Vážený pán predseda, dámy a páni, ďakujem za pozvanie na dnešný večer.

Naozaj si ho vážim. Rád spomínam aj na Vami organizovaný minuloročný 28. október na Vítkove.

Moc prajem Vášmu zväzu, aby aj naďalej úspešne pokračoval vo svojom veľmi špecifickom poslaní – pripomínaním minulosti bojovať za dnešný slobodu.

K dnešnému stretnutiU ste vybrali dve dôležité výročia, spomienku na narodenie prezidenta Edvarda Beneša a pripomenutie atentátu na Heydricha.

Dovoľte mi k obom týmto témam povedať pár slov.

O prezidentovi Edvardovi Benešovi, ktorého 133. výročie narodenia nastane za tri dni, v nedeľu 28. mája, už bolo povedané takmer všetko, ale napriek tomu si v názoroch na neho s mnohými nerozumieme.

Pre mňa bol Edvard Beneš kľúčovou osobnosťou našich moderných dejín. Dovolím si to povedať ešte silnejšie: spor o jeho politiku, dielo a odkaz je sporom o štátnosť, suverenitu a slobodu nášho národa. Viem dobre, že by to niektorí naši spoluobčania takto jednoznačne nepovedali, ale predpokladám, že Vy áno.

V našom inštitúte sme pred rokom vydali zborník s názvom Edvard Beneš: 80 rokov od voľby prezidentom, v ktorom sme sa pokúsili vysloviť sa k tomu podrobnejšie. Priniesol som Vám ako darček 50 exemplárov tohto zborníka. Je potrebné, aby sme boli konzistentní. Nemôžem sa zmieriť s tým, ako nekriticky je u nás v ponovembrovej ére adorovaný prezident Masaryk a s ako prísnou kritikou až nenávisťou je napádaný odkaz jeho spolubojovníka a nástupcu prezidenta Beneša. Je to zlé, mylné, zavádzajúce, nedôstojné. Je to – žiaľ – typicky české.

Bol to Beneš, kto veľmi nesamozrejmú Masarykovu ideu českej (vtedy československej) samostatnosti v roku 1919 presadil na Parížskej mierovej konferencii. Bol to Beneš, kto ju ako minister zahraničia fakticky uvádzal v život. Bol to on, kto bol v polovici 30. rokov ako hlava štátu konfrontovaný s dôsledkami závažných slabín vnútorného usporiadania a medzinárodného postavenia tzv. Prvé republiky, ktoré neboli nové. Boli zrejmé od prvých chvíľ samostatného Československa.

Bol to on, kto – cez všetky ťažkosti a zložitosti, ktoré nastali počas druhej svetovej vojny a počas následného povojnového vývoja – dokázal zabezpečiť existenciu českého národného štátu v jeho historických hraniciach. Naši nepriatelia mu to nikdy neodpustili. Stále sa opakujúce sny o tom, čo by bolo, keby sa Beneš zachoval inak – s nevysloveným dodatkom, že my všetci ostatní by sme sa mohli správať tak, ako sme sa správali – sú detinské. Sú navyše úplne ahistorické.

Naše opakovane vznikajúce zlyhania nemožno zvádzať na Beneša. Aj tzv. Druhá republika už prebiehala bez neho a na svoje vtedajšie konanie nemôžeme byť pyšní. Plač koruny českej Václava Černého nám to pripomenul celkom jasne. A nielen to. Naše geografickej postavenie v strednej Európe, naša relatívna početná slabosť, naše vtedajšia vnútorná rozpoltenosť – ako česko-slovenská, tak česko-nemecká – boli a zostávajú dodnes realitou. Preto nemožno súčasne vzývať Masaryka a zatracovať Beneša.

V týchto dňoch si pripomíname aj 75. výročie najvýznamnejšej odbojovej akcie proti nacistickej okupácii na našom území – atentátu na Heydricha.

Tento príklad bojového hrdinstva, vlastenectva a odvahy, vo vtedajšej Európe mimoriadny, je tiež spojený s menom prezidenta Beneša, ktorý o akcii našich parašutistov rozhodol.

