Vyberte položku Stránka

Zlo nacizmu umožnili aj „protiextrémistické“ zákony spolu s existenciou špeciálneho súdu.

Zlo nacizmu umožnili aj „protiextrémistické“ zákony spolu s  existenciou špeciálneho súdu.

(úvodné foto: Wikipedia, neznámy autor)

Na paralelu histórie a súčasnosti upozornil Štefan Harabin:

Príčina stavu kde dochádza k stíhaniu za myšlienky nie je v novele z roku 2008 ani v novele z roku 2017, ale v roku 2005 keď na Lipšicov podnet vznikol špeciálny súd, ako v jedinej členskej krajine EU“
Stalo sa tak presne to, čo v Nemecku v 1933 roku po procese s Dimitrovom, ktorý bol oslobodený.

Vtedy Hitler 36 tisíc nemeckým sudcom odkázal, že im ešte ukáže nezávislosť a vytvoril špeciálny súd, kde dosadil svojich 30 skorumpovaných sudcov ktorých ovládal. Jeho vôľa sa tak premietala do rozhodnutí špeciálneho súdu.

V prvej etape riešili akože korupciu, no v druhej etape dostali do kompetencie ideologické trestné činy. Tak sa začali stíhať komunisti, kresťanskí demokrati, socialisti a potom aj oponenti v rámci nacistickej strany. Špeciálny súd ako prvý zaviedol Mussolini v Taliansku. Po druhej svetovej vojne a zhodnotení následkov jeho činnosti prijalo Taliansko do svojej ústavy zákon, ktorý zakazuje vytvorenie špeciálneho súdu.

Štefan Harabin

[sociallocker][/sociallocker]

zákaz týždenníka vydaný na základe Dekrétu
o požiari Ríšskeho snemu

Z hodín dejepisu sme si odnášali len povrchný pohľad na vtedajšíie udalostí.  Podľa všeobecne vyučovanej  verzii udalostí  sa Adolf Hitler dostal v roku 1933  k moci demokratickými voľbami, tým že oklamal hospodárskou krízou ťažko skúšaného nemeckého voliča.

Bolo to inak. Marcové voľby (1933) ovplyvnil požiar Říšskeho snemu ktorý 27.2.1933 zapálil (sám alebo spolu s nikdy nezistenými komplicmi)  holandský komunista Marinus van der Lubbe.

Táto udalosť nielen že znížila sama o sebe volebný výsledok Komunistickej strany ale vedúci predstavitelia komunistov vstupovali do volieb prenasledovaní represívnymi zložkami štátu.

Ešte pred voľbami bol vyhlásený Reichstagsbrandverordnung (Dekrét o požiari Říšskeho sněmu).  Prvý zo šiestich článkov dekrétu pozastavil do odvolania platnosť siedmich článkov nemeckej ústavy, týkajúcich sa osobnej slobody, slobody prejavu, slobody tlače, práva zhromažďovacieho a telefónneho a poštového tajomstva. 

Na základe dekrétu boli čoskoro zakazované nielen komunistické, ale aj demokratické zhromaždenia, zastavované vydávanie novín a časopisov a niekoľko tisíc osôb bolo zatknutých 

Národno socialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP) síce marcové voľby vyhrala ale nemala ani jednoduchú väčšinu, nieto ešte väčšinu ústavnú.

politická stranaHlasy (%) Mandáty
Národno socialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP)43,90%288
Sociálnodemokratická strana Nemecka (SPD)18,30%120
Komunistická strana Nemecka (KPD)12,30%81
Centrum (Z)11,20%74
Nemecká národno ľudová strana (DNVP)8,00%52
Bavorská ľudová strana (BVP)2,70%18
Nemecká ľudová strana (DVP)1,10%2
Kresťansko ľudová strana (CSVD)1,00%4
Nemecká štátna strana (DStP)0,90%5
Nemecká agrárna strana0,30%2
Poľnohospodárska liga0,20%1
 100,00%647

(zdroj)

(zdroj, mapa Wikipedia)

Ako vidíme na mape, NSDAP získala nadpolovičnú väčšinu len v niektorých častiach Nemecka. Tieto oblasti dnes už poväčšine nie sú Nemeckom. Ich obyvatelia ak sa dožili konca vojny a prežili aj nasledujúce týždne po nej, tí asi navždy oľutovali svoj hlas z volieb roku 1933. Postupujúca sovietska armáda mala pre  nich mieru ohľaduplnosti v mnohom podobnú tej, akú prejavili jednotky SS a Wehrmachtu voči sovietskym civilistom.

