Začiatok západnej racionality začala reformácia

Eduard Chmelár minulý rok k 500.ročnému výročiu začiatku reformácie napísal inšpiratívny text. Je dobré si to pripomenúť.

[sociallocker][/sociallocker]

Údery kladivom na bránu zámockého chrámu vo Wittenbergu odbili presne pred 500 rokmi, 31. októbra 1517, jednu z najväčších duchovných revolúcií v dejinách západného sveta. Dovtedy neznámy augustiniánsky mních a profesor Wittenbergskej univerzity Martin Luther tak zverejnil svojich 95 téz určených pôvodne pre akademickú diskusiu o udeľovaní odpustkov. Epochálnym sa stal tento čin ani nie tak pre svoj teologický rozmer ako pre nezamýšľané dôsledky pre celú západnú civilizáciu.

Pritom veľa nechýbalo a Lutherova iniciatíva by zapadla do zabudnutia podobne ako lístočky na autobusových zastávkach s nápisom „Ježiš ťa miluje„. On sám nemal vyššie ambície ako osloviť svojimi myšlienkami niekoľkých priateľov. Čo rozhodlo o tom, že tento text sa stal jedným z najvýznamnejších dokumentov v dejinách ľudstva? Niektorí veria, že to bola božia prozreteľnosť, iní sú presvedčení, že to bola náhoda, v každom prípade o tom celkom určite rozhodol jeden prevratný, no v danej dobe málo využívaný vynález – kníhtlač. Mnohí dodnes veria, že kníhtlač vynašiel Gutenberg, ale to je omyl. Je to čínsky a kórejský vynález a Gutenberg ho iba technicky zdokonalil – dovtedy jednorazovú blokovú tlač vyrezanú z dreva nahradil kovovými písmenami, ktoré sa dali voľne preskupiť, čím sa stal celý proces rýchlejší a lacnejší. Do konca 15. storočia však bola kníhtlač skôr raritou, naďalej sa uprednostňoval písaný text. Toto všetko sa zmenilo, keď išiel v to jesenné predpoludnie, 31. októbra 1517, okolo wittenbergského kostola potulný tlačiar, Lutherov papier strhol a zaujatý jeho obsahom sa ho rozhodol bez vedomia jeho autora rozmnožiť vo forme letáku. Tento leták sa stal podnetom reformácie. Ešte v tom istom roku vyšiel v 12 vydaniach a v priebehu ďalších dvoch rokov ešte 13-krát. Luther prekvapený úspechom začal písať ďalšie a ďalšie spisy. Tie sa vďaka jeho publicistickému talentu a ľudovému jazyku rýchlo stali prvými skutočnými bestsellermi na knižnom trhu. Do roku 1520 publikoval Luther 81 letákov s celkovým nákladom 500 000 predaných výtlačkov.

Najvýznamnejším civilizačným dôsledkom reformácie bolo spochybnenie centrálnej neomylnej autority v myslení. Od tých čias už nikto bezvýhradne nepodriadil stanovenej dogme a náboženstvo navždy stratilo výlučnú dejinotvornú funkciu. Ešte v tom istom storočí francúzsky filozof Michel de Montaigne ako prvý priznal človeku právo pochybovať o určitých veciach a nasledoval ho René Descartes, ktorý bol dokonca presvedčený, že treba pochybovať o všetkom. Položili tak základy západného racionalistického myslenia, ale aj predpoklady pre neskoršiu koncepciu slobody prejavu. Ak by sme si však predstavovali Luthera ako tolerantného racionálneho človeka, ktorý sa zasadzuje za pluralitu názorov, nič nebolo vzdialenejšie od pravdy.

Spočiatku sa síce u neho objavovali náznaky niečoho, čo by sme si mohli vysvetliť ako zárodky slobody myslenia a prejavu. Odmietal násilie za vieru a o heretických učeniach hovorieval: „Nechajme, nech sa bludy navzájom roztrhajú.“ Tolerancia v modernom zmysle slova mu však bola cudzia. Luther si nevedel predstaviť pluralitu náboženskej pravdy. Náboženstvo chápal univerzálne ako jedinú pravdu evanjelicky obnoveného kresťanstva platnú pre celý svet. Najmä jeho negatívne skúsenosti zo sedliackej vojny a rastúci odpor proti wittenbergskému modelu reformácie spôsobili, že sa začal čoraz dôraznejšie až fanaticky zasadzovať za absolútnu cirkevnú a dogmatickú jednotu a čistotu protestantských spoločenstiev. Vrchnostiam uložil povinnosť, aby to presadili, v prípade potreby aj násilným vyhnaním. Odmietal požiadavky vzbúrených sedliakov a napísal o nich, že týchto odpadlíkov je potrebné „bodať, tĺcť, hrdúsiť“. Rozumom scholasticky opovrhoval ako „diablovou šľapkou“, odmietol nové astronomické poznatky, lebo neboli v súlade s Bibliou a zemepisné objavy boli podľa neho výmysly. Reformácia však spustila modernizačný proces, ktorý on sám už nedokázal zastaviť.

