V kultúre obetí: keď vás niekto urazí, verejná mienka mu musí nafackovať, nejaká ocinkovská autorita mu vyhlási vojnu a možno ho niekto z davu zapichne.
Stále viditeľnejšou súčasťou amerického života sú v posledných rokoch študentskí aktivisti. Nicholas a Erika Christakis, profesori univerzity v Yale, sa dostali pod ich paľbu, keď sa pokúsili vyzvať študentov kritickým zvážením nových nariadení o halloweenskych kostýmoch. Kontroverzia dosiahla vrchol, keď sa Nicholas Christakis stretol s demonštrujúcimi študentmi na dvore a pokúsil sa s nimi začať dialóg:
V ešte nedávnejšej dobe došlo k fyzickému útoku na akademika Charlesa Murraya z American Enterprise Institute a profesorku Allison Stangerovou z Middlebury College. Boli napadnutí krátko potom, čo ich vyhnali zo sály, kde mal Murray prednášať. Protestujúcim sa ho podarilo umlčať jednoducho tak, že ho prehlušili:
Takéto správanie je zavrhnutiahodné z mnohých rôznych dôvodov. Keby nič iné, tak aj preto, že veľa toho, čo protestujúci kričali, je jednoducho fakticky mimo (Murray napríklad dlhodobo podporuje homosexuálne sobáše, ale pokrik „rasista, sexista, homofobo“ je asi príliš dobrý na to, aby zostal nevyužitý). Fakt, že sa protestujúci nakoniec uchýlili k násiliu, vypovedá o ich mravnom presvedčení (a je to jav, ktorý sa opakuje aj pri iných podobných protestoch), čo robí vec len horšou.
A máme tu zdanlivo úctyhodných ľudí, ktorí toto primitívne rokovanie ochotne obhajujú. Osita Nwanevu v článku pre Slate tvrdí, že protestujúci sa zachovali správne (a násilie, ktorého sa dopustili, teda podľa všetkého bolo prijateľné), pretože Trump:
„Máme teraz, v Trumpovej ére stáť na strane tých, ktorí trvajú na tom, že sa bigoti majú nechať voľne potĺkať po sieňach inštitúcií? Alebo si môžeme dovoliť nesúhlasiť? „John Patrick Leary na serveri Inside Higher Education vtipkoval, že protestujúci mali“ plné právo ho ukričať „.
Nesúhlas je jedna vec. Prekrikovanie názorových oponentov alebo – ešte horšie – použitie násilia k ich umlčaniu je niečo úplne iné.
Kultúrne evolúcia: od cti k dôstojnosti
Amerika je krajinou, ktorá sa dlho pýši toleranciou prejavu veľmi širokého radu rozmanitých názorov. Ako sme sa teda ocitli v tejto situácii? Zopakujme si stručne, ako sa vyvíjala americká kultúra.
Keby si niekto myslel, že hrubozrnný tón dnešnej politiky je nejaká historická anomália, odporučil by som mu návštevu v Googletowne, kde by si mohol prečítať niečo o súboji medzi Hamiltonom a Burrom. V skratke znie príbeh takto: Alexander Hamilton (bývalý minister financií) a Aaron Burr (viceprezident Spojených štátov) boli odjakživa politickí rivali. Burr zistí, že sa Hamilton o ňom na večierku vyššej spoločnosti v New Yorku vyjadril obzvlášť nelichotivo, a vyzve ho preto na súboj. 11. júla 1804 Burr Hamiltona postrelí, ten deň nato zomiera.
Tento surový okamih amerických dejín predstavuje klasický príklad toho, čomu sa v spoločenských vedách hovorí „kultúra cti“ – tzn. kultúra, v ktorej reputácia jednotlivca vzniká a je udržiavaná obranou a prípadne i agresiou voči komukoľvek, kto by skúsil dať najavo akúkoľvek nadradenosť.
A povesť, reputácia – čo si o vás myslia ostatní – je zo všetkého najdôležitejšia.
Takých kultúr je dnes v západnom svete požehnane málo, väčšinou ich nahradilo čosi, čo sociológ Peter Berger nazval „kultúrou dôstojnosti“. V kultúrach dôstojnosti je hodnota jedinca vnútorná, nezávislá na verejnej mienke. Záleží potom na tom, ako človek dokáže znášať všetky tie kopance, rany, facky osudu, ktoré sprevádzajú mnohé stretnutia medzi ľuďmi. Človek, ktorý má dôstojnosť, to dokáže v tichosti, väčšinou tak, že si vec s tým, kto ho uráža, vydiskutovať priamo a osobne. Pokiaľ ho úplne neprejde.
Kultúry dôstojnosti je nevyhnutne individualistická. Neprejavuje sa v nej rozšírené poňatie o spoločnej vine. Úplne zásadné je v nej, ako sa kto chová. Nemalo by nás teda prekvapovať, že západné spoločnosti počas svojho vývoja v prevažnej časti 20. storočia začali dôstojnosť stavať nad česť.
Aby som sa vyjadril jasne – jedná sa o dobrú vec. Väčšina z nás sa pri predstave, ako Mike Pence v súboji zabíja Jacka Lewa, otrasie hrôzou. Dnešná západná kultúra je určite mravne vyššie než jej predošlé verzie, v ktorých bolo normálne otrokárstvo, sexizmus a segregácie. Kultúra, v ktorej je štandardom skôr dôstojnosť ako česť, by sa mala považovať za vítané zlepšenie.