Ale v konečnom dôsledku ich hlas o udalostiach ďalších rokov nerozhodol, len im napomohol. Rozhodli represívne zložky štátu, „protiextrémistické“ zákony a špeciálne súdnictvo. NSDAP sa k svojej väčšine sa dopracovala práve za pomoci represívnych zákonov, odoberania mandátov politickým oponentom, ich zatváraním do väzenia.

Ako to dosiahla bez ústavnej väčšiny alebo ozbrojeného prevratu?

Úvodná strana Zmocňovacieho zákona, dnes
by sa takýto zákon radil medzi
„protiextrémistické“ (zdroj: Wikipedia)

Rozhodujúci prvok bolo prijatie zákona, ktorý vstúpil do dejín pod názvom Zmocňovací zákon. Ním boli v rámci vtedajšieho „boja proti extrémizmu“ suspendované občianske práva na 4 roky,  v konečnom dôsledku na 12 (do r. 1945). Zákon umožnil vláde (kabinetu) prijímať zákony bez ich schválenia Ríšskym snemom po dobu štyroch rokov.

Ani dnes netušíme, čo viedlo politikov z iných strán, že tento zákon podporili, pravdepodobne to bol strach pred represívnymi zložkami štátu.

Komunistická strana bola zakázaná a všetci komunistickí poslanci zatknutí. Za mrežami skončila aj časť poslancov sociálnej demokracie, niektorí ďalší sociálni demokrati sa museli skrývať. 

Napriek tomu mohol zvyšok sociálnych demokratov zablokovať prijatie znížením účasti poslancov pod dve tretiny. Krátko pred prijímaním zákona bola preto prijatá zmena rokovacieho poriadku, podľa ktorej boli všetci neospravedlnene neprítomní poslanci považovaní za prítomných. Za takýchto okolností sa sociálni demokrati rozhodli zúčastniť a hlasovať proti.

Proti zákonu vystúpil bývalý kancelár centrista Heinrich Brüning , ktorý sa neskôr rozhodol dodržať stranícku disciplínu a hlasoval za, a predseda sociálnych demokratov Otto Wels .

Za zákon nakoniec hlasovalo 444 poslancov, proti bolo 94 sociálnych demokratov.

12. 11. 1933 prebehli nové voľby do říšského snemu. V nich nemohla kandidovať už žiadna politická strana, ktorá  bola  podľa štátnych orgánov a nových zákonov „extrémistická“. A tak nakoniec svojich kandidátov do volieb mohla postaviť iba NSDAP.

Komunista Georgi Dimitrov
nakoniec nacistickej represii unikol,
zomrel neďaleko Moskvy v roku
1949. foto Wikipedia

Nemecko čakalo 12 rokov falošných nádejí šírených štátnou propagandou. Nádejí, ktoré sa postupne zmenili na utrpenie takmer každého jeho občana a rovnako tak mnohých občanov iných štátov Európy. Osud obetí holokaustu je  najväčšou výstrahou tých čias pre ľudstvo  dneška.

Dnes si oprávnene môžeme položiť otázku, či by k tomu obrovskému množstvu čistého zla došlo, ak by vôľa nemeckých voličov tých čias nebola zmenená cez represívne zložky štátu.

Komunistické idey vtedajšej komunistickej strany by málokomu dnes vyhovovali. Ale stabilná parlamentná demokracia je práve o tom, že rešpektuje aj tie idey a politické strany, ktoré sa nepáčia hoc aj väčšine.

V plne slobodnej demokracii nie je veľmi pravdepodobné, že by nositelia takých ideí dosiahli na parlamentnú väčšinu a pokiaľ na jedno volebné obdobie aj áno, ústavná väčšina býva pre nich veľmi ťažko pokoriteľná.

Riziko straty demokracie cestou parlamentných volieb je zanedbateľné v porovnaní s rizikom jej straty prostredníctvom represívnych zložiek štátu. Nakoniec aj príbeh Nemeckej ríše je ten druhý prípad.

Zástup zajatých nemeckých vojakov (Stalingrad). Ich cesta začatá zákonmi roku 1933 je u konca. (foto: Wikipedia)

Pin It on Pinterest

Share This