Vyberte položku Stránka

Peter Marman: Mediálne okná

Peter Marman: Mediálne okná

Manipulácie, manipulácie a nielen tie mediálne. Desiatky a desiatky denne. Človek dnes o nich nestačí písať. Ja konkrétne sotva stihnem popísať niektoré za mesiac. Po letmom dennom prečítaní správ mám problém si vybrať, nad väčšinou z nich si len rezignovane povzdychnem. A naozaj by ma zaujímalo, či sa o všetkých učia na štúdiách žurnalistiky.

Najhoršie sú tie systémové. Jednu z nich volám mediálne okná. Sú to tie miesta v informačnom priestore médií, ktoré nie sú pokryté. Tieto diery „zrazu” nikto nemá v agende. Keďže médiá sú podľa svojich vlastníkov hodnotovo a ideovo zamerané, vyberajú si témy, ktoré popisujú, nerovnomerne. Toleruje sa ich slobodná voľba. A tak niektoré oblasti sú zjavne prehustené, lebo je tam „vysoký záujem” publikovať. A niektoré, hoci podľa všetkých kritérií dokonca atraktívnejšie, zostávajú málo povšimnuté, lebo nie je – nazvime to – žurnalistická „vôľa”. Aby bolo vidno analógiu z politiky a tým aj politizáciu médií.

Cieľový odoberateľ správ je tak drsne manipulovaný. Vedený za myseľ k niektorým témam, ktoré sú mu zdôrazňované. O nich sa dozvie všetko do poslednej bodky. Aj vymyslenej. V analýzach, komentároch, zviazaných správach a pod. A pohnietia sa aj jeho emócie. S expresívnymi hystériami, že sú to kauzy, škandály, aféry. Pritom od iných tém je myseľ konzumenta odkláňaná. O nich sa nepotrebuje dozvedieť. Vlastne sa o ne vôbec nikto nezaujíma, tak niet komu pripísať vinu. Tam sú mediálne okná. Alebo ak chcete, klapky na očiach verejnosti. Ukážme si konkrétne jedno z nich.

Európska únia je teraz náš svetlý vzor. Až taký svetlý, že má byť našou novou sociálnou identitou, ktorá nahradí tú terajšiu národnú. Aj keď to ešte nikto z vládnucej garnitúry neprizná. Zatiaľ sme na tejto ceste postupnej transformácie sebaponímania len potichu, nevyslovene. Naša národná identita údajne dožíva a historicky skončí. Je zastaralá, prehnitá, vlastne pri nej vraj nemáme byť načo hrdí. Ak by sme sa neeurointegrovali, rozumejme nezanikli, posledný nech zhasne. Všetci mladí ľudia to už podľa médií vedia, len tí starí asi už musia len vymrieť.

Iste, postkomunistická transformácia nebola lákavá. Ale my dnes už nemáme 90-te roky minulého storočia. Čas pokročil. A my s ním. Nelákavý obraz národnej identity však médiá živia ďalej. Nie je „žurnalistická vôľa” ho opraviť. Na každú chybu na našej slovenskej strane sme dôsledne upozorňovaní a hypersenzualizovaní. Zato na opačnej strane západné krajiny a celý projekt Európskej únie majú doslova mediálnu imunitu. Chyby sú závažné zásadne len u nás, na Slovensku. Nie v západnej časti únie. A už vôbec nie v jej vedúcich inštitúciách ako napr. v Európskom parlamente.

Hystériu z porušovania práv žien v podobe sexuálneho obťažovania ba dokonca nahlásených znásilnení (!) v tejto „našej” najreprezentatívnejšej a zákonodarnej (!) inštitúcii, ktorá má slúžiť ako morálny príklad pre všetkých, by ste v hlavnoprúdových médiách, u mediálnych analytikov, či špecializovaných ľudskoprávnych aktivistov a zvlášť feministických aktivistiek hľadali márne. Žiadne kolektívne apely alebo rozhorčené požiadavky na dôsledné vyšetrenie. S upozorneniami, že za takýchto podmienok sa teda nemáme kam ponáhľať. Nie, nič také. Vo výsledku v médiách naveľa naveľa, aby sa nepovedalo, viac menej po rezolúcii europoslancov, skrátka odbili to nejakou tou jednohubkou článkom, ale inak „ticho po pěšine“.

Celkový obraz bude zrejmejší, keď si predstavíte, čo za mediálne peklo by sa strhlo, keby sa to udialo v našej Národnej rade. Keď by ju slovenské zamestnankyne analogicky ako v prípade europarlamentu označili za „liaheň” sexuálneho obťažovania. Viete si to predstaviť?

Nie, nemusíte sa namáhať. Predsa len tu máme jednu analógiu zo Slovenska. Síce nie s desiatkami obvinení, ale aj jeden individuálny prípad nám tu stačil na celú kanonádu článkov. Ide o prípad bývalého poslanca parlamentu za stranu Smer (aj preto kanonáda) Vladímira Jánoša, ktorý čelil obvineniam z psychického týrania manželky a dcéry. Teda padni komu padni po zásluhe, ak je vinný, nech pyká. Ale v médiách túto príležitosť rozhodne nestopili len individuálnymi jednohubkovými článkami. Pekne to živili, kým nezasiahol premiér Fico. Len na takých Aktualitách to vydalo na samostatnú tému „Kauza vulgárneho poslanca Vladimíra Jánoša” s deviatimi článkami v rozpätí dvoch týždňov.

Nuž čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi. Resp. čo je dovolené Európskemu parlamentu, nie je dovolené Národnej rade. Posúďte sami.

Ale čo sa čudujeme. Keď hlavnými mienkotvorcami v médiách sú členovia mimovládnych organizácií, ktorých hlavný príjem teraz už prichádza z EÚ. Tej EÚ, ktorú by mali v tomto prípade kritizovať. Len si to opäť predstavte, ste mimovládkar aktivista, žiadate o grant z operačného programu alebo nejakého toho fondu a v médiách ste vystúpili s pohotovou analýzou, ako je na tom Európsky parlament pokrytecky. Lebo nám rodovú rovnosť káže, a on zatiaľ… Budete to riskovať?

Ukážkový konflikt záujmov. Presne ten, ktorý mienkotvorné mimovládky tak radi hľadajú na Slovensku. Resp. majú hľadať. A viete čo? Som len taký inzitný analytik ešte stále akademický psychológ, nemám čas to zisťovať, ale fakt by ma zaujímalo, či sa toto na tých štúdiách žurnalistiky učia. Že je napr. pre pravdivosť informácií a vplyv na verejnú mienku nebezpečné, ak do médií prispievajú analytici a komentátori, ktorý sú platení zo zahraničných inštitúcií, ktoré majú evidentný záujem oslabiť a absorbovať kompetencie vládnutia našej národnej úrovne.

Zdroje:

O autorovi

Peter Marman

Ponúkam na zamyslenie myšlienky, s ktorými priebežne pracujem a ktoré zakomponovávam do mozaiky svojej práce. Žiaľ, nemám čas na odpovede na reakcie.

Pin It on Pinterest

Share This