„Je tu niečo, čo sa dá nemilovať?“ Pýta sa Will Ferrel v druhej epizóde komédie NBC Vitajte vo Švédsku. „Zbierate čučoriedky, chodíte do kadibudek. Keď máte dieťa, dostanete rok dovolenku – a aj keď ho nemáte, tak ten rok dostanete rovnako. Máte okolo seba neustále svoju rodinu. Ako Švédi hovoria, Lago – ani moc, ani málo. Mám proste pocit, že tu to robia dobre. “

To všetko Ferrell síce hovorí ako seriálová postava, lenže jeho zápal je až príliš povedomý. Spojené štáty sa totiž práve teraz nachádzajú uprostred obdobia chronickej Škandimánie – a jedným z dôvodov sú porovnávacie rebríčky. Z nich nielen Švédsko, ale aj všetky podobne rovnostárske, prosperujúce a kolektivistické štáty – Dánsko, Nórsko, Island a Fínsko – vyznievajú ako štáty plné šťastných občanov a rodovej rovnosti. Vyzerajú skrátka ako raj, v ktorom neexistuje korupcia a všetci jedia výlučne bio zeleninu.

Dôkazy? Smithsonian Magazine publikoval populárny článok o fínskom školskom systéme, v ktorom sa o ňom píše ako o najlepšom na svete. The Atlantic zase velebil nórske väzenstvo, vraj dôvod, prečo má Nórsko tak nízku kriminalitu. A nakoniec New York Times referuje o pláne starostu New Yorku prevziať od Švédov model správy ciest, pretože vo Švédskom kráľovstve je predsa dopravná úmrtnosť rekordne nízka. A potom je tu samozrejme adorácia nordickej kuchyne – kto nepísal o kuchárovi René Redzepim? Možno tak Svet motorov.

Ani Washington Post nie je voči tomuto trendu imúnny – v poslednej dobe sa jeho redaktori napríklad divili nad tým, ako dánske filiálky McDonald ‚platia svojim zamestnancom 2,5 krát viac ako v Amerike. Lenže keď vám štáť zoberie okolo 75 percent príjmov na daniach, je vyššia mzda oveľa väčšou nutnosťou než voľbou. A podobne k Severanom vzhliadajú aj v New York Times – vidíme to na textoch Radosť vždy na poriadku dňa alebo Veľká sociálna sieť a silný pracovný trh môžu koexistovať – ​​len sa pozrite na sever. Pritom v USA máme nezamestnanosť 5,6 percent, čo je menej ako Dánsko, Švédsko aj Fínsko, v ktorom je mimochodom nezamestnaných celkom 8,9 percent obyvateľov.

Ja sám žijem v Dánsku. Hoci to vyzerá, že mu titul najšťastnejšej krajiny na svete zobrala Panama, Kostarika alebo Fiji (záleží na tom, ktorým prieskumom veríte), stále je to dosť dobrá krajina, hlavne ak v nej chcete vychovávať deti. Ale Škandinávia jednoducho nie je tou utópiou, o ktorej americkí ľavičiari a 11 miliónov Američanov so severskými predkami sníva. A treba dodať, že rovnako mimo sú aj pravicoví kritici, ktorí sever vykresľujú ako kvázikomunistický, etatistický gulag.

Globálne i domáce udalosti totiž v poslednej dobe život krajinám kedysi rastúcim do nebies sťažujú a zneisťujú. A to nehovorím len o problémoch „prvého sveta“, hoci tie sú rozhodne škandinávskou špecialitou (nedávno som počul, ako si jedna žena sťažuje, že synom vybraná univerzita neponúka titul zo surfingu), ale skôr o štrukturálnych nedostatkoch severského modelu, ktorému dáva svetové dianie v poslednej dobe viac a viac zabrať.

Prudko klesajúce ceny ropy znervózneli Nórov, pretože práve náhlemu ropnému boomu zo sedemdesiatych rokov vďačia za rapídne zvýšenie svojej prestíže aj životnej úrovne. Len vďaka čiernemu zlatu sa Nórsko mohlo vypracovať zo štátu, o ktorom nikto nevedel, medzi severskú smotánku. Ale teraz výnosy z ropy klesajú a nórska ekonomika sa prvýkrát po desiatkach rokov začína zadrhávať.

A zatiaľ sa zdá, že Nóri stratili svoj sporivý a pracovitý luteránsky štýl. V Nórsku je piatok „voľný deň“ a ľudia si tam berú častejšie nemocenské ako zvyšok Európy, ak nie sveta – navyše podľa zákona sa na nemocenské môžu odobrať aj počas dovolenky. Pretože Nóri prenechali svoju prácu v továrňach na spracovanie rýb lacným prisťahovalcom, už v nich sami robiť nechcú. A medzitým, paradoxne, rastie popularita pravicovej a xenofóbnej strany Pokrok.

Švédsko má tiež svoje problémy. Bojuje s narastajúcim národnostným napätím a dôsledkom sú potom také veci, ako bol napríklad podpolačský útok na mešitu v Eskilstuna na Štedrý deň. S tým je potom spojený aj vzostup doteraz umlčanej pravice – strana Švédski demokrati, ktorá má svoje korene až v neonacistických hnutiach, získala v septembrových parlamentných voľbách cez 13 percent hlasov. Niektorí jej úspech pripisujú otvorenému prístupu Švédska k imigrantom, iní poukazujú na nízku integráciu prisťahovalcov a s tým súvisiace vysoké čísla kriminality a nezamestnanosti.

