Nemecký portál Merkur zverejnil desivý odkaz k téme vraždenia nemeckých žien migrantami. Podľa portálu, od vraždy 14-ročnej dievčaťa sa opäť naplno rozpútala diskusia o sexuálnom násilí mladých mužov z arabského priestoru. Názor hosťujúci autorky Merkuru Susanne Schröter z Goetheho Univerzity: musíme o téme hovoriť otvorenejšie – a menej relativizovať.
[sociallocker][/sociallocker]
Veď to bola len žena
Debata, ktorá sa rozprúdila po vražde štrnásťročnej Susanny F., je časťou kontroverzie o zložení našej viac a viac pluralistickej spoločnosti, ktorá dosiahla nové dimenzie utečeneckou krízou v roku 2015. Pritom nejde iba o šance a riziká, o zdroje a koncepcie, ale o normy, čo sa smie povedať a o hranice povedaného.
Pri každom uverejnom násilnom delikte voči dievčatám a ženám, ktorý spáchali vysídlenci – či už išlo o vraždy v Kandel Freiburgu alebo teraz vo Wiesbadene, znásilnenia v Berlíne, Dessau a Mindene, sexuálne obťažovanie v parkoch, na pouličných slávnostiach alebo diskotékach – vždy sa ponúkajú rovnaké otázky.
Prvá znie, či sa dá v súčasnosti dokázať vzostup sexuálnych a násilných deliktov. Druhá znie, či je možné povedať, že za delikty sú zodpovední utečenci. Obe otázky možno bezpečne doložiť štatistikami. Prípady sexuálneho násilia, ktorého sa dopúšťajú mladí muži z niektorých oblastí sveta, už nie sú ojedinelými činy, ktoré sa dajú odstrčiť jednoduchým vyhlásením, že absolútna bezpečnosť je nerealistická a že v každej spoločnosti existujú previnenia proti právu na sexuálne sebaurčenie.
Málo presvedčivý je tiež často používaný argument, že na nezvyčajne vyzerajúceho muža sa podávajú trestné oznámenie častejšie. Sexuálne násilné činy v posledných rokoch prelomili doteraz známu mieru.
Už dlho nejde len o ojedinelé prípady
Samozrejme že existovali prípady sexuálneho obťažovania aj pred rokom 2015. Ale že by boli dievčatá prenasledované mužmi v nákupných centrách a kúpaliskách, to nebolo. Tiež bolo nepredstaviteľné, že by násilník a vrah ako Hussein K. predniesol počas svojho procesu vetu „Veď to je len žena„. Na takúto formu nenávisti voči ženám nie je naša spoločnosť do dnešných dní pripravená.
Preto sa nutne ponúka tretia otázka – totiž či sa dajú trestné činy voči ženám vysvetliť kultúrnym zaťažením z pôvodného prostredia páchateľov alebo ich normami, ktoré legitimizujú násilie, alebo či také tézy zodpovedajú skôr rasistickým predsudkom ako skutočnostiam.
Diskusia okolo tejto otázky začala po silvestrovskej noci 2015, kedy došlo na námestí pred kolínským dómom a na ďalších miestach k masovým sexuálnym útokom na mladé ženy. Páchatelia boli v mnohých prípadoch identifikovaní ako utečenci. Pri dokazovaní sa proti sebe nezmieriteľne postavili dva tábory.
Zástancovia jedného síce v podstate pranierovali sexuálne násilie, ale v žiadnom prípade ho nechceli spájať s utečencami. Došlo to až tak ďaleko, že niektorí z nich spochybnili výpovede obetí z radov žien a spočiatku dokonca pochybovali, že počet násilných činov je tak veľký, ako v skutočnosti bol. Takáto neochota brať vážne výpovede žien, ktoré museli zažiť sexuálne násilie, sa očakáva bežne od zástancov patriarchálneho náhľadu na svet. Ženy, ktoré tieto námietky vtedy vzniesli, sa však označovali za feministky. Že sa týmto spôsobom postavili proti obetiam, bola na vine bezpodmienečná snaha netématizovat pôvod ani náboženstvo páchateľov. Malo sa silou mocou zabrániť tomu, aby sa označil pôvod páchateľov, vzťah k eventuálnym kultúrnym alebo religióznom normám, ktoré legitimizujú násilie. To tiež znamenalo, že tí, kto to napriek tomu urobili, boli tým najostrejším spôsobom osočovaní a obviňovaní z rasizmu alebo islamofóbie.
