Veru už duch jazyka niečo o podstate javov napovie, tak som si trocha zaetymologizoval. Sloboda má naozaj niečo spoločné so zlom, ale na druhej strane aj s ľúbosťou, teda s láskou. Ľubovôľa, liebe, liberta, voľa, volim te …
Svadba je zdá sa zo zlova svätiť(svätba), aj keď Ján Hus hovorí niečo o spojení dvoch – , že „jsou svá dva.“ (Všimnime si aký nádherný preklep sa mi podaril pri „slova“. Áno, aj slovo sa zlovom, čiže zlom môže stať.
[sociallocker][/sociallocker]
Ale aj tak tento majster, ktorý pre pravdu skončil v ohni, hovorí o tom istom. Totiž často sa v spiritualite o svätosti hovorilo, ako o spojení dvoch protikladných princípov, tuším slovo tantra obsahuje spojenie dvoch, podobne jóga, neskôr v ezoterickom kresťanstve tu máme „chymickú svadbu“. Potom je tu taoizmus so svojim jin a jang, kabala má tiež niečo také.
Tak veru, manželstvo je vecou kultúry, náboženstva, dôvody sú hlavne spirituálne. Veď predsa mytológia mnohých náboženstiev má takúto schému, že sa niečo pôvodné čisté, večné, rozbilo, aj jednota človeka došla k vzniku dvoch pohlaví, a my to tu dávame dokopy. Ale nie je to tak jednoduché.
Onen prvotný zvod, či podľa kabaly rozbitie nádob sa muselo stať, ak sa mali z celku existencie oddeliť samostatné bytosti, ktorým patrí sloboda. Sú ponechané slobode práve preto, aby sa mohli spolu podieľať na sebe samých. Čin zla, úpadku dole, bol teda aktom slobody, ale tým aj lásky. Naozaj nesektárčim, podobne to hovorí aj Tomáš Akvinský. Toto ale treba správne pochopiť, pretože ak z toho niekto vyvodí, že konanie vedomého zla je dobré, ten nič nepochopil. Vedome konať zlo totiž nemožno, zlo sa tu vyskytuje práve pre našu nevedomosť.
Príťažlivosť dvoch pohlaví ešte ale o nejakom mystickom spojení veľa nenapovedá, veď ide hlavne o nevedomé pudenie. V istom zmysle je svadba páchaná na nich násilím, havranovci majú pravdu – áno, manželstvo je násilím páchaným na zvierati v nás. Mnohí to naozaj nedokážu uniesť a tak sa vyskytnú aj hádky, či násilie.
Keby bolo manželstvo len o plodení detí, viem si predstaviť lepšie organizovanie plodenia. Skôr by som povedal že manželstvo je vzťah dvoch rozdielnych duší, ktorých antagonizmus vystupuje aj navonok v podobe dvoch pohlaví a tento vzťah slúži k vývoju, k zdokonaľovaniu sa týchto duší.
Keby nebolo pohlavnej príťažlivosti, keby nebolo zaľúbenia, lásky, neviem, neviem, či by si oba pohlavia našli k sebe vôbec cestu … Veď to každý pozná, alebo to videl či počul o tom čo sa stane ak láska opadne a sexuálna príťažlivosť sa vytratí …
Zaľúbime sa do niekoho, kto je nám súdený aby sme sa prostredníctvom neho pozdvihli vyššie, aby sme sa na vzťahu s ním učili byť lepšími. A tak vôbec nemusí byť taký aby sa k nám hodil, teda povedzme tichý ako sme si predstavovali či poriadkumilovný ako sme chceli. Nie, on bude hlučný, aby sme sa učili vnútornej rovnováhe a bude neporiadny, aby sme sa učili sebaovládaniu. Zas môže byt romantik aby nakazil naše chladné duše radosťou zo života a šetrný aby nás brzdil v utrácaní … Teda manželstvu je súdené skôr súžitie dvoch protikladov, ktoré sa dopĺňajú a učia sa od seba navzájom, ako keby tu malo ísť o rovnaké povahy, o rovnaké duše.
