zostáva však sám a vnútorne pustý. Histrion/ka môže byť chvíľu zábavný, ťažko ho však niekto znesie dlhšiu dobu. Hraničiar/ka je na tom obdobne, vzťahy sú možno pevné, končia však nehodami s následkami pre potomstvo.

Islam je opäť iný – zaručuje totiž, že zväzky raz uzavreté nie je ľahké rozlúčiť, hoci v nich všetci zúčastnení všemožne ľudsky trpia, a uniformnými predpismi o výchove detí, hoci patologickými, zaisťuje, že sa deti rodia, dospievajú, nesú ďalej bolesti svojich rodičov.

No a ak všetky duševné stavy najskôr majú, vedľa zložky vyvolanej, aj zložku genetickú, a tradičné islamské spoločnosti boli značne konsangvinné [príbuzenské – pozn.ed.], môžu prípadné genetické predispozície rýchlo prevládnuť v celých rodových líniách. Islamské spoločnosti tak budú v priemere „šialenejšie„, než spoločnosti neislamské.

4. Čo z toho všetkého vyplýva

Predovšetkým to, že ak súdni psychiatri u nejakého fanatika, atentátnika či teroristu odhalia „duševné narušenie„, pravdepodobne nám neklamú. Duševné narušenie nemuselo byť vyvolané nedávnym čítaním Koránu či počúvaním fanatického kazateľa – dotyčný si ho mohol niesť z rodiny, alebo ho dokonca zdediť, avšak islamská výchova a sobášnosť na tom má obrovský podiel.

Ďalej, záhadná a kontroverzná islamská sexualita môže s vyššie uvedeným rôzne prepletene súvisieť. O klasických psychopatoch aj „skupine B“ sa vie celkom bezpečne, že dokážu byť absolútne neodolateľní – koitus a to, čo mu predchádza, je pre nich vzácnym prostriedkom úprimnej komunikácie.

Podivná príťažlivosť islamu pre veľa najmä mladých ľudí, najmä tých z vyšších spoločenských vrstiev, môže súvisieť so všadeprítomným rozvratom západnej rodiny – islam všetkým tým anorektičkám, bulimičkám, dievčatám pojedajúcich antidepresíva a chlapcom so samovražednými sklonmi skutočne má čo ponúknuť – hoci je to ponuka navýsosť diabolská.

Kooptácia „šialencov“ – a fixovanie ich šialenstva v rodových líniách – potom najskôr vždy predstavovala prostriedok, ktorý islamu pomáhal v raste a stabilite. Zožeňte na jednu kopu ľudí s problémami v nadväzovaní vzťahov, psychopatov a emočne nevyrovnaných pošukov – všetkým tým pošukom zaistite rozmnožovanie … a počkajte pár stáročí. Dostanete spoločnosť síce padlú na hlavu, súčasne však veľmi efektívnu v šírení a uchovaní tej „nahlavupadlosti„.

Ak mám napríklad len zo štvrtiny pravdu, je celý islamský problém oveľa desivejší, než si povrchne pripúšťame. Je to gordický uzol, ktorý môžeme donekonečna rozmotávať, ale ktorý môžu preťať len sami mohamedáni – odmietnutím islamského fatalizmu, slepej poslušnosti a v neposlednom rade rodinnej výchovy.

Autor: Martin Konvička, České Budějovice, ČR, 17.12.2017

Zdroj: Nová buržoazie

„Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 16: Islam je dokonalý návod pre život