Dňa 26. októbra 1917 (podľa starého juliánskeho kalendára) boľševici zaútočili na Zimný palác v Petrohrade, čím vyznačili jeden z „10 dní, ktoré otriasli svetom„, podľa slávneho filmu Sergeja Eisensteina. Začala Veľká Októbrova Socialistická Revolúcia (VOSR)
[sociallocker][/sociallocker]
Liberálna reformistická vláda Alexandra Kerenského bola odstránená a tak začalo 75 rokov komunizmu, ktorý skončil 1. januára 1992, keď ho Boris Jeľcin a Jegor Gaidar nakoniec hodili cezt palubu.
Sedemdesiatpäť rokov je normálna dĺžka života. Toto núti človeka myslieť na túto epizódu nie ako na históriu, ale ako na príbeh života súčasníka. Epizóda skončila kolapsom všetkých mimoriadnych úspechov a strašných aspektov neúspešného revolučného konceptu.
Čo keby sa Nemecko rozhodlo poslať Lenina späť do Ruska už v apríli 1917, aby mu pomohli zorganizovať boľševikov? A keby boľševici nezvíťazili a niečo podobné Kerenskému vedeniu nakoniec prežilo, akým smerom by sa vtedy mohla uberať ruská a európska história?
Mal by človek bez námietok prijať Tolstojov názor, ako to napísal v románe „Vojna a mier“, že tok dejín môže byť predurčený ako nezastaviteľná rieka udalostí ľudstva? Alebo by mal byť otvorený myšlienke, že mohla byť na ceste zvolená iná odbočka?
Ak by bola vybraná druhá možnosť, ako by to potom vyzeralo?
Vráťme sa naspäť do ranných rokov 20. storočia. Európa samozrejme nebola integrovaná tak, ako je teraz. Napriek tomu bol však silný pohyb obchodu a bolo vidieť pohyb ľudí po celej Európe, od Lisabonu po Moskvu. Rusko bolo industrializované a prosperujúce a jeho hospodárstvo mohlo byť viac či menej integrované so zvyškom Európy, ako mnohé ďalšie európske krajiny.
Kultúrne Rusko v 19. storočí prispelo svojim obrovským prínosom do kaleidoskopu európskej literatúry, maľby, hudby a baletu. Tolstojovia a Rachmaninovia svojim veľkým prínosom prispeli, rovnako ako Taliani, Flámovia a všetci tí, ktorí prispeli v predchádzajúcich storočiach k spoločnému európskemu kultúrnemu dedičstvu.
Medzi zaujímavými príbehmi z rokov pred októbrovou revolúciou je príbeh rozprávkovej zbierky impresionistov Sergeja Ščukina: bohatý podnikateľ z Moskvy zbieral obrazy od Matissa, Picassa a Gaugina a ktorého zbierka bola následne znárodnená komunistami a je teraz umiestnená v Ermitáži.
Dalo by sa tiež zamyslieť nad úlohou princa Usupova, ktorý krátko po absolvovaní Oxfordskej univerzity zorganizoval v roku 1916 atentát na Rasputina v zúfalej snahe vylepšiť cársky režim skôr, než bolo príliš neskoro. A rozpravy či diplomatická korešpondencia na cárskom dvore sa viedla v tom čase stále vo francúzštine.
Takže sa dá prejsť k predpokladanému obsahu protichodného scenára, v ktorom zlyhala VOSR a Rusko pokračovalo na ceste energického hospodárskeho rozvoja. Pritom by sa nevyvíjalo revolúciou ale skôr politickou evolúciou, s dozrievaním konštitučnej monarchie a iných demokratických politických inštitúcií.
Rusko by bolo stále spojencom proti Hitlerovi počas druhej svetovej vojny, ale Pakt Ribbentrop-Molotov a dohody z Jalty by sa nikdy nestali. Bez strašidiel Stalinovho medzivojnového „holodomoru“ (hladomoru po ukrajinsky), by Rusi a Ukrajinci zostali jednotní ako bratské národy.
Nedošlo by k okupácii pobaltských štátov, ani k vytvoreniu Varšavskej zmluvy alebo NATO. Centrálna Ázia by sa pripojila k dekolonalizácii, ktorú všetky európske ríše zažili v povojnovom období. Niečo ako Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) by možno stále bolo kľúčovým západoeurópskym integračným hnutím, poisťovaným Radou Európy, ktorej zakladajúcimi členmi by boli Veľká Británia a Rusko.
Ak by nebolo VOSR, Rusko by bolo priateľom Európy
A na záver mi dovoľte preniesť do dnešnej doby rozporuplný príbeh.
Súčasná ruská pozícia Ruska ako strategického protivníka, ak nie nepriateľa Západu, by sa nikdy nevyvinula, rovnako ako niektoré znaky myslenia súčasného režimu Kremľa: najmä hlboký zmysel národného poníženia pri páde ZSSR a presvedčenie, že Západ sa zameral na vydrancovanie krajiny. A tak by nevznikli rétorické nacionalistické základy súčasného autoritárskeho Kremľa.
Ale nie je tento scenár až príliš naivný?
Predrevolučné Rusko bolo už aj tak obrovskou hrozbou v očiach západnej Európy a najmä Nemecka. Prečo skutočne Nemecko pomohlo poslať Lenina späť do Ruska? Mohlo by byť nevyhnutné napätie medzi gigantickým Ruskom a zvyškom Európy vo svete po druhej svetovej vojne udržané pod kontrolou a riadené v inom spoločnom inštitucionálnom a normatívnom rámci? Žiadna jednoduchá úloha. Boh vie.
Napriek tomu by Rusko mohlo jednoducho zostať najväčším európskym štátom s hlbokým a dôverčivým vzťahom ku postupne integrujúcej sa a stále väčšej Európskej únii. Možno príde čas, kedy sa tak stane. Veľa vecí sa môže stať počas periódy jedného života.
Ale zatiaľ sa Rusko postavilo do úlohy „druhého“, oslavuje svoje „víťazstvá“ na Kryme, Donbase a Aleppe, čo v súčasnosti robí normálny politický dialóg s Európanmi prakticky nemožným.
Okrem menšiny Európanov, ktorí túto otázku otáčajú a tvrdia, že problémom je, že oficiálna Európa „nerozumie“ Rusku, čo znemožňuje aj rozhovory medzi Európanmi.
Zdroj: Euractive