„Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete, len slaboch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje.“
Ľudovít Štúr
V moci pozemského času, staré príroda zanecháva, ako pôdu pre rast nového. Niečo obetuje, aby tu zrazu stála nová vec, nový život. Každá vec vo svete žije akoby pre inú vec a aj pre celok. Existencia je holistického charakteru. Sloboda v zmysle totálneho oddelenia sa od celku tu miesta nemá, jedine ak by sa jednotlivosť stala sama nejako celkom, či prebrala na seba charakter celku.
Žiadna bytosť nie je a nemôže byť úplne sebestačná a závislá len a len na sebe. Ale je pravdou, že ak sa spolu podieľame na živote iných, na organizme celku, vtedy posilňujeme i seba samého.
Obetu pozná ľudstvo odjakživa, obetou chce niečo dosahovať, obeta je vlastne princípom pokroku. Keď sa dobre pozrieme, zistíme, že celý život je o obeti. Keď sa dieťa narodí, obetuje svoje chcenia pre želania rodičov, keď podrastie, obetuje sa pre svoju lásku, neskôr sa obetuje pre svoje deti a deti sa obetujú pre svojich rodičov. Potom sú aj iné druhy obetí. Obeti sa nevyhneme či dobrovoľne, alebo nasilu ….
Predstavme si človeka, ktorý ide podnikať a je to veľký egoista. On má taký názor na život, že je správne ak silnejší udupe slabšieho, a šikovný obabre koho sa dá. Chce zarobiť a veľa zarobiť! Ako to urobí? No tak tento krutý egoista, aby mohol veľa zarobiť, musí ľuďom robiť to, čo oni chcú! On im musí robiť fuj fuj dobre!
Ak sa sústredíme na určitý cieľ, obetujeme preň to ostatné čo je vlastne zvyškom v nás. Samozrejme dá sa to aj negatívne. Napríklad technický pokrok je tu aj preto, lebo človek obetoval preň duchovno – vzťah k nemateriálnym svetom. Máme istú prosperitu, ale problém nenaplnenia života, problém nešťastia, chorôb a smrti zostáva, dokonca kričí ako akútny možno aj v kontraste druhého extrému: Samovražedných atentátnikov. Lebo ak je v tomto svete obeta neznámym pojmom, zjavuje sa tu zrazu v démonskej podobe sebaobetujúceho, ale rovnako vraždiaceho náboženského fanatika. A to len preto, lebo západ tvrdohlavo odmieta princíp (seba)obety ako princíp rastu. A zrazu tu ho má – v podobe nechcenej smrti ….
Medzi intelektuálmi je dosť rozšírený budhizmus, alebo jednoducho východné náuky, ktoré majú pôvod vo védach, pretože samozrejme kresťanstvo po celé veky len vraždilo, ale to teraz nechám tak. Aj v budhizme máte obetu, Budha predsa chce nahradiť rutinné obety bohom skutočnou obetou, a to je reálny pokus o nelipnutie na hmote a jej prejavoch., potom je tam vzdanie sa „ega“, čo je dokonalá obeta.
S východom je ale ten problém, že síce môžte dôjsť k nejakú uvoľnenie duše od tela, otázny je ale pokrok a navyše smrť ega, jeho rozpustenie v nirváne nerieši mnoho problémov a budhisti to vedia, preto vymysleli bodhisatwu, čiže adepta, ktorý sa z nirvány vráti, aby pomohol všetkým bytostiam, pretože ak nirvánu môže chcieť len ego a teda je tam určité gesto utvrdenia obety. Obety pre iných.
Rôzne druhy obetovania poznali aj naši predkovia, no zaujímavé je, že Íri ako potomkovia Keltov prijali kresťanstvo bez mučeníkov, úplne prirodzene. Špekuluje sa, či nie preto, lebo ich druidi videli v Kristovi Boha slnka, ktorý sa obetuje, mali to vo svojej náuke a dokonca Krista predpovedali. Preto má kríž Írskej katolíckej Cirkvi ešte zobrazenie kruhu, čiže slnka.
