Presne pred týždňom v stredu vydal portál The Daily Beast (pre niekoho) šokujúcu správu. Vraj Trumpa ovplyvnil Henry Kissinger a vysvetlil mu, že pre prežitie Ameriky je absolútne nevyhnutné vyjednať mier s Rusmi. A že hrozbou je Čína a nie Rusko.

Bývalý minister zahraničných vecí Richarda Nixona vymyslel taktiku na nadviazanie diplomatických vzťahov s Čínou s cieľom izolovať Sovietsky zväz. Politika čínskeho obratu bola úspešná a tak sa podľa Daily Beast hneď po víťazstve Trumpa Kissinger začal stretávať s ľuďmi z jeho okolia. O tom bola Trumpova rétorika od prvého dňa v úrade. Išlo o premyslenú stratégiu, ktorej pôvodcom bol dnes už 95 ročný stratég zahraničnej politiky

O tejto politike, ktorá sa dostala na verejnosť v minulých dňoch sme hovorili relatívne často a pri tej príležitosti sme komentovali aj udalosti na Kórejskom poloostrove, či sme vydali preklady dôležitých geopolitických úvah.

Dnes sa k materiálu dostali  aj české noviny iDnes, ktoré s veľkou slávou opisujú ako sa mení svet

Podľa iDnes sú obe krajiny neporovnateľné

Rusko a Čína sú pre Spojené štáty dvaja hlavné rivali. To je problém, pretože Amerika nemá silu a možnosti čeliť obom krajinám naraz.

Preto treba rozlišovať. Rusko a Čína nie sú dvaja rovnocenní konkurenti. Rusko je viacmenej občasná nepríjemnosť, má síce atómový arzenál, inak však nemôže vzhľadom k svojim chabým možnostiam ohrozovať pozíciu Ameriky. Ruská hrozba, o ktorej sa v Amerike hovorí ráno, na obed aj večer, je prefúknutá z vnútropolitických dôvodov.

Čína je iná váhová kategória. Parný valec, ktorý sa sunie pomaly, ale nezadržateľne vpred svetom. Čína má peniaze, preto sa na ňu všade usmievajú, hoci sú to kyslé grimasy. Čína svojim tichým, takmer zdvorilým, ale nekončiacim tlakom prerába svet tak, že je menej americký a viac čínsky. Záver: Čína je tá skutočná hrozba pre americkú pozíciu superveľmoci číslo jeden.

Porovnajte to, čo sme zverejnili o pozícii jednotlivých krajín v článku z roku 2015

Ekonomicky slabé a demograficky upadajúce Rusko nepredstavuje vážnu hrozbu pre medzinárodný status quo. V skutočnosti, držiac výsadné postavenie v medzinárodnej politike, ktoré si už dávno nezaslúži, Rusko nemá absolútne žiadny dôvod spochybňovať povojnové usporiadanie. Akciu Moskvy na Ukrajine je teda oveľa vhodnejšie vysvetľovať nie ako sebavedomú expanziu, ale skôr ako panickú reakciu na vznik neistého stavu, ktorý vnímajú ako hrozbu pre svoje základné národné záujmy.

Aj keď ruské akcie sú poháňané slabosťou a nie silou, nemusí to nutne znamenať, že západné záujmy by nemali byť obhajované zaujatím jednoznačného postoja. Čo vplýva na tieto úvahy je však posúdenie širších geopolitických dôsledkov tejto politiky. Pri uvažovaní na globálnej úrovni, trestné sankcie voči režimu a vylúčenie Ruska zo západných zoskupení, začínajú vyzerať ako strategická chyba. Je to preto, že to malo za následok donútenie Moskvy prekonať svoje váhanie a vstúpiť do úzkych vzťahov s Pekingom. Ak by sa tento vzťah vyvíjal do plne rozvinutej čínsko-ruskej osi, bude to rozvoj historických rozmerov, pretože zatiaľ čo Rusko samo osebe nemá za cieľ spochybniť zavedený medzinárodný poriadok, Čína rozhodne áno. A čo viac, aj napriek zníženým možnostiam, je Rusko schopné významne prispieť k čínskej medzinárodnej sile. Bližšie bilaterálne vzťahy môžu podľa predpokladov povzbudiť pokusy Pekingu presadiť regionálnu hegemóniu. Týmto spôsobom, zaujatím nekompromisného postoja voči protivníkovi z 20. storočia v Európe, Spojené štáty môže nechtiac napomáhať súperovi 21. storočia v Ázii.