Tieto obvinenia boli však vznesené tiež voči migrantom a migrantkám, ktoré sa výrazne angažovali proti patriarchálnym zvyklostiam v ich pôvodných krajinách, ktorí pranierovali mizogýnny postoj islamu a ktorí bezvýhradne presadzujú ľudské práva. Jedným z týchto migrantov bol Kamel Daoud, ktorého román „Mersault – contre Enquête“ bol práve oslavovaný vo fejtónoch po útokoch na ženy v Nemecku. Jeho komentáre, publikované vo francúzskych novinách „Le Monde„, boli skupinou ľavičiarskych expertov označované ako islamofóbne a samotný autor bol urážaný ako pozápadnený intelektuál.
Čo presne napísal Daoud, že vyvolal takéto rozzúrené reakcie? Vo svojom článku predhadzuje Západu a v konkrétnom prípade Nemecku, naivitu, pretože zanedbáva pri fenoméne „útek“ aspekt kultúry. Utečenec vyvoláva projekciu povinnosti prejaviť ľudskosť a prežívať pocity viny, ktoré nakoniec vedú k nesprávnemu konaniu, pretože ho nechávajú v jeho kultúre, kde je ukotvený. Táto kultúra potom koliduje s tou v západných krajinách predovšetkým vo vzťahu k sexuálnym normám a vzťahom medzi pohlaviami. Preto dochádza nevyhnutne ku konfliktom.
Politológ Bassam Tibi, sám sýrskeho pôvodu, sa sústredil vo svojej analýze tiež na kategóriu „kultúra„. Mnoho utečencov je Nemeckom sklamané, napísal, pretože sa ich nádeje nenaplnili a teraz obracajú svoj hnev z frustrácie proti Nemcom. Sexuálne útoky sú podľa jeho názoru namierené, nie primárne proti ženám, ale proti nemeckým mužom a proti tunajšej spoločnosti, ktorá im upiera vytúžené veci, nedovolí im podieľať sa na svojom blahobyte, ale im poskytuje len dočasné prístrešie.
Islamista Hamed Abdel-Samad si myslí, že za útoky na ženy je zodpovedná orientácia na mizogýnnu kultúru páchateľov. Poukazuje na svoju rodnú zem Egypt, kde sa sexuálne útoky na ženy stali v poslednej dobe epidémiou. Rovnakú situáciu možno sledovať aj v iných moslimských krajinách. Vinu na tom nesie panujúca sexuálnej morálka a islam, ktorý vykresľuje ženy „buď ako majetok muža alebo nebezpečenstvo pre verejnú morálku„. Keby prišli mladí muži z týchto krajín do Európy, stretli by sa s rozporuplnými pocitmi. Na jednej strane by si priali slobodu a voľnosť, na strane druhej ale pohŕdajú západnými hodnotami.
Argumenty Daouda, Tibiho a Abdel-Samada nie sú v podstate tie, ktoré môžeme s odkazom na ich intelektuálnu okrajovosť dať bokom, pretože nadväzujú na oveľa staršie tradíciu arabského feminizmu, ktorá je postkoloniálnymi expertkami úplne negovaná. Jednou z nich je alžírska sociologička Mario hélia-Lucas, ktorá si urobila meno ako aktivistka siete „Women Living Under Moslim Laws“ (Ženy žijúci pod moslimským právom). V jednom zborníku vydanom Alicou Schwarzer na tému kolínskych udalostí poukazuje na to, že podobné útoky sa odohrali aj v Severnej Afrike, kde boli účastníčky demonštrácie mužmi sexuálne napádané. Počas arabskej jari došlo v Egypte k „politike sexuálneho teroru voči ženám„.
Násilie voči ženám v egyptských mestách je stále všadeprítomné – a napriek mnohým iniciatívam občanov sa zmenilo len málo. Aj v ostatných arabských krajinách ako Pakistane a Afganistane sa muži považujú za oprávnených ženy vo verejnom priestore atakovať. Robia tak preto, že patriarchálny rodový poriadok delí ženy do dvoch kategórií: a to na počestné a tie bez cti.
