(Československo, august 1968, foto: CIA)
Ak som niečo naozaj neočakával, tak je to rýchla zmena (cca posledné 2 roky) pohľadu na okupáciu z roku 1968, na tzv. „bratskú pomoc“.
Pohľad na udalosti z augusta 1968 sa mení značnej časti u verejnosti. Obrázky zdieľané na sociálnych sieťach s kladným postojom „k internacionálnej pomoci“ sú len špičkou ľadovca.
Názor menia aj tí, čo boli v roku 1968 už v dospelom veku, mnohí z nich v tom búrlivom čase riskovali protesty na námestiach.
Každá historická udalosť sa po istých rokoch stáva mýtom. Pamätníkov ubúda a aj tí žijúci pozerajú na tú udalosť optikou súčasnosti, tak ako všetci ostatní.
Ešte žije množstvo ľudí, ktorí si pamätajú aj vstup vojsk Varšavskej zmluvy a následnú „normalizáciu“ po roku 1970 – t.j. kádrovanie a vyhadzovanie z práce za nesúhlas so vstupom „spojeneckých“ vojsk.
Ľudia, čo tie časy pamätajú, v posledných mesiacoch a rokoch zažívali naozaj „Déjà vu“, keď sa stali svedkami dnešného vyhadzovania z práce za názor. Vtedy „protisocialistické“ živly, dnes „extrémisti“, „xenofóbovia“, „rasisti“…
Pri dnešnej normalizácii stačí aj jeden status na Facebooku na vyhadzov z práce. Za všetky prípady tu spomeniem osud hlásateľky Kristíny Kormúthovej.
To, že dotyčné „protiliberálnodemokratické živly“ porušili nejaký „kódex“ zamestnávateľa, či jeho „hodnoty“, to na väčšinu spoločnosti žiaden dojem neurobilo. Vyhodnotila to ako normalizáciu v 21. storočí.
[sociallocker][/sociallocker]
Mnohí z nás majú málo rokov na to, aby si pamätali deň okupácie a tzv. previerky po roku 1970, ale zažili „reálny socializmus“. Z času na čas vypisovali dotazníky, kde vďaka veku vyškrtávali kolonku „môj postoj k udalostiam z rokov 1968 – 1969“.
Z tých starších mali v dotazníku kladný postoj k „internacionálnej pomoci “všetci, čo chceli „niekam to dotiahnuť“ alebo aspoň mať „pokoj“. Reálne ho mal kladný málokto.
Dnes to je naopak. Kto chce dnes „niekam to dotiahnuť“, musí 21. augusta „mávať mávatkom“ proti Rusom.
Počas okupácie sovietske okupačné vojská moc vidieť nebolo, ostávali uzavreté na svojich základniach. Rovnako bolo bolo pred radovým občanom skryté sovietske zasahovanie do československej politiky.
Dnes je situácia iná, bežným koloritom politiky sú „spojenecké“ vyhrážky sankciami za to či ono, napríklad trest za to, ak nebudú na Slovensko presídlení migranti z Afriky a Arábie.
Samotný normalizačný režim bral obyvateľstvu niektoré práva ale ekonomicky sa situácia vo všeobecnosti reálne takmer každému zlepšovala. Nebolo potrebné ukazovať grafy v televízii, občan si z roka na rok mohol dovoliť o niečo viac.
Koncom 80-tych rokov nastala stagnácia, následne sa spoločnosť nebadane, ale nezadržateľne radikalizovala. Režim si už nedokázal lojalitu kúpiť. Keď sa celý socialistický blok dostal do problémov, nemal sa systém naozaj už o koho oprieť.
Dnešný systém, na rozdiel od toho „normalizačného“, už roky nedokáže zvyšovať životnú úroveň väčšiny obyvateľov. Ak je vidieť aj nejaký posun k lepšiemu, spravidla sú za tým nové dlhy. O úrovni bezpečnosti škoda aj písať.
Korunku tomu všetkému dodávajú miestami až teatrálne zásahy represívnych zložiek štátu voči novodobým disidentom – tzv. extrémistom.
Klasický príklad, kauza „Adriana-Sheila“, dievčina trhajúca Korán. Iste, trhaniu koránov bolo vhodné zabrániť. Ale prečo tak teatrálne, načo zakuklenci proti krehkej dievčine? A nakoniec sa, vďaka zásahu slovenských represívnych zložiek voči Adriane, tých koránov potrhalo a popálilo natruc kopec, hlavne v ČR. Len z tohto jedného umiestnenia videlo toto emotívne ladené video vyše 20 000 divákov….
Komunisti v 80-tych rokoch boli v tomto chytrejší, svoje represie skôr tajili, než okato vystavovali. Snažili sa ľudí oblbnúť pozitívnou propagandou, zastrašenie mali v zálohe až ako poslednú možnosť. Ak niekoho pre politiku riešila ŠTB, tak dotyčný veľmi dobre vedel, že činí niečo, čo sa režimu páčiť nebude.
Dnes občan ani netuší, kedy mu NAKA vbehne do bytu či predajne, za nejaký „závadový symbol“. Ako dvom apolitickým manželom pohanskej viery kdesi zo stredného Slovenska, známa kauza Arkona. Proste niekto v štáte spravil zoznam trestných symbolov, ktorý pre občanov zverejnený nie je, a tak sa občan ľahko previní.
Pre toto všetko niet divu, že sa mení aj názor na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa . Protagonisti systému si na jeho odsúdení stavajú svoju legitimitu. Odsudzujú ho s rovnakou hranou vervou a oddanosťou, tak ako pred rokmi iní, a veru neraz aj tí istí, s ním oddane súhlasili. S vidinou osobného prospechu na úkor väčšiny, tak vtedy, ako aj dnes .
Dnes množstvo obyvateľov svoj pohľad na udalosti z roku 1968 mení. Nie preto, že by sa o roku 1968 medzitým dozvedeli niečo nové, ale je to podvedomé vyjadrenie znechutenia z tých „hore“. Proste tu platí, že ak súčasné „elity“ odsudzujú vstup „spojeneckých“ vojsk, tak ten vstup predsa nemohla byť zlá vec.