Bol si vedomý toho, že Reinhardovi Heydrichovi v uskutočňovaní nemeckých plánov patrilo významné miesto. Atentát na neho ukázal svetu – a to v čase, keď Nemci na frontoch v celej Európe stále víťazili -, že aj špičky nacistického režimu budú potrestané a že sa Česi s okupáciou svojej vlasti nezmierili.

Pre Edvarda Beneša bolo rozhodnutie o atentáte veľmi ťažké. Vedel, že sú mnohé pre i proti. Atentát mal nesporný pozitívny efekt, ale jeho cena sa ukázala byť vďaka brutalite nemeckých okupantov vysoká. Neskúšajte to hodnotiť dnes s výhodou odstupu 75 rokov. Nemáme na to nárok. Neboli sme pri tom. Pokúšajte sa o niečo iné. Pozerajme sa dopredu.

Všímajme si, že sa z nacistických zločinov ich neustálym politicky korektnom omieľaním takmer vytratil ich skutočný obsah. Nepretržite opakovanými televíznymi kvázi-dokumentmi skutoční páchatelia týchto zločinov kamsi zmizli, zostal iba všadeprítomný Hitler, ktorý akoby sňal všetky hriechy Nemecka a Nemcov. To nesmieme dopustiť. Príčin bolo ďaleko viac, a preto je aj poučenie z tohto obdobia ďaleko väčšie.

Trivializáciou a nadmernou personifikáciou dejín sa často stráca ich podstata.

Zabúda sa, že konkrétne zločiny nacistov boli prejavom a dôsledkom ich grandióznych – s plným rozmyslom robených a širokú podporu majúcich – plánov na prestavbu Európy a sveta: na zmenu etnických pomerov na kontinente, na vytvorenie novej, zjednotenej Európy (pod nemeckým vedením), na skonštruovanie nového človeka, nového Európana, atď.

Nielen Židia, ale ani Česi a príslušníci mnohých ďalších národov v týchto plánoch nemali miesto.

Zámery tohto typu sú večné a začínajú byť väčším nebezpečenstvom a väčšou hrozbou aj pre dnešok než všetky bizarnosti nacistických pohlavárov. Neuchvacujme sa preto výlučne alebo dominantne konkrétnymi osobami. Vždy ide o všeobecnejšie javy. Osoby sú zameniteľné.

Dnes, s odstupom desiatok rokov, sa môže súčasným generáciám zdať, že atentát, heydrichiáda, okupácia a vojna sú obyčajnými historickými príbehy o hrdinstve a odvahe, niečo na spôsob akčných filmov, ktoré s dnešnou realitou nemajú nič spoločné. Naši spoluobčania nechcú vidieť, že mnohé z predstáv, ktoré vyvolali minulé tragédie, ožívajú aj v súčasnosti a že sú znovu v hre – síce inými prostriedkami a pod pozmenenými heslami. Ale nemenej dôkladne a nemenej systematicky. A s obdobným cieľom.

Znovu ide o „novú Európu“, o nového človeka, o odstránenie národov (tentokrát pokiaľ možno všetkých), o experimenty s ľuďmi a na ľuďoch.

Znovu sa zastierajú skutočné ciele, klame sa a manipuluje. Budúcnosť Európy, ako ju poznáme a chceme zachovať, preto vôbec nie je zabezpečená, rovnako ako miesto českého štátu v nej.

Znovu sa vracajú dilemy, pred ktorými stál prezident Beneš – ako zabezpečiť existenciu nášho štátu a národa v podmienkach, ktoré nie sú a nikdy nebudú priaznivé. Preto sú pohľad do histórie, inšpirácie z nej čerpaná a príklad hrdinstvo a odvahy našich predkov také dôležité aj dnes.

Som rád, že nám to Zväz bojovníkov za slobodu trvale pripomína.

Václav Klaus, Český zväz bojovníkov za slobodu, Staromestská radnica, Brožíkova sieň, Praha, 25. mája 2017