Vydali sme článok z National Interest, kde autor napísal, že Rusko nie je veľmocou, ktorá má dosah a silu bývalého Sovietskeho zväzu. Rusko je veľmocou, ktorá sa stará o svoje vlastné záujmy. Autor ďalej tvrdí, že dnešné Rusko nie je hrozbou pre USA a podľa článku by naopak mali Spojené štáty skôr s Ruskom spolupracovať.

V podstate opakuje naratív, ktorý sa v kruhu neorealistiských politológov v Amerike už od roku 2014. Rusko je podľa tohto príbehu fakticky základným článkom reťaze, ktorý Spojené štáty potrebujú vytvoriť proti nastupujúcej geopolitickej moci Číny. Presne o tomto hovorí článok z roku 2015. Je dôležité si pripomenúť, čo špecialista na medzinárodné vzťahy pragmaticky posudzuje bez ideologických predsudkov.

2.4.2015, The Diplomat

UKRAJINA A RUSKO-ČÍNSKA OS

Je ľahké vytvoriť emocionálny dôvod pre západnú pomoc ukrajinskej vláde v jej konfrontácii s Ruskom. V zásade platí, že ľudia z Ukrajiny by mali mať slobodu rozhodovať o svojej zahraničnopolitickej orientácie a medzinárodné spoločenstvo by malo podporiť ich slobodu voľby. Takýto postoj je morálne bezúhonný. Je to však tiež nebezpečný základ pre politiku. Sledujúc ideály v izolácii od hodnotenia toho, čo je dosiahnuteľné a bez odkazu na širší medzinárodný kontext hrozí rozpútaním hrôz z neplánovaných dôsledkov. Inak povedané, tvorcovia zahraničnej politiky sa musia obmedziť na umenie možného a založiť svoje rozhodnutia na bezcitnom vyhodnotení dlhodobých bezpečnostných záujmov.

Aká by mala byť politika Západu voči Ukrajine na základe stanovenie priorít týchto strategických cieľov? Sú takí, ktorí sa domnievajú, že v tomto prípade sa realistické a liberálne ciele zhodujú a že bezpečnostné imperatívy určujú, že Západ musí konať energicky, aby ukončil zasahovanie Ruska do záležitostí svojho suseda. Argument je, že Rusko Vladimíra Putina je agresívny, expanzívny štát, ktorého akcie, podľa slov kancelárky Merkelovej Nemecka, uvádzajú „celý európsky mierový poriadok do pochybností.“ To, čo je v stávke, nie je preto len stav jednej krajiny, ale osud celého povojnového medzinárodného systému. Dôvodom je predpoklad, že ústupky ruským požiadavkám na Ukrajine ich nevyhnutne povzbudia k ďalším krokom inde. Majúc pred očami strašiaka ruských tankov valiacich sa do pobaltských štátov, niet divu, že mnohí dávajú prednosť zásobovaniu Kyjeva „smrtiacimi obrannými zbraňami.“

Tento presvedčivý príbeh vzniká v neposlednom rade preto, že čerpá z historickej pamäte appeasementu a nacistickej rozpínavosti (v bývalých komunistických krajinách naviac okorenené dlhoročnou sovietskou okupáciou a prípadne inváziou vojsk Varšavskej zmluvy ako bolo v prípade Československa v roku 1968 – pozn.) V skutočnosti je však toto tvrdenie nepodložené. Ekonomicky slabé a demograficky upadajúce Rusko nepredstavuje vážnu hrozbu pre medzinárodný status quo. V skutočnosti, držiac výsadné postavenie v medzinárodnej politike, ktoré si už dávno nezaslúži, Rusko nemá absolútne žiadny dôvod spochybňovať povojnové usporiadanie. Akciu Moskvy na Ukrajine je teda oveľa vhodnejšie vysvetľovať nie ako sebavedomú expanziu, ale skôr ako panickú reakciu na vznik neistého stavu, ktorý vnímajú ako hrozbu pre svoje základné národné záujmy.

