Signatárske štáty sa prijatím a ratifikáciou Globálnych paktov zaväzujú k trvalému prijímaniu nielen utečencov, ale aj migrantov na svoje územie. Aj keď sú pre utečencov nastavené iné pravidlá prijímania než pre migrantov, následný prístup k týmto obom skupinám je takmer totožný. UNHCR určí, odkiaľ a kam budú osoby, bez ohľadu na právny štatút, premiestňovaní.
Globálny pakt o utečencoch, ktorý upravuje prístup k prijímaniu utečencov, obsahuje aj prerozdeľovací mechanizmus , ktorý je v súvislosti s Dublin IV. známy pod pojmom povinné kvóty na prerozdeľovanie utečencov. V Globálnom pakte o utečencoch sa prerozdeľovací mechanizmus často spomína aj ako „spravodlivé rozdelenie záťaže a zodpovednosti„. [1]
V návrhu Dublin IV bol korekčný prerozdeľovací mechanizmus (povinné kvóty) vypočítaný a kontrolovaný Agentúrou Európskej únie pre azyl (EASO) [2], ktorá sa priamo zodpovedá najvyššiemu orgánu Európskej únie Európskej komisii. Konečnú kontrolu nad plnením a fungovaním povinných kvót mala mať Európska komisia [3]. Pri uplatňovaní opravného mechanizmu mal byť použitý referenčný kľúč založený na počte obyvateľov a veľkosti ekonomiky jednotlivých členských štátov tak, aby tento mechanizmus odľahčil členským štátom, ktoré sú vystavené neúmernému tlaku. [4] Ak sa členský štát rozhodol, že sa ku korekčnému mechanizmu po dobu dvanástich mesiacov nepripojí, bol povinný zaplatiť pokutu vo výške 250 000 Euro ročne za každého jedného neprijatého žiadateľa o azyl. [5]
Globálny pakt o utečencoch má v otázke relokačného mechanizmu s niekoľkými výnimkami takmer identické pravidlá. Relokácia – teda presídľovania – sú vykonávané na základe výpočtov osôb Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a to priamo z miesta, ktoré tento úrad určí. (Viac v kapitole Presídľovanie). Narozdiel od prerozdeľovacieho mechanizmu uvedenom v Dublin IV, sa kvóty a presídľovania týkajú osôb, ktoré sa nachádzajú mimo Európskej Únie.
Prijatím Globálneho paktu sa signatárske štáty automaticky zaväzujú „k spravodlivému zdieľaniu záťaže a zodpovednosti,“ teda aj k rovnomernému rozloženiu počtu utečencov [6] a zároveň záväzne prijímajú “ I. Prílohu Newyorskej deklarácia Komplexný rámec pre reakciu utečencov“ [7] .
V rámci „spravodlivého rozdelenia záťaže a zodpovednosti“ si európske štáty majú medzi sebou rovnomerne rozdeliť migrantov a utečencov, ktorí vo veľkom počte prídu do jedného štátu. To pre Českú televíziu 30.07.2018 vo svojom rozhovore potvrdil aj taliansky premiér Giuseppe Conte [8] .
Neoddeliteľnou súčasťou „spravodlivého rozdelenia záťaže a zodpovednosti“ je pomoc štátom zasiahnutých veľkým prílevom utečencov. [9] Pokiaľ ide o krajiny pôvodu utečencov, tie sa v Newyorskej deklarácii zaväzujú k rešpektovaniu povinnosti preberať svojich občanov späť [10], avšak niektoré štáty, ktoré riešia vlastné ekonomickú situáciu tým, že posielajú svojich obyvateľov do Európy, nie sú signatármi ani tejto deklarácie a ani Globálnych paktov, alebo sú to štáty, u ktorých neexistujú záruky readmisie a plnenie záväzkov vyplývajúcich z Globálnych paktov. (Viac v kapitole Politika návratu).
Preklad článku nadácie Čest, Svoboda, Respekt