V.Palko dnes napísal skvelý blog, ktorý si dovolím sem dať celý, nakoľko mi hovori z duše.
https://www.postoj.sk/48979/neustrnut-v-nostalgii-a-patose-novembra
Neustrnúť v nostalgii a pátose Novembra
Nie je náhodou odkazom Novembra, že si máme povedať pravdu o stave spoločnosti?
K okrúhlemu výročiu Novembra 1989 patrí spomínanie a vysvetľovanie, aké to bolo, ako sa to stalo. To najpolitickejšie politikum však spočíva v tom, ako sa podáva odkaz historickej udalosti pre dnešné dni. Tak je to i s Novembrom. Ozaj, čo by sme mali robiť dnes, ak sa hlásime k odkazu Novembra 89? Čo je jeho odkazom pre dnešok? A tam sa zrejme na všetkom nezhodneme. Preto, lebo odpoveďou je politika.
Na niečom sa našťastie zhodneme
Isteže sme v Novembri vyjadrovali túžbu na Slovensku slušne žiť, a to v materiálnom i nemateriálnom zmysle. Chceli sme vyššiu životnú úroveň, dobre spravovaný štát a slušnú politiku bez korupcie. Slušnú politiku nemáme a korupcie sme sa ešte nezbavili. Ak niekto povie, že November nám odkazuje skoncovať s korupciou a neslušnými politikmi, tak súhlasím.
Bohužiaľ, je tu i veľa novembrového klišé.
V nedeľu 10. novembra v diskusii o Novembri 89 na TA3 Ján Budaj uviedol, že naše novembrové heslo o potrebe „návratu do Európy“ ešte len čaká na svoje naplnenie i po tridsiatich rokoch. Takýto názor zaznieva opakovane úplne bežne nielen v čase novembrových výročí, ale vlastne zaznieval hocikedy počas celých tých tridsiatich rokov. Slovenská politika stále opakuje heslo o „európskom smerovaní“, „zachovaním transatlantickej spolupráce“ potvrdzujeme si sami pre seba, že chceme byť v EÚ a NATO, pričom tieto veci v zásade žiadna relevantná sila nespochybňuje. A týmto sa začína a v podstate aj končí.
Akékoľvek vybočenie z tohto neformálneho kánonu sa stáva dôvodom na obvinenie zo zámeru zmeniť zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska, alebo, ak chcete, na obvinenie, že nás niekto „ťahá do Ruska“. A tak nás vraj „ťahá do Ruska“ Robert Fico, hoci jediné, v čom sa západným elitám vzbúril, boli imigračné kvóty. Potom je obvinený z „ťahania do Ruska“ nešťastný Andrej Danko, hoci jeho minister obrany nás vyzbrojil americkými stíhačkami po tom, čo sme lietali tridsať rokov na sovietskych Migoch, a posiela našich vojakov do Pobaltia, ktoré títo majú chrániť pred Ruskom. Každý detail je dôvodom na obvinenie. Lebo integrovania nie je nikdy dosť.
Nedávne úmrtie bývalého náčelníka generálneho štábu Jozefa Tuchyňu (nech odpočíva v pokoji) mi pripomenulo politickú epizódku. Tuchyňa bol po roku 1998 poslancom za SDĽ a keď v roku 2000 minister obrany za SDĽ Pavol Kanis odstúpil z funkcie, rozhorel sa spor, či prirodzený kandidát Tuchyňa môže byť jeho nástupcom. Zo Západu nás totiž učili, že princíp civilnej kontroly nad armádou velí, že vojak by nemal byť minister obrany. SDĽ ustúpila pod tlakom médií a pravice a Tuchyňa sa ministrom nestal. Niektorí boli ochotní tvrdiť, že vojak vo funkcii ministra obrany by ohrozoval naše budúce členstvo v NATO. Dnes to pôsobí úsmevne. Po nástupe prezidenta Trumpa bol dva roky americkým ministrom obrany vojak, generál Jim Mattis.
Ustrnutie v novembrovom kánone nekonečného integrovania a navracania sa na Západ, do ktorého ako členovia EÚ a NATO patríme už takmer počas trvania jednej generácie, bráni hlavnému prúdu našej politiky vnímať, že tridsať rokov starý rámec zmýšľania už bráni chápaniu reality. Na všetko znepokojujúce, čo sa v našom Západe deje, hlavný prúd reaguje jednoduchým vysvetlením. Na príčine sú populisti, extrémisti, prípadne ruská propaganda.
