Na Internete sa objavil odkaz na zásadné rozhodnutie, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky ešte v roku 2014 vydal stanovisko k prípadu žaloby A.B. Podľa tohto stanoviska štátne orgány nemajú žiadne právo posudzovať „kvalitu“ informácií v neregulovanom prostredí.

Vedeli ste, že štát nemá právo posudzovať pravdivosť informácií? Ústavný súd svojim nálezom sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014 rozhodol, že zverejňovanie aj potenciálne nepravdivej informácie je súčasťou života demokratickej spoločnosti. Iste, v náleze sa hovorí aj o reštrikcii, ale každé obmedzenie musí byť presne stanovené pod dohľadom súdu.

V zdôvodnení sa píše :

právo prijímať informácie zahŕňa právo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Aj informácie, ktoré sú fiktívne, nepresné a nezakladajú sa na pravde, podnecujú recipienta pri konfrontácii s informáciou prijímanou z iných početných zdrojov informácií k tej istej téme ku kritickému mysleniu a potencujú vôľu po vyhľadaní a osvojení si iných názorov na tému. Uvedené smeruje k sebarealizácii človeka a podporuje nekončiaci spoločenský diskurz k téme. Ústavný súd hodnotí túto skutočnosť ako demokratický prvok slobodnej spoločnosti.

Štát má právo obmedziť za špecifických okolností tento výklad slobody. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia
a mravnosti.

Avšak článok 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru nedávajú štátu neobmedzený priestor na uváženie („margin of appreciation“) v určení, v prospech akého štátom proklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu. Takéto uváženie štátu ide ruka v ruke s dohľadom nad ním prostredníctvom súdnych orgánov – ústavného súdu a ESĽP. Tento dohľad zahŕňa otázku, či bolo uvedené obmedzenie slobody prejavu legálne, legitímne a nevyhnutné, pričom dohľad pokrýva tak oblasť legislatívy, ako aj jej aplikáciu v praxi predovšetkým prostredníctvom súdov

Médiám taktiež prináleží sloboda prejavu v zmysle uvedeného.  Vo vzťahu k vysielateľom je potrebné poukázať aj na čl. 26 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Štát má legitímne ústavou predpokladané právo legislatívne upraviť podmienky vstupu vysielateľov na mediálny trh.

Dôsledok rozhodnutia

Extrémistická a cenzúrna novela TZ z dielne ministerky Žitňanskej je zjavne protiústavná a preto neplatná. Zavádza subjektivizmu a svojvôľu bez striktne vymedzenej oblasti pôsobnosti a dáva rozhodovaciu právomoc prináležiacu výlučne súdu do rúk neoprávneným subjektom. Rovnako je protiústavný aj boj štátnych a štátom financovaných organizácií proti tzv. hoaxom a fake news.

Z tohto pohľadu je aj tichá asistencia štátnych orgánov pri likvidovaní napr. diskusných skupín na sociálnych sieťach porušovaním ústavy. Právo na slobodu slova a názoru neobsahuje v sebe právo na ochranu pred pocitom ublíženia kvôli nesúhlasnému názoru. Naopak, pocit ublíženia kvôli nesúhlasnému názoru je súčasťou demokratickej výmeny názorov.

Vážení, odteraz je akákoľvek snaha o obmedzenie slobody prejavu porušením zákona – a teda stíhateľná.