Aj keď ruské akcie sú poháňané slabosťou a nie silou, nemusí to nutne znamenať, že západné záujmy by nemali byť obhajované zaujatím jednoznačného postoja. Čo vplýva na tieto úvahy je však posúdenie širších geopolitických dôsledkov tejto politiky. Pri uvažovaní na globálnej úrovni, trestné sankcie voči režimu a vylúčenie Ruska zo západných zoskupení, začínajú vyzerať ako strategická chyba. Je to preto, že to malo za následok donútenie Moskvy prekonať svoje váhanie a vstúpiť do úzkych vzťahov s Pekingom. Ak by sa tento vzťah vyvíjal do plne rozvinutej čínsko-ruskej osi, bude to rozvoj historických rozmerov, pretože zatiaľ čo Rusko samo osebe nemá za cieľ spochybniť zavedený medzinárodný poriadok, Čína rozhodne áno. A čo viac, aj napriek zníženým možnostiam, je Rusko schopné významne prispieť k čínskej medzinárodnej sile. Bližšie bilaterálne vzťahy môžu podľa predpokladov povzbudiť pokusy Pekingu presadiť regionálnu hegemóniu. Týmto spôsobom, zaujatím nekompromisného postoja voči protivníkovi z 20. storočia v Európe, Spojené štáty môže nechtiac napomáhať súperovi 21. storočia v Ázii.

Rusko ako veľmoc status quo

Môže sa to zdať perverzné tvrdiť, že krajina, ktorá v poslednej dobe obsadila časť susedného štátu a v súčasnej dobe podporuje povstanie separatistov, je sila status quo. Napriek tomu, je to ten prípad.

Na globálnej úrovni, sa Moskva snaží obhájiť súčasný medzinárodný poriadok, pretože vyhovuje ruskej moci a obmedzuje tých, ktorí sú mocnejší ako oni. Predovšetkým, súčasný systém dáva Rusku stále členstvo v Bezpečnostnej rade OSN, čo im poskytuje lichotivý pocit rovnosti voči Spojeným štátom a Číne. Základným princípom OSN je princíp národnej suverenity, ktorý je vo všeobecne často používaný Moskvou, pretože tým môže hádzať diplomatické „polená“ do cesty americkej zahraničnej politiky. Príkladom toho je ruský argument o národnej suverenite a ich použitie práva veta na ochranu sýrskeho režimu Bashar al-Assada pred hrozbou západných náletov. Evidentne však Moskva neukázala podobnú úctu k pojmu nezasahovania, pokiaľ ide o Ukrajinu. To však neznamená, že Rusko opustilo svoj pôvodný postoj a stalo sa expanzívnou silu pripravenou na spochybnenie status quo v širšom zmysle.

Po prvé, aj keď je nepochybne realizovaný pomocou agresívnych prostriedkov, zásah Ruska na Ukrajine bol fakticky defenzívne motivovaný. Februárová revolúcia v roku 2014 v Kyjeve vyniesla k moci radikálne prozápadnú vládu, ktorá sa výslovne snažila preorientovať Ukrajinu preč zo sféry ruského vplyvu. To bolo vnímané Moskvou ako neprijateľná hrozba pre národnú bezpečnosť a to najmä kvôli presvedčeniu, že by to nakoniec viedlo k členstvu Ukrajiny v NATO. Keby na to došlo, Aliancia by získala strategicky dôležitý Krymský polostrov, rovnako ako 1200 míľovú hranicu so srdcom európskeho Ruska. Pre odstránenie tohto nebezpečenstva, Rusko natrvalo uchvátilo Krym a snaží sa s pomocou separatistického hnutia v Donecku a Lugansku zabrániť úspešnej integrácii Ukrajiny so Západom.

Vzhľadom k tomu, že ruské akcie sú poháňané zúfalstvom, aby sa zabránilo strategickým stratám a nie túžbou po územných ziskoch, je nepravdepodobné, že sa budú opakovať v širokom merítku, aj keby boli nakoniec úspešné na Ukrajine. Baltské štáty a krajiny bývalej Varšavskej zmluvy strednej Európy sa už stali súčasťou západnej aliancie, čo bolo prijaté Moskvou ako nežiadúci, ale nemenný fakt. Jediným prípadom, kedy by sa teda ďalšia agresia mohla očakávať, je, ak by iný štát považovaný Ruskom za strategicky dôležitý a nachádzajúci sa v okruhu ich „blízkeho pohraničia“ sa tiež snažil preorientovať sa na Západ. Ak by to napríklad nastalo v Bielorusku, je isté, že Moskva by mohla podniknúť kroky na zásah. Celkovo je potom potrebné očakávať, že Rusko zostane pripravené použiť vojenskú silu na zvrátenie strategických strát, ktoré sú vnímané ako oslabenie základov národnej bezpečnosti. Ak však takéto hrozby nebudú, možno od Ruska očakávať, že aj naďalej bude skôr podporovateľ než vyzývateľ na zmenu medzinárodného status quo.