Kultúra obete
Pre mnoho mladých Američanov (áno, zdá sa, že sa jedná o výlučne americký jav) sa ale predstava tichého vyrovnania s vlastnými trápeniami stala pasé. Vráťme sa k pôvodnému problému – verím, že prevažnú časť diania v univerzitných mestečkách v nedávnych rokoch možno vysvetliť vzostupom toho, čo sociológovia Bradley Campbell a Jason Manning označujú ako „kultúru obete“. hovoria:
Kultúru obete charakterizuje starosť o spoločenský status, citlivosť voči urážkam v spojení a zároveň výrazným spoľahnutím sa na tretie strany. Ľudia netolerujú urážky, hoci neúmyselné, a reagujú na ne tak, že na ne upozorňujú úrady alebo širokú verejnosť. Hlavnou formou deviácie je dominancia, viktimizácia naproti tomu predstavuje spôsob, ako si získať účasť ostatných ľudí. Človek, ktorému ukrivdili, ktorý bol urazený, tak radšej namiesto aby zdôraznil vlastnú silu alebo vnútornú hodnotu, zdôrazňuje útlak, ktorý cíti, a spoločenskú marginalizáciu.
Pustite si ešte raz videa vyššie: študenti sa v nich správajú presne tak, ako popisujú Campbell s Manningom. Požadujú potvrdenie rôznych statusov obete a nie sú ochotní zúčastniť sa akéhokoľvek dialógu s ľuďmi, s ktorými nesúhlasia. Kategória obete predstavuje morálnu absolútnu hodnotu – nikto ju nemôžu nijako spochybniť.
Naše chápanie kultúry obete a jej vzťahu ku kultúrnym vojnám na univerzitách by bolo neúplné bez pojmu „rozširovanie konceptov“, s ktorým prišiel Nick Haslam: naše vnímanie toho, čo môže ublížiť, sa rozšírilo a zahŕňa aj neúmyselné verbálne urážky a neobmedzuje sa len na otvorenú svojvoľnú fyzickú agresiu.
Vidieť to môžeme na všetkých videách vyššie, najzreteľnejšie ale pri konflikte medzi študentami z univerzity v Yale a Christakisom, keď sťažnosti prerastú do hyperbolické roviny; Christakis sa pokúsi dovolať spoločnej ľudskosti všetkých prítomných a jedna zo študentiek odpovie, že takýto apel je nevhodný, „pretože my umierame“!
Je ťažké pochopiť, ako by študent jednej z najprestížnejších univerzít na svete – vo výhodnom postavení, kde absolutórium v podstate zaručuje vstup do mocenských štruktúr – mohol byť považovaný za príslušníka utlačovanej skupiny, naviac skupiny, ktorá je vyhladzovaná. Študenti na univerzite v Yale nehľadiac na rasu či etnickú príslušnosť patria ku kognitívnej a sociálnej elite. Myšlienka, že prostý e-mail o halloweenskych kostýmoch predstavuje existenčnú hrozbu, je holý sebaklam.
Tento poznatok ale pravdepodobne nemôže zmierniť povstanie podobné tým na Yale a Middlebury. Ako podotýkajú Greg Lukianoff a Jonathan Haidt, študenti v týchto prípadoch budú pravdepodobne používať emočné uvažovanie – budú si skôr formovať domnienky o stave sveta na základe svojich pocitov než sa pokúšať hodnotiť vec z nezaujatého, objektívneho uhla pohľadu.
Quo vadis, kultúra obetí?
Byť v úlohe obete je dnes čím ďalej viac žiadúce postavenie. K tomu neustále rozširujeme kritériá pre to, čo z človeka obeť robí. Výsledok je ten, že tí, ktorým ide o spoločenský status, spolu neustále súťažia. Táto „olympiáda v utlačovanosti“ znamená, že status marginalizovaného sa bude definovať čím ďalej viac na úkor ostatných. Kultúra obetí tak ale zasieva semená vlastnej skazy.
Je ironické a prekvapivé, ako kultúra obetí v mnohých ohľadoch pripomína kultúru cti – obe napríklad dôsledne požadujú riešenie krívd, často verejne. Možno dokonca podotknúť, že úloha obete získala výsadné postavenie, za ktorého spochybnenie sa platí vysoká sociálna daň. Na univerzitách sa vynára nová sada noriem zahŕňajúca prevrátenú česť vyhlásiť sám seba za utláčaného.
Nemožno sa pochopiteľne čudovať, že kultúra obete narástla do takých rozmerov práve na elitných univerzitách v jednej z najbohatších krajín na svete. Podobná pochabosť môže totiž kvitnúť len za takýchto relatívne vľúdnych podmienok.
Svetonázor, ktorý niekoho oceňuje za to, že je obeť, v skutočnosti nemôže prežiť mimo záveterného prostredia univerzitného kampusu. Skutočný svet – trh práce, splátky hypotéky a povinnosti dospelých ľudí – nás sám od seba prinúti, aby sme dôstojnosť kládli nad úlohu obete. Kapitalizmus sa zameriava striktne na výsledky a nijako mu nezáleží na našich subjektívnych hodnoteniach sveta na základe emócií.
To je tiež hlavný dôvod, prečo by sme protestujúcich z Yale a Middlebury nemali brať príliš vážne. Keď budú nútení čeliť skutočnému svetu, na svoj aktivizmus zabudnú.
Článok pôvodne vyšiel na Learn Liberty