O tom, aký stupeň rektálneho alpinizmu musí človek dosiahnuť, aby sa stal „dôveryhodným“ politikom európskej úrovne.

Málokto dnes pochybuje, že zásady v politike sú vo všeobecnosti príťažou. Správny a hlavne úspešný politik je bezcharakterný, bez chrbtovej kosti, cynický a predajný. Nakoniec, vidíme to dennodenne na domácej parlamentnej pôde, kde podobnej charakteristike zodpovedá nemálo úspešných jedincov. Ovšem verejné vystupovanie a hlavne zdôvodňovanie rôznych konaní sa bez moralizovania a odvolávania na zásady nezaobíde.

Takto sa môžeme dozvedieť, že je nemorálne sa kamarátiť s krajinou, ktorá nedovolí hlásať homosexuálnu propagandu pred mládežou, ale vôbec nám nevadí iná, kde sa za homosexualitu popravuje. Vadí nám, že v niektorej inej krajine je diktatúra, ktorá síce zabezpečuje sekulárny charakter krajiny a bezproblémové spolužitie rôznych konfesií, ale čo sa dá robiť, nie je to náš kamarát. Zato v inej krajine, kde sa za proselytizáciu popravuje, je všetko v najlepšom poriadku. Dokonca nevadí ani brutálny feudálny režim. Ale je to náš kamarát, ktorý má jednak veľa ropy, veľa peňazí a je ochotný nám ich podarovať. Pravda, za správnu mieru ohybnosti názoru…

Rovnako je to aj vo vzťahu k medzinárodnej politike. Pri Američanmi hlásanej potrebe tzv. zásadovej politiky voči ruskému postupu na Ukrajine, Európa bola od začiatku krajne neochotná ísť do politiky konfrontácie. Až neokrôchaný, vpravde koloniálny prístup Washingtonu, prinútil európske štáty pripojiť sa k obchodnej vojne voči Rusku. Ktorá však v Európe neprináša nikomu nič, naopak, máme z nej len ťažké straty. Rusko trpí, Únia tiež, ovšem je celkom povšimnutiahodné, že profituje USA a ďalší hlavný konkurent EU, Čína.

Zastavenie projektu South Stream Rusmi (kvôli nátlaku na Bulharsko zo strany USA a vedenia Európskej Únie) a jeho presmerovanie do Turecka nielenže neznamená víťazstvo Únie, ale fakticky sme z Turecka urobili druhú Ukrajinu, od ktorej bude v budúcnosti závislá celá južná Európa. Naviac pri pytačkách Ruska voči Turecku o jeho pripojení k SCO, prípadne BRICS by sa v budúcnosti mohlo jednať o hospodársky konkurenčnú krajinu. Pri pochybnostiach posledných rokov o vernosti Turecka v rámci NATO, sa z krajiny, ktorá drží kľúč od Čierneho mora (a teda aj našich spojencov v rámci NATO Bulharska a Rumunska, prípadne Ukrajiny, ako hlavného spojenca mimo NATO) stáva hráč, ktorého postoj zásadným spôsobom ovplyvní budúcnosť Európy. Ak Turecko preskočí k Rusom, zo škrtiaceho obojka okolo hrdla Ruska, ktorý v posledných desaťročiach formuje USA, sa stane – škrtiaci obojok okolo Európy.

Rovnako aj pokračujúca vojna o Nord Stream II, keď sa najprv európske štáty stavajú hrdinsky k vyjadreniam USA, že je to projekt, ktorý ohrozuje národno-bezpečnostné záujmy Ameriky. Len včera prebehla novinami správa, že si Nemci vydupali od USA záruky, že si budú môcť tú trúbu postaviť bez sankcií. Dnes je všetko inak, Američania si to rozmysleli a záruky odvolali.

Vyjadrenia a činy amerických predstaviteľov dávajú jasne najavo, čo si o samostatnosti Európy myslia. V minulosti Victoria Nuland so svojim slávnym „Fuck the EU“ a dnes Donald Trump so svojou obchodnou vojnou proti Európe, je toho najlepším dôkazom.

Žijeme v čase, keď nám hrozia obrovské ekonomické problémy, keď je Únia rozhádaná migračnou vlnou a problémami ňou spôsobenými, keď na hraniciach Schengenu je pripravená miliónová masa migrantov z polovice rozvojového sveta, keď nás ohrozuje terorizmus, keď médiá strašia ruským medveďom, hybridnou vojnou a všetko zhodou okolností vyvolané a spôsobené politikou USA.

