To, že si v Českej republike ešte žijeme celkom slobodne, to nie je dané súčasným politickým systémom, ale zotrvačnosťou. Staré slobodné časy nemôžu byť vymazané jedným stlačením tlačidla. Dokumenty obsahujúce staré slobody, a najmä slobodu prejavu, neboli ešte formálne zrušené. Podstatná časť štátnej správy sa chová, ako by už neexistovali, ale pár staromilcov sa nimi ešte riadi. A dočasne pretrvávajú aj ďalšie inštitúcie a vzorce správania.

Varovanie: Nasledujúci text obsahuje postoje, ktoré v pražskej a bratislavskej kaviarni vyvolávajú výbuchy hnevu

Dokumenty obsahujúce staré slobody, a najmä slobodu prejavu, neboli ešte formálne zrušené.

Je ale zrejmé, že – ak nedôjde k radikálnej politickej zmene – dedičstvo zo slobodných časov postupne vymizne a my sa ocitneme vo svete, kde občianska vzdorovitosť nebude trpená a nezávislé myslenie nebude tolerované.

To je dnes jasné asi všetkým. Líšime sa len v názore, či to pokladať za skvelé, pretože svet bude konečne vyčistený od predsudkov, útlaku a nenávisti (odporúčam knihu Erika Taberyho Opustená spoločnosť) alebo či pokladať likvidáciu občianskych slobôd za tragédiu (Hamplove Prelomenie hradieb).

Otvoreným problémom ale zostáva, či bude nový neslobodný režim zodpovedať normalizácii alebo stalinovským 50-tym rokom. Povrchní ľudia možno povedia, že v tom nie je žiadny rozdiel, že oboje bolo len formou boľševizmu, avšak pri bližšom pohľade sa ukážu podstatné rozdiely.

Ranne boľševický teror rokov bol z podstatnej časti ťahaný zfanatizovanými šialencami. Ambíciou režimu bolo zničiť celý doterajší svet a vymeniť úplne všetko – súkromný život, rodičovstvo, vzdelanosť, životný štýl, sexualitu, umenie, hodnoty … nič nemalo zostať.

Všetko bolo odhaľované ako neprijateľné a zločinné. Režim nemal žiadnu hranicu, pred ktorou by sa zastavil. S tým bola spojená brutalita, aká – s výnimkou nemeckého nacizmu – nemá v moderných európskych dejinách obdoby. Neoddeliteľnou súčasťou stalinského režimu boli vraždy, nočné prepady, mučenie, popravy a ďalšie desivé záležitosti.

V politologickom slovníku sa hovorí o rozdiele medzi totalitným režimom (stalinské roky) a autoritatívnym režimom (normalizácia).

Normalizačný teror bol oproti tomu ťahaný znudenými kariéristami, ktorí oficiálnym ideálom sami neverili, ale pre peniaze boli schopní urobiť čokoľvek. Ambíciou režimu bolo zastrašiť človeka, aby sa neplietol do politiky a výmenou mu ponúknuť toleranciu súkromného života, priateľov, chatičiek, súkromných udiarní a trebárs aj protištátnej literatúry, keď sa o nej nebude hovoriť. Alebo toleranciu práce načierno, keď remeselník občas niečo opraví aj straníckemu funkcionárovi.

Zastrašovacie prostriedky pozostávali z buzerácie, vyhadzovania z práce alebo napríklad dočasného zákazu štúdia. Na fyzickú brutalitu dochádzalo len výnimočne. Cieľom programu nebolo rozbíjať doterajší svet, ale zabezpečiť stabilitu a kontinuitu.

V politologickom slovníku sa hovorí o rozdiele medzi totalitným režimom (stalinské roky) a autoritatívnym režimom (normalizácia).

Čo z toho vidíme v krajinách na západ od nás? Stalinské totalitné režimy alebo husákovské autoritatívne režimy?

Najčastejšie podivnú kombináciu. Hlavné slovo majú sfanatizovaní šialenci, ktorých ambíciou je zničiť celú civilizáciu a ktorí sa nezastavia absolútne pred ničím. Súkromná sféra pre nich neexistuje, opatrenia ako odoberanie detí z rodín a posielania na prevýchovu sú pokladané za legitímne. To by poukazovalo na ranný boľševizmus, dokonca možno aj na niečo extrémnejšie, než bola Stalinova hrôzovláda.

