Mýtus: Mohamed bol mierumilovný človek, ktorý učil svojich nasledovníkov aby konali podľa jeho príkladu. Moslimovia žili v mieri po stáročia, pričom bojovali len v sebaobrane a len vtedy, keď to bolo nevyhnutné. Praví moslimovia by nikdy nekonali agresívne.
[sociallocker][/sociallocker]
Pravda: Nemala by byť žiadna polemika ohľadom toho, kto je „pravý moslim,“ pretože Korán v súre 9 a inde jednoznačne rozoznáva pravého moslima od falošného. Podľa uvedenej súry 9, ktorá je jednou z posledných kapitol Koránu, pravý veriaci „sa snaží zo všetkých síl a bojuje osobne aj pomocou svojho bohatstva,“ kým pokrytci sú tí, ktorí „sedia doma,“ odmietajúc sa zapojiť do džihádu proti neveriacim v cudzích krajinách.
Skutočnosťou je, že Mohamed zorganizoval 65 vojenských výprav v posledných desiatich rokoch svojho života a osobne viedol 27 z nich. Čím viac moci nadobúdal, tým menšiu výhovorku potreboval na to, aby išiel do boja – až kým nakoniec nezačal útočiť na kmene len preto, že neboli súčasťou jeho rastúcej ríše.
Okrem výprav nariadil Mohamed v priebehu desaťročného obdobia vraždu alebo popravu vyše 50 osôb a dokonca aj zabitie niekoľkých stoviek príslušníkov kmeňa počas jediného dňa. Niektorí z nich boli starší ľudia, ženy a básnici zabití vo svojich vlastných domoch. Apologéti robia všetko pre to v snahe odmietnuť väčšinu zabíjania ako prípady sebaobrany. V reálnom svete sa táto obrana rozpadá po druhej alebo tretej sériovej vražde, nehovoriac o 50-tej.
Po Mohamedovej smrti jeho nasledovník okamžite išiel do vojny s bývalými spojeneckými kmeňmi, ktoré chceli ísť svojou cestou. Abú Bakr ich nazval „odpadlíkmi“ a zavraždil kohokoľvek, kto nechcel zostať moslimom. Nakoniec bol úspešný pri udržaní ríše pohromade prostredníctvom krvi a násilia.
Najvernejší stúpenci proroka islamu a aj jeho vlastná rodina sa čoskoro tiež obrátili proti sebe. V prvých dvadsiatich piatich rokoch vládli štyria kalifovia (vodcovia), z ktorých každý bol jeho dôveryhodným spoločníkom. Traja z týchto štyroch boli zavraždení. Tretieho kalifa zavraždili tí, ktorí boli spojencami syna prvého kalifa. Štvrtý kalif bol zavraždený uprostred konfliktu s piatym kalifom, ktorý začal 100-ročnú dynastiu výstrednosti a hýrenia. Dynastia Ummajovcov bola prerušená príšerným, rozsiahlym krvavým kúpeľom vykonanom potomkami Mohamedovho strýka.
Mohamedova vlastná dcéra, Fatima, a jeho zať, Ali, ktorí obaja prežili pohanské útrapy počas mekkánskych rokov živí a zdraví, neprežili islam po smrti Mohameda. Fatima zomrela zo stresu z prenasledovania v priebehu šiestich mesiacov a Ali bol neskôr zavraždený moslimskými súpermi. Ich syn (Mohamedov vnuk) bol zabitý v boji s frakciou, z ktorej sa stali dnešní sunniti. Jeho ľudia sa stali šiitmi. Ako sa islam rozširoval, príbuzní a osobní priatelia Mohameda sa zamiešali do oboch bojujúcich skupín, ktoré sa potom ďalej rozštiepili na nepriateľské celky.
Moslimskí apologéti, ktorí radi hovoria, že dnešných teroristov nie je možné rátať medzi moslimov, keď zabíjajú ďalších moslimov, by mali veľké ťažkosti, keby mali informovanému publiku vysvetľovať vojnu medzi nasledovníkmi Fatimy a Aiše. Mohamed výslovne označoval svoju obľúbenú dcéru a obľúbenú ženu ako vzor moslimských žien. Napriek tomu vzývala každá strana v násilnej občianskej vojne, ktorá nasledovala po jeho smrti, jednu z nich. V ktorej z nich sa „prorok Boží“ tak hrozne zmýlil?