Láska na počiatku je len prísľubom možného cieľa v duchu. Pred zrakom duše sa nám dáva ideál, ktorý naozaj mylne reprezentuje milovaný človek. Našou úlohou je o tú prvotnú lásku neustále bojovať. Veru manželstvo je v istom zmysle tá pravá askéza, odopieranie si, obeta.
To nie je o tom, že s podobným si urobíme vzťah, spolu pozrieme futbal a pôjdeme na pivo, aj v sexe si rozumieme, lebo stimulujeme rovnaké orgány. To je naozaj o pochopení inakosti, to druhé je jalové sebauspokojenie. Nezhadzujem homosexuálov, aj tí majú svoju cestu, ja len uvažujem nad podstatou manželstva.
Postmodernisti sa tak vášnivo ohradzujú voči zlu, v ktoré ani neveria. Je taká teória, že pestovaním rozkoší sa môže vyvinúť schizofrénia a to tak, že predsa len svedomie nemôžte umlčať totálne, ono bude pracovať sofistikovane ďalej. Taký človek môže si dávať nálepky slušnosti, humanizmu a pod. ale v jednom kuse bude kázať pudovosť, voľnosť, teda vlastne zlo. Zlo, ktoré ho raz utopí a tým sa stane napokon preňho dobrom.
A došli sme k schizofrenickým časom, kedy LGBT ľudia hovoria o rodine, ako o láske a obeti. Čo ale oni sami obetovali a ako milujú? Vari obetovali svoje vášne na prospech nejakého celku, ktorý je láskou? Áno, láska má príznaky určitej celistvosti, integrity. Nemyslím, že vulgaritu, agresivitu, urážanie, možno považovať za prejav lásky.
Nie je to ale novinka, že mnohí chápu tzv. humanizmus úplne čiastkovo, heslovite ako reklama, ktorá sa len snaží o biznis. Brnkajú na city, oslovujú pudy, oslovujú konformizmus. Človečenstvo je ale obsiahlejšie, vlastne je všeobsiahle, nemožno nejaký jeho aspekt len tak umlčiavať, dusiť a vlastne vraždiť. Násilie je tu hlavne z nespracovaných duševných konfliktov, ale kto má snahu o náhľad do duše človeka a o ich spracovanie? Veď sa tu etabluje pravý opak – vražda večných duchovných i spoločenských súcien.
Veru manželstvo má čosi so svätením, so spájaním dvoch protikladov. Inú formu vzťahu prenechajme právu a nech sa ľúbi kto chce a koho chce.
Konečne podľa Písma, na počiatku emancipácie človeka bol hriech, ono rozbitie nádob, ono rozbitie taniera na svadbe, ktoré má viesť ku šťastiu. Veru nezakúsili by sme týmto ani šťastie „zamrznutím Boha v ľad“ a jeho rozbitím …. My tú skladačku skladáme, a veľmi sa pri tom namáhame a aj trpíme. Utrpením podľa Dostojevského vzniká vedomie.
A ešte niečo pridám z knihy, ktorú práve čítam …
„Niekde v Afrike sa nejaký kmeň správal dosť iracionálne. Oni úplne mimo rozum a zdravie mávali ohniská v strede chatrčí, pričom žili a spali v neuveriteľnom dyme, čo si podľa niektorých radcov zo západu pýtalo rakovinu pľúc. Tak ich západní spasitelia chceli pred chorobami zachrániť. Títo domorodci už zabudli na to, že prečo si nevaria mimo domu, tak nenamietali. Ohniská vybudovali vonku a následkom boli vysoké úmrtia na maláriu.“
Ono niektoré tradície sa zdajú byť nelogickými iba navonok a často ich naprávači si odnesú prívlastok – hlupák.