Lenže je to inak. Samozrejme, že tí všetci tu sú. Avšak nárast ich vplyvu sa odvíja od negatívnych príčin, ktoré nevytvorili ani populisti, ani extrémisti, ani ruská propaganda. Oni ich iba využívajú.
Veď stredná Európa sa už pred západnou bráni
Nekoneční integrátori si nevšimli, že stredná Európa vrátane Slovenska sa už dávnejšie pred vplyvom našich partnerov na západ od nás bráni. Napríklad obrana inštitúcie manželstva. Zatiaľ čo na západ od bývalej železnej opony už pomaly niet krajiny bez manželstva osôb rovnakého pohlavia, krajiny na východ od nás majú len manželstvo muža a ženy. A aby si ho ochránili, prijímajú ústavné zákony, že to tak má byť i naďalej. Pred kým tieto krajiny bránia manželstvo muža a ženy? Pred Ruskom? Nie. Pred EÚ, pred súdmi EÚ a Rady Európy.
Kto oživuje našu komunistickú minulosť?
V máji 2019 sa objavila informácia, že traja komunistickí poslanci v ruskej Štátnej dume podali návrh zákona, podľa ktorého sa mal ruským vojakom, zúčastnivším sa okupácie Československa v roku 1968, udeliť štatút veterána. Naši politici a médiá oprávnene protestovali.
Je tu však čosi pozoruhodné. Rok predtým si svet pripomenul dvojsté výročie narodenia Karla Marxa. V Rusku si výročie ledva všimli. Komunistická Čína darovala pri tej príležitosti Marxovmu rodisku Trevír sedemapoltonovú Marxovu sochu. A kto sa zúčastnil osláv v Trevíri? Nikto menší ako Jean-Claude Juncker, predseda Európskej komisie. Slová, ktoré o Marxovi povedal, boli šokujúce. Označil Marxa za kreatívneho politika a úplne ho rehabilitoval slovami: „Marx nie je zodpovedný za zločiny, za ktoré zodpovedajú jeho údajní dedičia.“
Vážne? Marxovo učenie sa volalo komunizmus, jeho úvodné dielo bol Komunistický manifest. Násilie obrovských proporcií, ktoré neskôr komunizmus priniesol, je načrtnuté v Marxovom učení o triednom boli, a teror, ktorým komunizmus vládol, bol pre Marxa dobrým prostriedkom, ku ktorému sa vo svojich prácach opakovane hlásil. On používal pojem teror a diktatúra proletariátu. A preto Lenin, Stalin a Mao boli skutoční, nie údajní Marxovi dedičia. My to vieme lepšie ako Juncker. Lebo sme ten komunizmus, ten teror, tú diktatúru zažili.
Proti Junckerovi vtedy protestoval Václav Klaus, Poliaci a Orbánova vláda. Na Slovensku v podstate nikto. Vieme protestovať proti legislatívnemu návrhu troch ruských komunistov, ktorí sú na okraji politiky a ktorých strana patrí do prepadliska dejín. Nevieme sa však ozvať, keď Marxov komunizmus tu velebí najmocnejší muž EÚ.
Kto spochybňuje NATO?
K spájaniu integračnej rétoriky s Novembrom patrí i opakované prihlasovanie sa k NATO. Pritom členstvo v NATO relevantné politické sily u nás nespochybňujú. Všimnime si však, ako ho spochybnili významní politici západne od nás. Dnešné NATO spochybnil Václav Havel začiatkom roku 1990 v slávnom prejave v americkom kongrese, keď hovoril o tom, že konečne sa budú môcť americkí vojaci z Európy vrátiť k svojim mamičkám. Stal sa však opak. Chlapci sa pohli východným smerom. Náš hlavný prúd sa však tvári, že rozširovanie NATO až po Donbas je skutočný odkaz Novembra. To už je priam falšovanie.
NATO spochybnil ešte v prezidentskej kampani Donald Trump, keď povedal, že je zbytočné. Trump dával jasne najavo, že je problém, keď USA, líder NATO, rozvrátili Stredný východ inváziou do Iraku a podporou rebelov v Sýrii a snahou začleniť Ukrajinu do NATO vytvorili politické napätie vo vnútri Ukrajiny i medzi Západom a Ruskom. A toto napätie vyústilo do občianskej vojny na Donbase. Americká podpora opozície voči Asadovi v Sýrii spôsobila obrovskú migráciu do Európy a my sa nevieme k tomu postaviť.