Nech už je to akokoľvek, volebný úspech Švédskych demokratov vyvolal medzi ostatnými stranami sériu politických obchodov s cieľom nenechať extrémistov získať reálny politický vplyv. V reakcii sa potom objavili obvinenia namierené proti švédskemu politickému establishmentu, ktorý sa vraj snaží prekrútiť demokratické procesy. Pritom tieto veci len odvádzajú pozornosť od spomaľovania ekonomiky, zvyšujúceho sa zadĺženia štátu aj domácností a od jednej z najvyšších nezamestnaností mladých ľudí v Európe.

Dánsko zasiahla kríza v roku 2008 viac ako jeho susedov, čo vyústilo v tlak na jeho masívne sociálny štát, živený najvyššími daňami v Európe. Dánske domácnosti sú najzadĺženejšie z celej Európy (jeden sa pýta, či tu nie je nejaká súvislosť) a začína sa tu rozmáhať podozrenie, či naša univerzálna a bezplatná lekárska starostlivosť spolu s celoplošným bezplatným vzdelaním náhodou nie sú horšie, než by mali byť. Dánske školy si v medzinárodných porovnaniach vedú zle a Dánske kráľovstvo má najvyšší výskyt rakovinových ochorení na svete. Podobne ako ropa pre Nórov sa pre Dánov zlatou baňou stal plyn, ktorého boom vyvrcholil v 80. rokoch. A spolu s nimi Dáni tiež pracujú najmenej hodín zo všetkých Európanov.

Na Islande kombinácia ultra-severskej sociálnej súdržnosti – totiž zamestnávanie svojich príbuzných – spolu s neskrotným monetarizmom ako vystrihnutým z Miltona Friedmana viedla takmer až k bankrotu celej krajiny. A pôvodcom neboli len šialení bankári, ale aj akýsi kolektívny ľahkomyseľný záchvat, kvôli ktorému si bežné domácnosti brali síce sofistikované, ale hazardné pôžičky v jenoch alebo hypotéky vo švajčiarskych frankoch. Islanďania sa síce pomaly zotavujú, ich hrdosť ale dostala silný zásah – stále dlhuje obludne veľké množstvo peňazí a je len málo tých, ktorí by boli ochotní týmto polodivošským podivínom požičať.

V neposlednom rade tiež Fínsko musí čeliť problémom v medzinárodnom obchode. Či už je to významné zhoršenie vzťahov s Ruskom kvôli sankciám Európskej únie alebo prepad príjmov z Nokie, všetko sú to dôvody, prečo má Fínska ekonomika problém. Ako si nedávno fínsky premiér povzdychol: iPad zničil fínsky papierenský priemysel a iPhone zabil Nokiu.

Okrem toho majú Fíni pestrú zbierku démonov a tabu. Či už sú to dlhé alkoholické Flámy (alkohol je vo Fínsku najčastejšou príčinou smrti v produktívnom veku) alebo povážlivo vysoká pozícia na rebríčku počtu vrážd v krajinách západnej Európy.

Napriek tomu ale severské krajiny stále zostávajú miestami veľkých príležitostí. Sociálna mobilita, teda ak chcete sloboda ľudí využiť svoj potenciál a stúpať po príjmovom rebríčku bez ohľadu na pôvod, je u nich oveľa vyššia ako v USA a je tu tiež relatívne nízka kriminalita, skvelá hromadná doprava a lacná materská starostlivosť. Ale existujú dva nordické paradoxy, ktoré by vašu ruku pri podpise zmluvy o prenájme domu v Turku mohli zastaviť: Tieto krajiny síce vedú v rebríčkoch spokojnosti, ale ich obyvatelia berú najviac antidepresív na svete, a hoci sú známe pre svoju rodovú rovnosť, najvyššiu mieru násilia proti ženám nájdete práve tu.

Hádam, že len pár Američanov by naozaj prijalo škandinávsky model spoločnosti. Už samotné daňové sadzby by stačili na odradenie mnohých – pretože hoci pracujem ako novinár na voľnej nohe, v zásade až do štvrtkového obeda zarábam pre štát. A suma na mojej výplatnej páske zas tak úchvatná nie je, pretože žiť tu je strašidelne drahé.

Kolektívna skromnosť, nedôvera k samochvále a skrývanie osobných ambícií by asi tiež veľa Američanov zarazilo. Môj známy Dán, ktorý žije vo Washingtone, sa nedávno vrátil do Kodane, aby sa stretol s niekoľkými kamarátmi. Keď hrdo zmienil, že sa jeho synovi darí v matematike, narazil na škandinávsku rezervovanosť. „Zrazu bolo ticho a niekto rýchlo zmenil tému. Keby som povedal, že je dobrý treba v kreslení, bolo by to v pohode – ale zmieňovať akademické úspechy sa nepatrí. “

A aj keby vám všetky tieto veci nevadili, zmeniť krajinu na škandinávsku len tak ľahko nejde. Do súčasnej podoby sa tieto štáty vyvinuli za mnoho storočí, súhrou unikátnych historických udalostí, náboženstva, polohy a klímy. Zo zmesi, do ktorej navyše môžete ešte pridať DNA, a vyjde vám, že žiadne tajomstvo, návod na zopakovanie ich úspechu neexistuje.

Inými slovami: Netvrdím, že severský zázrak skončil – len, že to nikdy zázrak ani nebol.

Michael Booth je britský novinár, autor knihy „The Almost Nearly Perfect People: Behind the Myth of Scandinavian Utopia“.