Čína: Revizionistická veľmoc, ktorá potrebuje Rusko

Aj keď Rusko nie je revizionistickou mocnosťou, Čína ňou nesporne je. To nie je odrazom niečoho konkrétneho v politickom systéme Číny. Skôr je to proste fakt, že rovnako ako u všetkých rastúcich veľmocí pred ňou, medzinárodné ambície Číny rastú úmerne k jej ekonomickej a vojenskej moci. Peking sa preto snaží využiť svoj väčší vplyv, aby rozšíril kontrolu nad okolím a prerobil medzinárodný poriadok tak, aby odrážal ich záujmy. Táto revizionistická agenda je výrazná najmä vo východnej Ázii, kde Čína usúdila, že existujúci status quo je zameraný proti nej. Je to predovšetkým kvôli silnej prítomnosť amerických vojakov v Japonsku, Južnej Kórei a na Guame, rovnako aj kvôli americkej námornej dominancii v regióne. Strategickým cieľom Číny je preto, aby vytlačiť USA za „prvé súostrovie“, a tým vytvoriť svoju vlastnú hegemóniu vo Východnom a Juhočínskom mori. Po dosiahnutí tohto sa bude Čína snažiť ďalej rozšíriť svoj vplyv do západného Pacifiku. Nepochybne v určitom okamihu tohto procesu sa Peking bude usilovať o opätovné spojenie s Taiwanom.

Bolo by pekné si myslieť, že expanzia medzinárodných ambícií Číny by mohla byť riadená mierumilovne. História však učí, že rastúce štáty majú tendenciu zaraziť sa s existujúcimi mocnosťami. Je preto pravdepodobné, že nadchádzajúce desaťročie bude érou hlbokého napätia medzi Čínou a Spojenými štátmi. To sú bežné floskuly. To, čo sa spomína menej často, je kľúčová rola Ruska, ktorá na neho pripadne v tomto kontexte čínsko-americkej konfrontácie.

Môže sa to zdať prekvapivé, vzhľadom k poklesu ruského medzinárodného postavenie, ale udržiavanie dobrých vzťahov s Moskvou je pre Peking záležitosť veľkého významu. Na začiatok je to preto, že v porovnaní so Spojenými štátmi, Čína nemá mnoho blízkych spojencov. To platí najmä v ázijskom regióne, kde má Čína územné spory s Japonskom, Vietnamom, Filipínami a Indiou. Mať priateľské väzby s aspoň jedným susedom, je preto mimoriadne dôležité, najmä kvôli tomu, že Rusko môže poskytnúť Číne diplomatickú podporu v kľúčových medzinárodných inštitúciách.

Ešte podstatnejší je strategický význam Ruska. Udržiavaním priateľských vzťahov s Ruskom, Čína je schopná chrániť svoje inak odkryté severné krídlo. Od roku 1960 do roku 1980 napäté vzťahy medzi Ruskom a Čínou na tejto 2200 míľovej pozemnej hranici zabezpečovali, že veľa z čínskeho vojenského potenciálu sa muselo trvalo koncentrovať na severovýchod. Len so zlepšením bilaterálnych vzťahov po roku 1989 a vyriešenie pohraničného sporu krajín v roku 2004, bola Čína schopná plne sa sústrediť na rozšírenie svojho vplyvu na juhu a východe. Poučná paralela v tomto ohľade je spôsob, akým stabilné vzťahy s Kanadou a Mexikom slúžia ako základ amerického medzinárodnej sily, poskytujúc Washingtonu takú úroveň vnútornej bezpečnosti, ktorá mu umožnila sústrediť sa na projekciu sily v zámorí.

Naviac je potrebné spomenúť význam Ruska ako vývozcu surovín. V súčasnej dobe, asi 80 percent čínskych energetických zdrojov sa dováža zo Stredného východu a západnej Afriky. Jedná sa o významnú strategickú slabinu, pretože v prípade konfliktu, Spojené štáty by využili svoju námornú prevahu na ovládnutie Malajskej úžiny a prerušili dodávky týchto životne dôležitých zdrojov. Užšie väzby s Moskvou pomáhajú prispieť k odstráneniu tohto problému, keďže Rusko, spolu so stredoázijskými štátmi, môže poskytnúť dodávky ropy a zemného plynu cez ľahšie chránené pozemné potrubia.