Henry Kissinger len opakuje klasické geopolitické poučky. Podľa nich nie je možné, aby najväčší nepriateľ získal odrazový mostík vo forme bezpečia, surovinových zdrojov, či komunikačných trás. Práce Brzezinského, Friedmana či Mearsheimera jasne ukazujú na kľúčovú úlohu Ruska ako dôležitého hráča medzinárodných vzťahov.

Kto ovláda, resp. priatelí sa s Ruskom s jeho rozlohou a surovinovými zdrojmi, môže ašpirovať na konkurenciu Amerike.

Za čias ZSSR bolo nutné oddeliť Sovietsky Zväz od Číny, aby sa komunistické vedenie obávalo hrozby z východu a aby sa nemohlo venovať boju s USA plnou váhou. Po páde ZSSR zas bolo nutné zabezpečiť buď kontrolu nad Ruskom, alebo nedovoliť, aby sa vyvinulo strategické partnerstvo priemyselne vyspelej Európy s Ruskom

Preto bola večným evergreenom americkej politiky v posledných rokoch „ruská hrozba“ a snaha znepriateliť Európu s Ruskom a medzi zvyškom Európy a Ruskom vytvoriť sanitárny pás bývalých sovietskych republích a socialistických krajín

Ako však Kissinger postrehol už pred koncom tisícročia, Amerika si podporou Číny stvorila Frankensteina.

V administratíve Donalda Trupa Kissinger o svojich myšlienkach debatoval aj s Jaredom Kushnerom, strategickým poradcom prezidenta, ktorý má na starosti  práve záležitosti zahraničnej politiky.

Hoci sa mnoho ďalších politikov k názorov šedej eminencie zahraničnej politiky prikláňalo, dať to najavo je nebezpečné. Príklad Donalda Trumpa, ktorý sa otvorene pokúšal nadviazať vzťah s Putinom a to bolo opisované ako ustupovanie a podriadenosť ruskému prezidentovi, je varujúci

Biely dom ako aj Rada pre národnú bezpečnosť odmietli informácie Daily Beast komentovať. Kissingerova kancelária sa takisto k žiadosti o komentár nevyjadrila.

Kissinger má jednu obrovskú výhodu. Drží si otvorené kanály všade. Priamo komunikuje s čínskym prezidentom Si tin Pingom. Rovnako sa správa aj k Rusku. Len so samotným Putinom sa stretol už 17 krát. A dookola opakuje stále jednu a tú istú vec. Je v životnom záujme Ameriky, aby sa vzťahy medzi Washingtonom a Moskvou urovnali.

Summit medzi Trumpom a Putinom v Helsinkách Kissinger okomentoval: „Bolo to stretnutie, ktoré sa malo konať už dávno. Podporoval som to už niekoľko rokov.

O ruskom zasahovaní do amerických volieb verejne vyjadruje pochybnosti.

Trumpove vyhlásenia v Helsinkách sa potom dali interpretovať ako „hra Nixon-Čína naopak„.

Keď sa Rusko a Čína dajú navzájom dokopy, je to smrteľná kombinácia,“ stručne zhrnul Trumpovu pozíciu bývalý zamestnanec Bieleho domu, ktorý bol oboznámený so stratégiou na summite.

Trumpova pozícia voči Číne je zatiaľ nejasná. Steve Bannon, predchodca Kushnera na mieste hlavného stratéga Trumpa, už dávno kritizoval rastúcu hrozbu z Číny a bol prítomný počas stretnutia medzi Trumpom a Kissingerom, ktoré sa uskutočnilo počas prechodu.

Problémom pohľadu ľudí v administratíve je, že nechápu veci z dlhodobého hľadiska. Kissinger zdôrazňuje, že vzťah Ruskom nie je konečný cieľ sám o sebe, ale je súčasťou niekoľko desaťročí dlhého prístup k vylepšeniu kontinentálnej mocenskej štruktúry. Poradcovia Trumpa tvrdia, že hrozba z Číny je akútna a je nutné sa s ňou vysporiadať okamžite.

V najvyšších kruhoch zahraničnej politiky USA panuje názor, že Kissingerove motivácie sú „intelektuálne čestnejšie a poctivejšie“ než Bannonove. Ten presaduje populizmus a nacionalizmus, vyzdvihuje hrozbu prichádzajúcu z islamských krajín a Číny

Kissinger nepodporil partnerstvo s Ruskom,“ uviedol nemenovaný zdroj. „Ale bol absolútne presvedčený, že 17 rokov globálnej vojny proti terorizmu zabralo príliš veľa času a pozornosti. A pevne verí tomu, že hlavný je boj o moc [s Čínou].