A napokon francúzsky prezident Macron odpálil úplnú bombu, keď pred pár dňami povedal, že NATO je v stave „mozgovej smrti“, žiadal vytvorenie európskej obrany nezávislej od Ameriky a dohodu s Ruskom. Kto tu vlastne spochybňuje NATO?
A kto je xenofóbny?
Podľa hlavného prúdu je sloboda a demokracia, získaná v Novembri, nezlučiteľná s xenofóbiou. Bolo zvykom označovať Slovákov za xenofóbnych, lebo sa boja moslimských cudzincov. Mesiac už prebieha turecká ofenzíva v severnej Sýrii, Turci sú nahnevaní na kritiku zo strany západoeurópskych krajín, a tak sa rozhodli, že zajatých islamistov, ktorí bojovali za Islamský štát a sú občanmi západoeurópskych krajín, budú navracať do Európy. A čo nevidíme? Európa sa ošíva ich prijať, hoci sú jej občanmi. Veď by to nemal byť problém. A ak je, prečo sme my tí xenofóbni?
Kto zadlžuje Európu?
Komunizmus padol aj preto, lebo jeho nedostatkový ekonomický systém nenapĺňal prísľub, ktorý ľuďom dával, a preto zanikol. Dnes však má problém európsky ekonomický systém, ktorý sme nevytvorili, ale do ktorého sme vstúpili. Problémom je zadlženosť krajín, ktorá súvisí so zavedením eura. A Slovensko na tom nie je najhoršie. Pred pár rokmi sme riešili extrémnu zadlženosť Grécka, ale málo sme hovorili o tom, že vinníkom je nielen ten, kto si priveľa požičiava, ale i ten, ktorý priveľa požičiava, v tomto prípade nemecké a francúzske banky. Zachraňovali sme nielen Grécko, ale i tieto banky.
Pri tridsiatom výročí Novembra sú antikomunisti tí najhorší?
Ak hlavný prúd prijal tézu, že odkazom Novembra je neprestajná ďalšia integrácia, má to svoje neúprosné dôsledky. Ak sa máme čo najviac pripodobniť EÚ, tak musíme kritizovať poľskú aj maďarskú vládu za všetko, čo nerobia tak ako EÚ. Lebo EÚ ich kritizuje. A teda máme kritizovať antikomunistických politikov, ktorí stáli pri epochálnom páde komunizmu, teda Jaroslava Kaczynského a Viktora Orbána. Teda v podstate jediných politikov, protestujúcich proti Junckerovmu velebeniu Marxa, ktorého filozofiu sme v Novembri zvrhli.
Jaroslav Kaczynský je kritizovaný EÚ preto, lebo sa snaží riešiť problém postkomunistického súdnictva, ktorý tak dobre poznáme i u nás. Bývalí komunisti sú v poriadku. Prispôsobia sa všetkému a od rozšírenia EÚ v roku 2004 sa ich už asi dve desiatky dostalo do funkcií eurokomisárov. To sa už dostávame do úplnej absurdnosti.
Tak čo je dnes skutočným odkazom Novembra?
Slobodnej Európe a slobodnému Slovensku, zbavených komunizmu, nijako neprospeje, keď ustrnieme v schémach spred tridsiatich rokov a budeme mlčať o nových problémoch. Ak ich budeme popierať a tvrdiť, že nebyť extrémistov a fašistov, všetko by bolo v poriadku, bude to pchanie hlavy do piesku a bude to na škodu Slovensku i Európe. Lebo tie problémy potom bude riešiť niekto iný. Napríklad tí extrémisti.
Bohužiaľ, často si práve ľudia hlásiaci sa k Novembru, pchajú hlavu do piesku pred tými problémami a prenechávajú ich ako tému extrémistom.
A práve v Novembri to predsa bolo naopak. V jednej historickej chvíli sa činorodí ľudia rozhodli povedať celú pravdu o stave komunistickej spoločnosti, pomenovali problémy a začali navrhovať a uskutočňovať ich riešenie.
A tak to máme robiť i teraz. V istom zmysle to môže byť ešte ťažšie ako pred tridsiatimi rokmi. Vtedy existoval v západnej Európe relatívne úspešný model, ktorý sme mohli napodobňovať. Dnes nejaký všeobecne prijímaný vzorec pre riešenie problémov, ktoré sme spomínali, neexistuje. Iné nám však neostáva, ako sa vydať na túto cestu. To je skutočný odkaz Novembra 89 pre dnešné dni.
Čo dodať? Asi len poďakovať za výstižne popísanie súčasnej situácie
Mráz marxizmu dnes neprichádza z Kremla, ale z Bruselu