Spoločná cesta Ruska a Číny

Očividne si vedomý týchto úvah, Peking bol dôsledný pri pestovaní užších vzťahov s Moskvou a čínski vodcovia teraz bežne zaraďujú Rusko na prvé miesto svojich zahraničných návštev. Pozornosť Pekingu v tomto smere bola v Rusku oceňovaná pozitívne, aj keď ešte donedávna u nich zostala nechuť k Číne, ponúkajúcej plnú a všestrannú spoluprácu.

Časť váhania sa vysvetľuje ruským zlým pocitom z rýchleho obratu relatívnych pozícií jednotlivých krajín. Napríklad nie je nezvyčajné, počuť v Moskve poznámky, že po tom, čo kedysi bolo Rusko pre Čínu starším bratom, dnes sa ocitá v úlohe mladšej sestry. Táto strata hrdosti je sprevádzaná ekonomickými starosťami. Predovšetkým je tu obava, že ak sa okrem surovín nebude do Číny vyvážať príliš veľké množstvo iných produktov, Rusko sa postupne uviaže do semi-koloniálneho vzťahu. Takisto pokiaľ ide o medzinárodnú politiku, veľa Rusov je ustarostených, že dlhodobý vplyv Moskvy na Strednú Áziu začína byť zatienený vplyvom Pekingu. Iní sa boja prípadného čínskeho prevzatia kontroly na ruskom Ďalekom východe. To by mohlo nastať buď cez nekontrolovanú migráciu do riedko osídlených oblasti alebo priamym pripojením územia, ktorá bolo historicky čínske až do druhej polovice 19. storočia

(poznámka – ide o oblasť vonkajšieho Mandžuska. ktoré si nárokovala dynastia Čhing ako súčast Mandžuska. Od Vnútorného Mandžuska ju oddeľuje tok riek Ussuri a Amur, na severe je ohraničená Stanovým pohorím a na východe Tichým oceánom. Po uzatvorení Ajgunskej zmluvy (1858) a Pekingskej zmluvy (1860) sa stala súčasťou Ruska).

 
Vnútorné Mandžusko

 
Severný región Vnútorného Mandžuska, dnes Mongolsko

 
Vonkajšie Mandžusko, dnes Rusko

Dôsledky tejto situácie pre americkú politiku sú jasné. Ak chce Washington ovládnuť Čínu a uistiť sa, že sa jej nepodarí dosiahnuť regionálnu hegemóniu vo východnej Ázii, musí nájsť spôsob ako využiť ruské obavy a vraziť klin medzi Moskvu a Peking. To by malo za následok stratu ochrany čínskeho chrbta a s každým zvýšením neistoty na rusko-čínskych hraniciach by sa zmenšili čínske námorné ambície. Takéto myslenie bude mnohými kritizované ako pozostatok z predchádzajúcej éry. Avšak, ako poznamenal japonský predseda vlády Šinzó Abe, východná Ázia je teraz v „podobnej situácii“ ako Európa pred prvou svetovou vojnou. Za týchto okolností, ak je potrebné odradiť rastúcu Čínu od spochybnenia medzinárodného status quo, môže byť čas na oživenie reálnej politiky minulých čias.

Slepo voči tejto logike, súčasná politika Washingtonu pracuje proti dlhodobým strategickým záujmom USA. Uvalením sankcií na Rusko a hrozbou vyzbrojenia Ukrajiny, Spojeným štátom sa nechtiac podarilo dohnať ruských politikov k tomu, aby odhodili svoje pretrvávajúce obavy a vrhli sa po hlave do podpory čínskeho objatia. Rovnako ničivo, Washington silne ohol spojencov, aby nasledovali jeho politiku sankcií. Najpozoruhodnejšie bolo Japonsko, ktoré keď si uvedomilo katastrofálne dopady čínsko-ruskej aliancie pre svoje vlastné záujmy, vydalo sa na cestu zbližovania sa s Moskvou a začalo nadväzovať bezpečnostné väzby, očividne so zámerom oddialiť Rusko od Číny. Tento rozumný prístup musel byť prerušený potom, ako Washington dotlačil Tokio do pripojenia sa k sankčnej politike.

Účinky politiky USA boli až príliš zrejmé potom, ako rusko-čínska spolupráca rapídne akcelerovala od marca roku 2014. S ohľadom na celkové politické vzťahy, počas svojej štátnej návštevy v Šanghaji v máji 2014 bol Putin nadšený, že bilaterálne vzťahy sa stali „najlepšími za mnoho storočí histórie.“ Zarážajúce tiež bolo, že ruský prezident často používal termín „spojenectvo“, aj keď nie s odkazom na vojenské väzby. Okrem tejto pozitívnej rétoriky, počas májovej cesty Rusko a Čína nakoniec podpísali mamutiu 30-ročnú zmluvu o dodávkach plynu v hodnote 400 miliárd dolárov. Po viac ako desiatich rokoch bezvýchodiskových rokovaní sa zdá, že západné sankcie pomohli prelomiť patovú situáciu tým, že dotlačili Rusko k prijatiu čínskych cenových podmienok.