Časť Indoeurópanov, ktorá v čase života a smrti Ježiša Krista bola pomerne zaostalá, po prijatí kresťanstva, ktoré síce hlavne na Západe bolo prijímané po celý stredovek dosť ťažkopádne, sa podivuhodne Kristovým impulzom vyšvihla na svetového lídra. Iste, niekto hovorí o vede, o osvietenstve a pod., lenže vedu pestoval dávno už kadekto … Indovia, Číňania, Peržania a ak chcete aj Arabi. Tiež treba dodať, že veľká časť Peržanov, Indov a aj tí Arabi boli islamizovaní. Číňania pestovali hierarchiu naďalej. A naše osvietenstvo zrodené v potokoch krvi tiež nebolo bohviečím. Ekonomiku zrejme nemajú nadupanú tým, že si tam ľudia robia čo chcú, ale je to skĺbením slobody individuality s morálkou a mravmi, ktoré sú práve z kresťanstva a bolo to Francúzsko, kde kvitli univerzity už v stredoveku, takže revolúcia tam nestavala na lúke.
Ale ak sa vrátime k obetovaniu, je pravdou, že obeta Ježiša Krista naväzuje priamo na formy obetovania predtým a v tomto prípade ide o Židov. Židovský sviatok Pascha nie je náhodne dátumom viac-menej totožný s ukrižovaním Krista. Dátum je teoreticky rovnaký – prvý spln po jarnej rovnodennosti. U katolíkov a iných musí padnúť na piatok, ale to nie je tak dôležité. Ukrižovanie a Pascha u Židov má jednu spoločnú vec, resp. podobnú a to je obeta, keď v tom prvom prípade je ukrižovaný spasiteľ, ktorého krv steká dolu k zemi a v tom druhom prípade je tu natieranie zárubne dverí krvou baránkovou. Preto je Ježiš „Baránok Boží“ …
Môžme vysvetľovať psychologicky obetovanie zvierat rôzne. Napríklad mohlo ísť o to, že ak sa vtedy človek díval na obetovanie určitého zvieraťa, mohlo to pôsobiť na jeho podvedomie spôsobom, že mu to vyvolávalo pocit viny a aj vyrovnanie na mieste, kde sa on vo svojej psychike s týmto zvieraťom stotožňoval. Dámy a páni, zvieratá sú zosobnením našich pudov, sú tam v podvedomí … Niečo podobné vysvetľoval psychológ Peter Marman na Slobodnom vysielači, odporúčam vypočuť si to.
Akokoľvek to je, nepredpojatého, úprimného človeka musí nejako osloviť život tak rozumného a citlivého človeka, akým bol Ježiš Kristus. Tak bol na výške, až je tu podozrenie, či tam nebola v tom tele inkarnovaná emanácia Božstva.
Askéti hinduizmu mu možno boli predvojom, podobne aj všetky centrá obetovania. Lenže je tam rozdiel. Keď zomrie nejaká bytosť, jej psychično tu nejaký čas zostáva, môžme to brať z ktorejkoľvek strany. Čo sa ale mohlo stať u tak vznešenej bytosti akou Ježiš bol? Dá sa povedať, že jeho krv na veky musela ovplyvniť planétu Zem., hlavne teda človeka.
Tak tu máme Pesach, kedy Židia potom ako obetovali baránkov ušli z Egyptského zajatia cez Červené more pod vedením Mojžiša a máme tu Žida Ježiša Krista, ktorý sa stal fyzicky „baránkom“ a bol obetovaný preto, aby ľuďom ukázal cestu, ako ujsť starému životu, hriechu, a navyše on je tu podľa jeho vlastných slov po svojej smrti až do konca sveta prítomný.
Pohľad na nevinne ukrižovaného musí vyvolať smútok. Lenže v prípade Krista aj nádej. Veď odjakživa ľudstvo vie, že obetovaním sa niečo získa … A povedzme aj večný život.