Počas uplynulých dní, keď prebiehal summit krajín Európskej Únie však namiesto toho, aby sa Európa postavila čelom k výzvam, ktoré prichádzajú spoza oceána, zbabelo cúvla. V skutočnosti bol summit hlavne migrácii, t.j. o riešení dôsledkov americkej politiky, v skutočnosti sa všetky kroky, opatrenia a závery vinú okolo podpory americkej politiky.  Len nesmelý protestný hlas proti obchodnej vojne bol malým náznakom odporu voči Veľkému Bratovi z Washingtonu.

Dokonca aj odvážne stanovisko k rozvoju PESCO (európska obrana) a previazanie s okolitými krajinami, ktoré nie sú členmi Únie je skrytou podporou USA. Profitovať z toho bude hlavne Ukrajina, ktorá sa previaže na bezpečnostné záruky s krajinami Európy. Čo iné to je ako podpora vytvárania vojensko-ekonomickej hrádze medzi Ruskom a Európou – čo je zhodou okolností práve americký zámer?

Summit podporil zmenu mandátu OPCW, ktorý je reálne určený na zdôvodnenie útoku na Rusov. keď „náhodou“ niekde dôjde k použitiu chemických zbraní. Keď sme sa doteraz neobťažovali hľadaním dôkazov a útočili sme na Rusov bez nejakého mandátu pri akomkoľvek podozrení (kauza Skripaľ), teraz to bude posvätené schválením OPCW. Únia sľubuje, že bude presadzovať závery OPCW.

Spojte si tieto dve veci dokopy a máte sľub Únie, že sme ochotní zaútočiť na Rusko, keď sa niekto dopustí chemického útoku a OPCW z toho označí Rusko. A len hlupák pochybuje, že Rusko nebude označené. Opäť je to záujem USA a nie Európy.

Namiesto toho, aby sme sa pokúšali kryť európsky chrbát a vyskúšali politický obrat, kde by sme sa pokúsili s Ruskom o vyrovnanie, robíme presný opak. Lídri na summite schválili o ďalší polrok pokračovanie sankcií a priklincoval to vyhrážkou, aby sa tí zlí Rusi konečne priznali k zostreleniu lietadla letu MH-17.

A pár dní pred summitom Rada Európy vyzvala Rusko aby vrátila vrak lietadla z havárie pri Smolensku. Vraj tým, že nechcú vrak vydať, niečo skrývajú. Všetci komentátori však ignorujú prostý fakt, že Rusko nemôže podľa medzinárodných dohovorov vydať vrak, kým sa neuzavrie vyšetrovanie. A to sa neuzavrie dokiaľ Poliaci nepodpíšu záverečný protokol. Napriek obsahu čiernych skriniek, ktoré hovoria o nátlaku na pilotov zo strany vládnej delegácie, Poliaci tvrdia, že to bol ruský atentát.

Mimochodom, už sme si zvykli na to, že Európske médiá a politici proste klamú. Agentúra SITA kreatívne zverejnila, že všetky, teda aj oborové sankcie sú kvôli anexii Krymu – je to lož. Po Kryme sa prijali len obmedzené sankcie proti osobám, oborové sankcie sa prijali po katastrofe MH-17. Lenže tu nasleduje ďalšia lož. Pokračovanie sankcií Európska Únia zdôvodňuje malým pokrokom Ruska v Minských dohovoroch – ktoré sa Ruska vôbec netýkajú. O tejto neuveriteľnej demagógii sme už písali

Komu takáto stupidita vyhovuje? Európskym záujmom určite nie.

Myslím, že je nezodpovedné sa stavať nevšímavo k záujmom Európy, nesledovať geopolitické dramatické zmeny, vystupovať ako nesvojprávny vazal USA a ešte prehlasovať, aká je táto politika správna. Bohužiaľ to je práve vlastnosť väčšiny špičkových európskych politikov, pri ktorých odvahe sa protiviť Bielemu domu vždy do návštevy Washingtonu, si nemôžem nespomenúť na starý socialistický vtip.

Štátna delegácia … socialistickej republiky pricestovala do Moskvy na výmenu názorov na najvyššej úrovni. Aby im v Moskve vymenili názory.