Rovnako aj v odvetví obchodu so zbraňami Rusko ukázalo novú ochotu k ústupkom. Napriek predchádzajúcemu odmietaniu dovoliť Číne prístup k svojim najpokročilejším zbraniam kvôli obavám z krádeže duševného vlastníctva, Rusko sa teraz s Pekingom dohodlo na predaji rakiet protivzdušnej obrany S-400 a stíhačky Su-35. Tieto technológie pomôžu Číne rozšíriť pokrytie svojej obrany, resp. úderné schopnosti a tým posilniť svoju pozíciu voči Taiwanu a vzhľadom na spor Senkaku / Diaoyu. V nadväznosti na predaj zbraní pokročila aj bilaterálna námorná spolupráca a po spoločnom cvičení vo Východočínskom mori v máji 2014 Rusko a Čína sa dohodli na vedení vojenských cvičeniach v roku 2015 v Stredomorí a Pacifiku. Navrch všetkého, sankcie mali jasný vplyv na ruskú verejnú mienku, kedy sa postoje voči Číne rýchlo zlepšujú, pritom pozitívny vzťah voči Západu klesá. Naozaj, podľa jedného prieskumu verejnej mienky uskutočneného Levada Center v januári 2015 plný 81 percent Rusov má teraz voči Spojeným štátom negatívny vzťah, zatiaľ čo 80 percent má pozitívny vzťah voči Číne. Obe čísla sú rekordnými v histórii prieskumu.

So sankciami, ktoré dávajú Čína tak veľa výhod, Peking musí v súkromí fandiť ruskej politike Washingtonu.

Čo robiť?

Ak sa aj nájdu spôsoby, ako znova oddeliť Rusku od Číny, je pravdepodobné, že sa opäť dajú dokopy. Ak tomu chce Washington zabrániť, rýchlo potrebuje zmeniť svoj postoj.

Po prvé, je potrebná zmena v myslení. V súčasnej dobe sa zdá, že tvorcovia amerických rozhodnutí uvažujú o Európu a Ázii izolovane. avšak mali by si uvedomiť, ako ich politika voči jednej oblasti je spojená s výsledkami v druhej. Okrem toho sa musí zmeniť aj spôsob, akým je Rusko posudzované. V súčasnej dobe mnohí vo Washingtone pretrvávajú v názore studenej vojny, že Rusko je rozpínavá sila, ktorá by pri akejkoľvek šanci poslala svoje tanky premávať sa po európskych metropolách. Takéto obavy divoko preháňajú schopnosti Ruska a preukazujú nepochopenie transformácie statusu Ruska od globálnej na regionálnu mocnosť. Strategickou prioritou Moskvy je agresívne brániť svoje súčasné postavenie v medzinárodnej politike proti tomu, čo považuje za trvalý západný útok. Nemá ambície vyvrátiť z koreňov globálny systém. Takže zamerať sa na zabránenie ruskej rozpínavosti je škodlivé zahmlenie situácie. Ak si má USA udržať prvenstvo v 21. storočí, musí si namiesto toho uvedomiť, že Čína je jeho primárny geostrategický protivník a podriadiť ostatné zahraničnopolitické ciele na prvoradý cieľ súvisiaci s rastom Číny.

Nič z toho nehovorí, že Washington by nemal hrať žiadnu úlohu pri riešení krízy na Ukrajine. Práve naopak, je nevyhnutné, aby USA pomohli doviesť vojnu k rýchlemu výsledku. Potom, čo by sa to dosiahlo, vzťahy medzi Ruskom a Západom je možné postupne obnoviť a môže začať dlhodobé úsilie povzbudiť Moskvu dištancovať sa od Pekingu.

