Český analytik Jaroslav Štefec sa pred časom vyjadril k tomu, či je domobrana potrebná. Závery, ku ktorým prichádza, sú však veľmi znepokojivé
[sociallocker][/sociallocker]
Vŕta mu hlavou, prečo pojem „domobrana“ v poslednej dobe nadobudol v médiách a čiastočne aj medzi verejnosťou tak výrazne pejoratívny nádych. Na „nežiaduce aktivity“ domobrany (skupín, ktoré sa takto označujú, je samozrejme viac) upozorňuje BIS (česká tajná služba), sú tŕňom v oku neziskovým organizáciám aj liberálnym politikom. Silové ministerstvá obrany a vnútra voči nim zaujímajú pozíciu mŕtveho chrobáka, namiesto toho aby hľadali cestu k dialógu, k ich legalizácii a zapojeniu do bezpečnostného systému Českej republiky.
Podľa Štefeca väčšina kritikov totiž asi ani netuší, čo vlastne domobrana znamená a že jej korene siahajú hlboko do stredoveku. Úloha jednotiek domobrany, úzko spolupracujúcich s pravidelnou armádou, spočívala v obrane a ochrane teritória, kde žili ich členovia, v ochrane prvkov miestnej kritickej infraštruktúry, ochrane logistických štruktúr, zabezpečovanie plynulej dopravy, hasenie požiarov, či doprava a ošetrovanie ranených. V čase mieru boli jej členovia, ktorí prešli základným domobraneckým výcvikom, evidovaní v odvodných strediskách a cvičili samostatne pod vedením buď profesionálnych armádnych dôstojníkov, alebo dôstojníkov a poddôstojníkov, špeciálne vycvičených na účely organizácie a výcviku domobrany (dnes by ich úlohu pravdepodobne zohrávali príslušníci dobrovoľných záloh) .
Štefec ďalej tvrdí, že to všetko členovia domobrany podľa toho, čo o nich vie, nacvičujú v podstate aj dnes, avšak bez podpory štátnych inštitúcií (legalizácia hnutia, podiel štátu na vystrojovaní členov domobrany, poskytovanie výzbroje z armádnych zásob a riadenie výcviku mužstva). Čakal by, že český štát sa bude k iniciatívnemu prístupu občanov k zvyšovaniu vlastnej schopnosti brániť seba, svoje rodiny, svoj majetok a v tomto smere sa angažovať aj v prospech ostatných obyvateľov našej krajiny stavať skôr pozitívne. Čakal by, že sa bude snažiť dať domobraneckému hnutia zákonný rámec a všestrannú podporu. Zvlášť za situácie, keď nielenže ako štát nedisponuje Česko skutočnou armádou, doplňovanou na potrebné počty vycvičenými záložníkov z takzvanej vlastibrany, ale nemá k dispozícii zálohy ani pre políciu, hasičov a záchranárov.
Závery, prečo sa český štát k domobraneckým aktivitám chová viac ako macošsky, sú potom podľa analytika mrazivé. Príčin je viac, ale tou asi najdôležitejšou je nevyberavý nátlak zo strany inštitúcií EÚ na politické vedenie novoprijatých štátov, zameraný na obmedzovanie ich schopnosti samostatne sa brániť hrozbám. Cieľom je v podstate úplné odzbrojenie krajiny až do úrovne jednotlivých občanov, a to vrátane núteného odoberania ich osobných strelných zbraní.
Štefecov komentár k tomu, ako treba hodnotiť politikov stojí za zaznamenanie kvôli jeho obecnej platnosti. Myslí si, že Česká republika bez samostatnej zahraničnej, obrannej a bezpečnostnej politiky tlakom Bruselu ľahko podlieha a jej politická garnitúra ide predovšetkým Európskej komisii ochotne na ruku. Prístup k domobraneckému hnutie, ktoré predstavuje pozitívny trend v zabezpečovaní obrany územia a bezpečnosti obyvateľov ČR, sa tak stáva skúšobným kameňom toho, nakoľko ten ktorý politik, oháňajúci sa obranou a bezpečnosťou, myslí svoje slová skutočne vážne.
Zdroj: Sociálna sieť