Bývalý český premiér a prezident českej republiky Václav Klaus predniesol pri spomienke na sté výročie komunistickej revolúcie vo Washingtone prejav. Hovorí v ňom, že sovietsky komunizmus sa pretavil do nových ideológií, ktoré ohrozujú slobodu a demokraciu
VÁCLAV KLAUS
Nezišli sme sa preto, aby sme oslavovali sté výročie jednej z najdôležitejších a svojimi katastrofálnymi a zničujúcimi dôsledkami jednej z najhorších udalostí 20. storočia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Zišli sme sa preto, aby sme si tento dátum pripomenuli. Aj dnes bohužiaľ existujú miesta, kde je toto výročie predmetom osláv.
Rozdiel medzi oslavou a pripomenutím je najmä pre niektorých z nás úplne zásadný. Pre mňa osobne komunizmus nie je predmetom môjho akademického štúdia alebo mojej zvedavosti. Nesledoval som ho zo zahraničia. Mal som smutné „privilégium“ v tomto systéme prežiť štyridsať rokov svojho života.
Opakovane hovorím, že sme toto v tejto dobe veľa stratili, ale hneď dodávam, že sme sa tiež mnohému naučili. Táto skúsenosť zostrila náš pohľad na svet. Náš život v komunizme bol príležitosťou na to, aby sme získali hlbokú znalosť tohto vysoko centralizovaného, represívneho a nedemokratického, dirigistického a intervencionistického politického a ekonomického systému v jeho najčistejšej podobe.
Tento „ostrý pohľad“ sme nestratili. Máme ho aj teraz, kedy prežívame dnešnú politickú a ekonomickú realitu Európy (a celého Západu), ktorá postupne nadobúda stále viac prvkov blízkych našej komunistickej minulosti.
Skutočnosť, že komunizmus skončil, vôbec neznamená, že sme dosiahli konečné víťazstvo. Na rozdiel od tých, ktorí v okamihu pádu komunizmu žili na slobodnom Západe, sme neboli toľko prekvapení, že jeden z nejiracionálnejších, najrepresívnejších, najkrutejších a nejneefektivnejších systémov v ľudských dejinách prestal existovať tak náhle a tak pokojne. Vedeli sme, že v mnohých ohľadoch bol už vtedy len prázdnou škrupinou. Rovnako tak sme vedeli, že v samom závere éry komunizmu už takmer nikto neveril v jeho pôvodné ideologické piliere, v marxizmus a komunistickú ideológiu.
Komunizmus „odišiel“ sám, nebol porazený. Sú jednotlivci, či celé skupiny ľudí, ktorí takúto interpretáciu vtedajších udalostí odmietajú a ktorí tvrdia, že to boli oni, kto porazili komunizmus, ale to je, mierne povedané, sporné. Nemali by sme vytvárať nové mýty.
Od pádu komunizmu nás dnes delí odstup viac ako jednej generácie. Je našou povinnosťou nedopustiť, aby naň bolo zabudnuté. Súčasným i budúcim generáciám musíme pripomínať všetky jeho krutosti a zverstvá. Rovnako tak je ale nutné správne interpretovať neskoré, v mnohých ohľadoch miernejšie štádia komunistickej éry. Bez toho nie je možné pochopiť jeho pomerne náhly a nekrvavý koniec, porozumieť všetkým aspektom postkomunistickej transformácie a čo je najdôležitejšie, vidieť ostro náš dnešok.
Jedným z dôsledkov rýchleho konca komunizmu je to, že sme sa prestali zaoberať jeho analýzou, najmä analýzou jeho neskorších štádií a jeho postupným oslabovaním, vyprázdňovaním a zmäkčovaním, rovnako ako jeho absolútnu rezignáciou na to sa brániť. Knihy a štúdie, ktoré dnes vznikajú, sú len o skorších a oveľa odpudzujúcejšie štádiách komunizmu, o období „gulagov“ v Sovietskom zväze či o 50. rokoch v ďalších komunistických krajinách, kedy boli ľudia vraždení, nie „iba“ väznení či vyhadzovaní z práce.
Keď tvrdím, že sa dnes v mnohých ohľadoch vraciame späť, nemyslím tým, že by sme sa vracali k marxizmu alebo komunizmu. Z toho dôvodu nepovažujem za akokoľvek relevantné či prínosné zameriavať našu pozornosť na texty dnešných vplyvných intelektuálnych celebrít, aby sme v nich našli dôkazy, že ich inšpiroval marxizmus a komunizmus. To je slepá ulička, aj keď pekná, lebo intelektuálne ľahká.