Názor, že „Rusko by bolo užitočnou protiváhou Číny,“ nie všetci zdieľajú.

Rusko podľa tohto výkladu spochybnilo v posledných rokoch liberálny svetový poriadok a otvorene sa postavilo proti Spojeným štátom.

Richard Haass, predseda Rady pre zahraničné vzťahy však takisto ako Kissinger nepovažuje Rusko za aktuálnu hrozbu a naopak vyzdvihuje stále rastúcu úlohu Číny.

K tomu sa pridáva stále viac amerických predstaviteľov. Na Aspen Security Forum predminulý týždeň riaditeľ FBI Christopher Wray nazval Čínu „najširšou, najnáročnejšou a najvýznamnejšou hrozbou, ktorou čelíme ako krajina,“ a Michael Collins, zástupca riaditeľa misie CIA vo východnej Ázii, povedal, že Čína vedie „studenú vojnu“ proti Spojeným štátom.

Je zrejmé, že vláda Trumpa vidí vzostup Číny – od otázok obchodu, jej pokračujúcej snahy dominovať v Ázii a vytláčať americkú moc k vybudovaniu vojenskej sily, ktorá by mohla čeliť najpokročilejšiemu zbraňovému systému Washingtonu – ako celosvetovo najdôležitejšiu bezpečnostnú výzvu,“ povedal Harry Kazianis, riaditeľ odboru obrany v Centre pre národný záujem. „Nie som šokovaný z toho, že by mohol Rusko považovať za potenciálneho partnera pri zadržiavaní čínskeho rastu.

Avšak Lyle Goldstein, expert na Rusko a Čínu na americkej námornej vojenskej akadémii vyjadruje pochybnosti.

Čína a Rusko majú práve teraz veľmi podobný pohľad na udalosti vo svete a veľmi silne sa podporujú. Nevidím veľa možností ako to nalomiť„.

Rusko a Čína majú často dopĺňajúce sa agendy a navzájom sa podporujú v Bezpečnostnej rade OSN, povedala Abigail Graceová, ktorá až donedávna pracovala na portfóliu Ázie v Národnej bezpečnostnej rade. „Nemyslím si, že úroveň spolupráce medzi Čínou a Ruskom je nevyhnutne v amerických záujmoch,“ povedala Graceová.

Ale zatiaľ čo Moskva a Peking majú srdečné vzťahy a zdieľajú mnohé strategické ciele, existujú oblasti relatívnej nedôvery medzi nimi, hlavne v Strednej Ázii, ktoré Rusko považuje za svoju sféru vplyvu.

Čína realizuje v regióne významné hospodárske a diplomatické projekty v rámci iniciatívy Belt and Road, ktorej kľúčovú časť stratégie zahŕňa stredoázijské republiky. To by mohlo Rusko presvedčiť, aby si hľadalo partnerov inde

V dlhodobej perspektíve existuje viera americkej administratívy, že Moskva začne považovať Peking za svojho najväčšieho geopolitického nepriateľa – rovnako ako Washington dnes – a to by mohlo vytvoriť priestor pre zblíženie s Amerikou,“ povedal zdroj blízky Bielemu domu. „Ale je to veľmi ďaleko do budúcnosti.

Existuje však veľmi dobrý dôvod, prečo stratégia „reverzného Nixona“ ešte nebola implementovaná. Nie je to totiž geopoliticky realistické.

Čína je dlhodobejšou strategickou výzvou,“ povedal John Rood, zástupca ministra obrany pre politiku, na Aspen Security Forum. „Ale v mnohých ohľadoch je Rusko najväčšou krátkodobou hrozbou kvôli ohromujúcemu množstvu smrteľného jadrového arzenálu a tiež kvôli niektorým aktivitám ruskej vlády.

V súčasnosti, keď je to Rusko, ktoré sa pokúsilo napadnúť naše demokratické inštitúcie a stále pôsobí ako zákerný štát na Ukrajine a Sýrii, nie je šanca na alianciu medzi USA a Ruskom proti Číne,“ povedal Kazianis.

Ale uvážte: čas a okolnosť môže zmeniť mysle a získať srdcia. Nebol by som šokovaný, ak by k tomu došlo v priebehu siedmych až desiatich rokoch.