Počestné ženy sú tie, ktoré opúšťajú dom iba v núdzi, zahaľujú si hlavu a celé telo a starajú sa iba o muža a deti. Za ženy bezo cti sú označované študentky, pracujúce ženy a samozrejme tie, ktoré si osobujú právo ísť do kaviarne alebo baru. Keď dôjde k obťažovaniu alebo znásilneniu takýchto žien, potom môžu páchatelia počítať s tichým súhlasom – a s tým, že veľa ľudí bude také ženy vlastne považovať za zodpovedné za tieto činy.
V týchto prípadoch sa jedná o kultúrny vplyv? Bezpochyby, ale to neznamená, že je treba považovať arabské, pakistanské alebo afganské kultúry za statické alebo monolitické. Naopak. Na celom území sú ženské hnutia a na mnohých miestach bola dokonca už v 19. storočí, v čase, keď v Európe hnutie za emancipáciu žien ešte len začínalo. V Orientu a na Západe sa viedli diskusie na rovnaké témy a vo vzdelaných kruhoch vznikol podobný životný štýl. Keď sa pozrieme na fotky študentiek z Kábulu alebo Káhiry zo 60-tych rokov, zistíme, že by pokojne mohli byť z Paríža alebo Londýna. Všetky ženy nosili voľné vlasy, džínsy a tričká, niekedy aj minisukne.
Aj dobre integrovaní migranti trpia tabuizovaným témami
Začalo to islamskou revolúciou v Iráne koncom 70-tych a počas 80-tych rokov, kedy došlo k zvratu späť k patriarchálnemu islamu, ktorého zástupcovia znovu oklieštili ženské práva. Boli až posadnutí myšlienkou ženy zahaliť a v mnohých prípadoch zavrieť doma. V Afganistane pod vládou Talibanu boli už obyčajné hlasy či počuteľné kroky žien v podozrení, že evokujú u mužov nemravné myšlienky.
Dokonca aj v Indonézii, považovanej za nábožensky liberálnu krajinu, sa podarilo v roku 2008 uzákoniť nové a veľmi prísne pravidlá pre ženy. Parlament prijal tzv. antipornografický zákon, ktorý robil zodpovednými za útoky na ženy predovšetkým ženy samotné. Ženy sa musia vyvarovať akejkoľvek variante oblečenia, ktorá provokuje sexuálnu túžbu muža, stojí v zákone. To sa týka v prípade pochybnosti aj tričiek.
V Egypte a Tunisku, kde po arabskej revolúcii vyhrali v roku 2011 prvé voľby islamistické strany, zvažovali tieto, že z ústavy odstránia rovnosť pohlaví pred zákonom. To sa nepodarilo, ale podnietením návratu patriarchálneho zmýšľania a syntézy náboženstva a konzervatívnej kultúry naberá násilia voči ženám vo verejnom priestore v súčasnosti dramatických rozmerov.
Migráciou a s prílivom utečencov sa dostávajú tieto patriarchálne normy aj do Nemecka. Feministky ako Necla Kelek alebo Seyran Ates kritizujú už roky pochybné chápanie islamu a tzv. „Kultúru cti„, vrátane jeho inherentnej dvojitej morálky. Za to sú, rovnako ako Kamel Daoud, Bassam Tibi alebo Hamed Abdel-Samad, urážané a dokonca sa im vyhrážajú. Napriek tomu sa ale tieto ženy nenechávajú zastrašiť.
Ostatní takú odvahu nemajú. Obviňovanie z rasizmu funguje ako zastrašujúca zbraň na mnohých jedincov, ktorí rasistami nie sú a nechcú za nich byť považovaní. Tak sú témy tabuizované, nepremýšľa sa o nich a nediskutuje. Tento fakt nahráva do kariet populistom, ktorí sa cítia samozrejme oprávnení vziať do ruky vec, ktorú ostatní relativizujú. To je v najvyššej miere škodlivé, tak pre spolužitie v našej pluralitnej spoločnosti ako aj pre všetkých tých migrantov, ktorí sa plne integrovali, ktorí sami bojujú proti patriarchálnom normám. Podstupujú riziko, že v dôsledku nedostatku moderovaných pluralitných diskusií budú vystavení všeobecnému podozreniu.
Zdroj: Merkur, preklad Klára Samková