Mohamed po svojej smrti zanechal svojim mužov pokyny, aby podnikli boj proti kresťanom, Peržanom, Židom a polyteistom (čo zahŕňalo milióny nešťastných hinduistov). V ďalších štyroch storočiach moslimské armády prevalcovali nič netušiacich susedov, drancujúc ich kvôli koristi a otrokom. Tých, ktorí prežili, donútili buď konvertovať alebo platiť daň pod hrozbou násilia.
Niektorí Mohamedovi spoločníci žili, aby videli ako islam vyhlasuje vojnu každému veľkému náboženstvu na svete len v niekoľkých prvých desaťročiach po jeho smrti – drviac džihádom hinduistov, kresťanov, Židov, zoroastrijcov a budhistov. Neexistuje žiadny záznam, žeby títo spoločníci namietali voči ľubovoľnej z týchto skutočností.
V čase Križiackych výprav (keď sa Európania začali brániť), „náboženstvo mieru“ už malo mečom dobyté dve tretiny kresťanského sveta, od Sýrie po Španielsko a naprieč Severnou Afrikou. Moslimovia zotročili milióny kresťanov spolu s desiatkami miliónov Afričanov. Arabské trasy obchodu s otrokmi zostali otvorené po dobu 1300 rokov, až kým nátlak z kresťanských krajín nedonútil islamské krajiny vyhlásiť túto činnosť za nelegálnu (teoreticky). Do dnešného dňa sa moslimský svet nikdy neospravedlnil za obete džihádu a otroctva.
Na svete niet iného náboženstva, ktoré nepretržite v mene Boha produkuje terorizmus tak, ako islam. Najnebezpečnejší moslimovia sú takmer vždy tí, ktorí si vykladajú Korán najdoslovnejšie. Sú to fundamentalisti alebo puristi viery a veria v Mohamedovo splnomocnenie na šírenie islamskej vlády mečom, zabíjajúc tých, ktorí sa nepodriadia. V prípade, že chýbajú neveriaci, obrátia sa dokonca aj sami proti sebe.
Sväté texty islamu sú preplnené veršami o násilí a nenávisti voči tým, ktorí sú mimo viery, rovnako ako voči hore uvedeným „pokrytcom“ (moslimom ktorí sa nesprávajú tak, ako by sa mali správať zbožní moslimovia). Biblia sa vo všeobecnosti pohybuje od popisov násilia voči iným, k omnoho mierumilovnejším príkazom zdokonaľovania seba samého, V ostrom kontraste s tým, sa Korán pohybuje opačným smerom (násilie je najskôr zakázané, potom povolené a potom povinné). Tých zopár skorších veršov hovoriacich o tolerancii je zaplavených lavínou neskorších veršov, ktoré nesú podstatne odlišné posolstvo. Kým starozákonné verše o krvi a vnútornostiach sú vo všeobecnosti ohraničené historickým kontextom v rámci textu samotného, koránske požiadavky na násilie zvyčajne vyzerajú tak, že nie sú časovo ohraničené a sú vecou osobnej interpretácie.
Tí, ktorí chcú veriť v „mierumilovný islam“ toho musia ignorovať od histórie viery k jej najposvätnejším spisom omnoho viac než robia teroristi. Nech to posudzujeme podľa akéhokoľvek objektívneho pravidla, „náboženstvo mieru“ je tým najdrsnejším, najkrvavejším náboženstvom aké kedy svet poznal. V islame niet mieru dovtedy, kým moslimovia nezískajú moc – a aj potom…
Zdroj: The Religion of Peace
Články v sérii:
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 01: Islam znamená mier
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 02: Islam uznáva rovnoprávnosť žien
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 03: Džihád znamená „vnútorný boj“
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 04: Islam je náboženstvo mieru
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 05: Moslimovia veria v Ježiša
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 06: Islam je tolerantný voči ostatným náboženstvám
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 07: Islam pomohol zlatému veku vedeckých objavov
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 08: Islam sa stavia proti otroctvu
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 09: Islam nie je zlučiteľný s terorizmom
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 10: Islam je demokracia
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 11: Korán je islamským náprotivkom Biblie
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 12: Všetko je v Koráne
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 13: Korán je zoradený podľa času
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 14: Moslim má zakázané klamať
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 15: Islam podporuje ľudské práva
- „Náboženstvo mieru“ a jeho mýty 16: Islam je dokonalý návod pre život