Kľúčom k ukončeniu konfliktu je trvalo vylúčiť možnosť Ukrajiny stať sa členom NATO. Bolo od Aliancie nezodpovedné rozhodnutie v apríli 2008 vyhlásiť, že Ukrajina aj Gruzínsko „sa stanú členmi“, čo posilnilo ruskú neistotu, provokujúc agresívnu reakciu Ruska brániť status quo. Bola by iná vec, ak by Ukrajina mohla byť úspešne integrovaná do západného bloku, ale to je nereálne. Kým západným vládam na westernizácii Ukrajiny príliš nezáleží, Rusko je naopak úplne odhodlané vo svojej opozícii. Vzhľadom k tomu, že preorientovanie Ukrajiny smerom k Západu je videné ako základná bezpečnostná hrozba, bude Moskva ochotná znášať značné náklady, aby sa zabránilo tomu, čo sa deje. Sankcie teda nebudú mať žiadny vplyv. Dodávky zbraní ukrajinskej vláde medzitým len zhoršia stupňujúcu sa ruskú neistotu a donútia Moskvu do ďalšej eskalácie, na ktorú sa bude Západ zdráhať odpovedať.

Akokoľvek nepríjemné môže byť podľahnúť požiadavkám Ruska, v záujme trvalého mieru by západné vlády mali uistiť Moskvu, že Ukrajina nebude prijatá do NATO. Bohužiaľ, pretože Moskva verí, že NATO porušilo predchádzajúci sľub, že nebude expandovať po skončení studenej vojny na východ, verbálny záväzok nebude stačiť. Namiesto toho sú potrebné ďalšie záruky. Toho môže byť dosiahnuté prostredníctvom vytvorenia federálnej štruktúry pre povojnovú Ukrajinu, ktorá dáva regiónom právo veta nad zásadnými zahraničnopolitickými a bezpečnostnými rozhodnutiami, ako je napríklad členstvo vo vojenských alianciách. Tento mechanizmus uspokojí ukrajinských povstalcov a ich ruských podporovateľov vo vzťahu k NATO, rovnako však bude výhodný na zabezpečenie toho, aby Ukrajina nemohla byť nikdy pretiahnutá do ľubovoľnej Ruskom ovládanej organizácie proti vôli jej západných regiónov.

S Ukrajinou ako predefinovanou neutrálnou krajinou, sa Rusko stane rozumnejším susedom. Jeho obavy sa zmiernia, Moskva zníži svoju podporu pre rebelov, umožniac uzavretie hraníc a reintegráciu odtrhnutých oblastí Doneck a Lugansk. Vzhľadom k tomu, že Rusko je mocnosť status quo, tieto ústupky nebudú podporovať ďalšie agresiu. Napriek tomu, aby sa upokojili členovia NATO vo východnej Európe, Aliancia by mala zriadiť trvalé vojenské základne v Poľsku, potvrdiac záväzok brániť pobaltské štáty, a presvedčiť členov, aby splnili svoje sľub zvýšenie výdavkov na obranu na 2 percentá HDP. Tieto opatrenia Moskvu nepotešia, ale zlepšenie v oblasti bezpečnosti existujúcich členov NATO nie sú vnímané ako porovnateľné voči hrozbe, ktorú predstavuje rozšírenie Aliancie do Rusku najbližšieho „blízke pohraničia“.

S obnovou bezpečnosti v Európe, môžu Spojené štáty svoju pozornosť opäť obrátiť na čínsku prioritu. Dôležitou súčasťou toho bude zahrnutie selektívneho nahovárania si Ruska (napríklad tým, že ponúkne členstvo v Trans-Pacific Partnership) a znovuobnovenie napätia medzi Moskvou a Pekingom, ktoré boli utlmené v posledných mesiacoch.

Celkovo je potrebné povedať, že sa jedná o veľmi nepríjemný výsledok na Ukrajine, ktorý rozbije mnoho snov jej ľudí o západnej integrácii. Alternatívou však je prístup, ktorý bude slúžiť iba k predĺženiu krvavého konfliktu, zatiaľ čo bude aktívne podporovať tvorbu silnej čínsko-ruskej osi, ktorá bude predstavovať obrovskú výzvu pre záujmy USA v Ázii, Tichomorí a inde pre nasledujúce desaťročia.

Ak je toto výsledok ukrajinskej politiky Washingtonu, potom to bude určite považované za jednu z najväčších geopolitických chýb 21. storočia.

James D.J. Brown je docent politológie na Temple University, Japonsko. Jeho hlavné odborné oblasti sú rusko-japonské vzťahy a medzinárodná energetická politika. Jeho výskum bol už skôr publikovaný v časopisoch medzinárodnej politiky, politiky, ázijskej politiky a post-sovietskych záležitosti. Je tiež častým prispievateľom do médií na otázky týkajúce sa medzinárodných vzťahov v severovýchodnej Ázii.

Zdroj: The Diplomat