Na druhej strane, brutalita nie je porovnateľná so stalinskou. So západoeurópskymi disidentami sa zaobchádza ako s českými za normalizácie – domové prehliadky, buzerácia, zastrašovanie a vyhadzovanie z práce či zo škôl.

Ako teda rozumieť vývoju a ako predikovať, aký druh politického režimu je postupne nastoľovaný aj u nás? (Heslo „patríme na západ“ je v tomto ohľade viac než výstižné).

So západoeurópskymi disidentami sa zaobchádza ako s českými za normalizácie – domové prehliadky, buzerácia, zastrašovanie a vyhadzovanie z práce.

Určité vodítko nám môžu dať dve správy z poslednej doby z Veľkej Británie.

Prvá z nich je informácia o postupe britských úradov voči Tommymu Robinsonovi, ktorý sa previnil tým, že systematicky poukazoval na konkrétne prípady, keď úrady hrubo zanedbávali svoje povinnosti a tolerovali extrémne prípady násilia zo strany imigrantov voči domácemu obyvateľstvu, vrátane únosov a znásilňovania.

Pokiaľ viem, nedošlo od roku 1956 v celej východnej Európe k žiadnemu prípadu, keď by komunistická štátna polícia postupovala voči odporcom s brutalitou porovnateľnou s postupom britskej justície voči Tommymu Robinsonovi. To by naznačovalo skôr návrat do stalinských čias.

Druhá správa je menej hrozivá, ale nie je menej šokujúce. Britská konzervatívna vláda rozhodla o tom, že starým solídnym univerzitným profesorom budú pridelené radikálne študentky, aby ich poučovali o správnych životných hodnotách.

Kto bude mať šťastie, tomu bude pridelená rozumná mladá dáma, ktorá vyplní príslušné formuláre a nechá ho na pokoji. Kto bude mať ešte viac šťastia, toho čaká napríklad romantické dobrodružstvo. Ale môžeme sa staviť, že vo väčšine prípadov sa bude jednať o fanatickú červenú komisárku (normálna ženská by predsa takú funkciu neprijala) a najskôr veľmi hlúpu (úspešná študentka či vedkyňa by to nemala potrebné).

Revolucionárka bude odriekať ideové poučky a univerzitný profesor bude poslušne počúvať a bude tŕpnuť, aby naň červená komisárka nepodala sťažnosť. Keď také poníženie nepodstúpi, príde o prácu.

Revolucionárka bude odriekať ideové poučky a univerzitný profesor bude poslušne počúvať a bude tŕpnuť, aby naň červená komisárka nepodala sťažnosť. Keď také poníženie nepodstúpi, príde o prácu.

To nie je normalizácia! To nie je ani študentský radikalizmus 60. rokov, pretože tentoraz je to podopreté oficiálnnou mocou. Takto to chodilo za Gottwalda!

Skrátka, podľa všetkého sa stále jasnejšie zdá, že neomarxistami riadený západný svet speje k jasne stalinskej podobe. A pretože spoločenské systémy majú tendenciu vytvárať kompaktné formy, môžeme s vysokou pravdepodobnosťou očakávať, že nakoniec dôjde aj na tú stalinskú brutalitu. Otázkou len je, ako si rozdelia prácu oficiálna polícia, bojové skupiny typu Antifa a džihádistické skupiny.

Správni intelektuáli vám samozrejme povedia, že nič také nehrozí a že len straším. Sú to rovnaké typy, čo tvrdili, že neexistuje stalinský teror ani gulagy, potom dospeli k tomu, že Hitlerove koncentračné tábory sú len také rekreačné zariadenia, nasledovalo vzývanie veľkého humanistu Mao Ce-tunga … až po súčasné nadšenie pre „náboženstvo mieru.“ Keď takí ľudia tvrdia, že nehrozí iné nebezpečenstvo ako globálne otepľovanie, môžete sa cítiť úplne bezpečne.

Zdroj: Petr Hampl