Je paradoxné, že prvotným bezprostredným dôsledkom reformačných aktivít nebola sloboda prejavu, ale cenzúra. Spočiatku sa nevnímala negatívne. Veriaci sa sami domáhali rád duchovných, čo smú a čo nesmú čítať. Cirkev situáciu využila, aby celý proces inštitucionalizovala. Cenzúra pochádza z latinského slova censeo – censere, čo znamená hodnotiť, usmerňovať, rozhodovať. Cirkev sa teda rozhodla „usmerniť“ veriacich v ich názoroch. Na rastúcu popularitu reformácie zareagoval pápež Lev X. už roku 1520 bulou Exsurge Domine, ktorá zatracovala všetky Lutherove spisy a zakazovala ich tlačiť, šíriť a čítať. Nasledoval smutné slávny Index librorum prohibitorum (Zoznam zakázaných kníh), ktorý vydal po prvýkrát pápež Pavol IV. v roku 1557 a posledný vydal pálež Pius XII. v roku 1948. Na zozname sa počas štyroch storočí objavili aj diela Voltairea, Goetheho, Balzaca, Sartra, ale aj nášho Jána Silvána, Jána Simonidesa, Juraja Tranovského či Adama Františka Kollára. Na druhej strane vplyv reformácie na postupné uvedomovanie si potreby slobody prejavu je nepopierateľný.

Na Slovensku sa stretli veriaci s reformačným učením po prvýkrát roku 1520 v Ľubici pri Kežmarku, kde tamojší katolícky farár Tomáš Preisner prečítal veľkému zhromaždenému davu z kazateľnice 95 téz Martina Luthera. V roku 1521 mal Luther prívržencov už v Banskej Štiavnici, kde Bartolomej Pannonius propagoval jeho diela. V roku 1522 získala Banská Bystrica prvého evanjelického kazateľa Šimona Bernhardta. Hoci uhorský kráľ i katolícka cirkev vydávali čoraz prísnejšie zákazy a nariadenia, šíreniu reformácie sa nepodarilo zabrániť. Protestantské knihy pašovali na územie Slovenska v sudoch od kapusty, k Lutherovmu učeniu sa hlásili dokonca aj kráľovskí radcovia a do konca 16. storočia prestúpilo na evanjelickú vieru takmer 90 percent obyvateľstva Uhorska. Tento stav sa podarilo zvrátiť až v nasledujúcom storočí násilným krvavým spôsobom. Protireformácia a rekatolizácia v sebe zahŕňala vojny, teror, popravy, mučenie, väznenie, deportácie a konfiškácie majetku desaťtisícov rodín. A tak pamiatka reformácie nemôže nebyť aj pamiatkou na slovenského lekára a politika, rektora Karlovej univerzity Jána Jessenia popraveného na Staromestskom námestí v Prahe; pamiatkou na českobratského kazateľa a vizionára Mikuláša Drábika popraveného na Hlavnom námestí v Bratislave či pamiatkou na 24 mešťanov a zemanov z Prešova popravených počas tzv. Prešovských jatiek v roku 1687 (medzi nimi aj môjho príbuzného, zemana a senátora Františka Baranaya, väzneného štyri roky za jeho náboženské presvedčenie, mučeného španielskymi čižmami a pre svoju neústupčivosť a neochotu priznať sa sťatého a rozštvrteného). V tento deň si treba spomenúť aj na 490 mučeníkov, evanjelických a kalvínskych kňazov, väznených najmä v pevnosti v Leopoldove a na hrade Branč. Mnohí z nich, mučení a utýraní vysiľujúcou prácou zomreli vo väzniciach, desiatky z nich boli odvlečení na galeje do Talianska a Španielska, ďalší aj s rodinami prinútení emigrovať.

Bez reformácie by však bolo ťažko predstaviteľné aj slovenské národné hnutie. Fenomén, že drvivá väčšina obrodeneckých vodcov boli evanjelickí kňazi, má jednoduché vysvetlenie. Boli to evanjelici, ktorí začali kázať a čítať náboženské texty v domácej reči a predovšetkým – tým, že neboli viazaní celibátom, zakladali si rodiny, v ktorých sa dedila vzdelanosť, spoločenská zodpovednosť a nadčasový odkaz. Pomaďarčenú šľachtu nahrádzali silné rody, ktoré v slovenských dejinách zanechali hlboké stopy – Štúrovci, Hurbanovci, Hodžovci, Paulinyovci, Francisciovci a ďalší. Reformácia re-formovala svet i Slovensko. Aj to sú dôvody, prečo si toto významné výročie treba pripomínať bez ohľadu na to, či sme evanjelici, katolíci alebo ateisti.

Zdroj: Eduard Chmelár


Publikovaný

v

,

od