Nepriatelia liberálnej demokracie, pred ktorými je ju treba chrániť, existujú. Vytesnením a ostrakizáciou názorov spoločenských skupín ale liberálni demokrati – centristickí fanatici – ničia liberálnu demokraciu. Namiesto stretu názorov presadzujú jediný správny názor, čím nás postupne pripravujú o pluralizmus aj demokraciu. Píše Andrej Duhan v časti Lidoviek nazvanej Česká pozice.
[sociallocker][/sociallocker]
Liberálna demokracia je ohrozená. Obvykle sú podozrivými fake news, populizmus a ruský prezident Vladimír Putin. Najväčšie ohrozenie je však zvnútra – od liberálnych demokratov, ktorí si osobujú právo určovať správne a nesprávne názory. Francúzsky filozof Pierre Manent ich expresívne, no trefne nazýva centristickými fanatikmi. V ich podaní sa liberálna demokracia stáva sústavou dogiem s veľmi voľným vzťahom k jej pôvodnému zmyslu.
Liberálna demokracia má byť inštitucionálnym vyjadrením slobodnej spoločnosti. Ide o vládu väčšiny, ktorá však ctí slobodu jednotlivca. To so sebou nutne prináša rôzne názory. Slovo liberálne teda treba chápať v zmysle pluralitné. Pluralizmus akceptuje a postuluje názorovú rozmanitosť a kladie dôraz na rešpekt k iným názorom.
Neznamená relativizmus ani rezignáciu na fakty, objektivitu a pravdu. Len predpokladá, že sa k nim dá dopátrať názorovým stretom a diskusiou. A neznamená ani povinnosť rešpektovať každý názor, len kladie dôraz, aby názorová aréna bola čo najširšia. Liberálna demokracia má teda predovšetkým vytvárať rámec pre stret názorov a ich mierové riešenie.
Konsenzus elít
V súčasnosti sa z liberálnej demokracie stále viac stáva ideológia s tými správnymi hodnotami a názormi. Tie sa síce môžu v spoločnostiach líšiť, ale v podstate ide o konsenzus elít – ekonomicky pravicový s dôrazom na voľný trh a globalizáciu a hodnotovo ľavicovo liberálny. V Európe je spojený s vierou v prehlbovanie európskej integrácie v súčasnej podobe.
Ponechajme bokom, či ide o názory správne alebo odôvodnené. Problémom je, že tieto hodnoty a postoje, často menšinové, sú predkladané ako jediné správne. Iné nie sú liberálno demokratické – nie je treba o nich diskutovať. Typické je morálne odsúdenie odlišných názorov a ich nositeľov a snaha ich potlačiť.
Kto odmieta multikulturalizmus, je xenofób, kritik Európskej únie je nacionalista a želá si vojnu, kto neoslavuje relativizmus a toleranciu, je bigótny, kto sa na svet nepozerá optikou, „a neprospeje to Rusom?“, je Putinov agent, kto poukazuje na problémy s moslimskou komunitou v Európe, je islamofób, kto odmieta ekonomizáciu všetkého, je naivný ľavičiar, kto zastáva konzervatívne názory, je fašista, kto nesúhlasí s centristickými fanatikmi, potrebuje osvetu a vzdelanie.
Spoločným znakom ďalších variantov tohto spôsobu myslenia je degradácia a neprípustnosť iného názoru či už z pozície nenávisti alebo blahosklonného paternalizmu. Neustále sa zužujúci liberálno demokratický konsenzus vytláča časti populácie a vyhlasuje ich za ohrozenie či nepriateľa demokracie.
Nárast nedôvery
V reakcii ľudia často volia populistov, čo nie je dôsledkom nevzdelanosti voličov, ale ich straty dôvery v liberálnu demokracii. Okrem iného preto, že tí, čo sa liberálnou demokraciou najviac zaštiťujú, nie sú liberálny. Stále viac ľudí sa necíti byť v názorovom mainstreamu a nedôverujú demokracii, médiám ani expertom. Na nárast nedôvery liberálni demokrati reagujú tým, že požadujú vzdelávanie a osvetu ľudí s inými názormi, a z populizmu obviňujú dezinformácie a fake news a chcú ich reguláciu či cenzúru.
Demagógie a lži sa však šírili vždy a najmä v slobodných spoločnostiach. Jedinou obranou proti nim je pluralizmus, ktorý posilňuje kritické myslenie. Akokoľvek mäkká, dobre mienená a v mene liberálnej demokracie uplatňovaná cenzúra, škodí slobode, ktorá je však predpokladom liberálnej demokracie.
Liberálni demokrati nakladajú s demokraciou rovnako ako s pluralitou. Pokiaľ vo voľbách uspejú tí, ktorých označili za extrémistov, populistov či inak nevyhovujúcich, spochybnia ich nárok na vládu. Výsledky volieb rešpektujú iba v úzkom, legálnym zmysle. Úspech „populistov“ považujú za anomáliu, ústup pokroku, nie za súčasť demokracie.
Strata viery v pluralitu
Striedanie vlád v demokracii pritom nie je založené iba na zákonnosti, ale z hľadiska dlhodobej udržateľnosti predovšetkým na legitimite, čiže viere v systém, kde sa väčšiny menia a vlády striedajú. Bez legitimity sa zákonnosť dlho neudrží. Liberálni demokrati nerešpektovaním niektorých sociálnych skupín a ich názorov poškodzujú liberálnu demokraciu. Tá totiž nemôže fungovať, ak sú značné časti populácie považované za ohrozenie demokracie.
Preto postupne mizne hlavný predpoklad demokracie – väzba medzi rozhodovaním a súhlasom väčšiny. Kvôli snahe uchrániť demokraciu pred demokratmi potom narastá sklon vyviesť niektoré rozhodnutia mimo štandardnej demokratický proces prenosom právomocí na nadnárodné inštitúcie, expertným riadením alebo soudcovskýmaktivismem. Liberálna demokracia potrebuje brzdy a obmedzenia, ale tie nesmú vyprázdniť jej podstatu – vládu väčšiny.
Liberálni demokrati urobili z demokracie ideológiu. Preto sa nemožno čudovať, že bez váhania podporujú niečo natoľko paradoxné, ako je zavedenie sankcií kvôli porušeniu zásad liberálnej demokracie proti demokraticky zvolenej poľskej vláde technokratickou Európskou komisiou, ktorá nemá žiadny demokratický mandát.
Liberálni demokrati nepovažujú kritiku seba samých za príspevok do diskusie, ale za ohrozenie a útok na svoju legitimitu. Táto ideologizácia je výrazom krajnej neistoty. Akoby sa vytratila viera, že pluralita je z dlhodobého hľadiska najväčšou silou, nie slabinou liberálnej demokracie a podmienkou jej pokračovania.
Nepriatelia liberálnej demokracie, pred ktorými je ju treba chrániť, existujú. Vytesnením a ostrakizáciou názorov spoločenských skupín ju však liberálni demokrati – centristickí fanatici – ničia. Namiesto stretu názorov presadzujú jediný správny názor, čím nás postupne pripravujú o pluralizmus aj demokraciu. Ich postoj k demokracii vystihuje okrídlený výrok nemenovaného amerického dôstojníka za vietnamskej vojny: „Museli sme mesto zničiť, aby sme ho zachránili.“
Zdroj: Česká pozice