Oveľa viac ma trápi niečo iné. Vidím zrod a šírenie nemenej nebezpečných myšlienok, avšak propagovaných pod inými názvami a založených na iných motívoch a argumentoch. Ich exponenti by zúrivo odmietali akékoľvek spájanie s marxizmom alebo komunizmom a mali by asi pravdu. Mnohí z nich boli dlhú dobu evidentnými antimarxistami a antikomunistami.
Súčasný svet, najmä Európa je charakterizovaný mnohými rysmi, ktoré mi staré komunistické časy pripomínajú. Vidím nielen zreteľný úbytok slobody, ale aj úplne nezodpovedný nedostatok záujmu o slobodu ako takú. Nevidím návrat komunizmu, vidím nové ideológie a tendencie, ktoré pred slobodu a demokraciu dávajú ako významnejšie tiež niečo iné. Nemali by sme sa stať obeťami slepej viery v to, že komunizmus bol poslednou utópiou.
Aké sú hlavné prvky dnešného vývoja?
1. Vidím ich v presune moci od volených zástupcov smerom k nikým nevolenej byrokracii, od lokálnych a regionálnych orgánov k centrálnym vládam, od zákonodarcov k exekutíve, od národných parlamentov k Bruselu (a Štrasburgu), čo dohromady znamená od občana k štátu .
2. Vidím ich v exponenciálnom náraste regulácií a kontrol ľudských aktivít, čo je niečo, kvôli čomu sme robili naše zamatové revolúcie. Sme svedkami zavádzania regulácií a štátnych zásahov aj do intímnych, veľmi osobných sfér našich životov, nie iba do ekonomickej sféry, ako tomu bývalo predtým.
3. Vidím ich v nahradzovaní slobody právami. Ideológia práv – ja ju nazývam humanrightizmus – už takmer dosiahla štatútu občianskeho náboženstva. Stala sa základom nového modelu spoločnosti. Je súčasťou nikdy nekončiacich ilúzií všetkých nedemokratov zrušiť politiku. Keď sme si mysleli, že bol komunizmus poslednou utópiou, mýlili sme sa. Humanrightizmus je dobrým kandidátom na to, hrať túto rolu (obzvlášť svojím projektom na garantovaný príjem pre všetkých, ktorý žiada fundamentálne oslabenie vzťahu medzi výkonom a odmenou [1] ).
4. Vidím ich vo víťaznom ťažení environmentalizmu (a alarmizmu globálneho otepľovania) [2]. Súhlasím s francúzskym autorom Pascalom Brucknerom [3], keď hovorí, že „všetky nezmysly boľševizmu a marxizmu sú novo reformulované v mene záchrany planéty„. Environmentalizmus tiež nie je komunistický a marxistický.
5. Vidím ich v triumfálnom ťažení feminizmu a genderismu, multikulturalizmu, politickej korektnosti a ďalších podobných „izmov“ a doktrín.
Nájsť jeden spoločný menovateľ všetkých týchto nových „izmov“ je zložité [4], ale celkom určite ním nie je marxizmus. Obávam sa, že sa pri jeho hľadaní budeme musieť vrátiť oveľa hlbšie do histórie. Korene súčasného intelektuálneho poblúznenia nachádzam už vo francúzskej revolúcii (či medzi francúzskymi mysliteľmi, ktorí ju inšpirovali).
Z doby francúzskej revolúcie sme zdedili myšlienku pokroku (ktorý sa stal politickou tézou, o ktorej sa nediskutuje), myšlienku progresivizmu a celkom nedávno vzniknutú myšlienku nadnárodného progresivizmu (ktorý nemilosrdne analyzuje vo svojich textoch John Fonte [5] ). Žijeme v ére uctievanie rádoby pokroku, rovnosti, spravodlivosti a prázdneho moralizmu, v ére pohŕdanie voľbami a výsledky referend, v ére falošnej solidarity a zbožňovania všetkého globálneho, všetkých „multi“ alebo „supra„. To nás doviedlo až k súčasnej ľavicovej postmodernej intelektuálnej monokultúre. Smerujeme k post-západnému poriadku.
Západ vstúpil do kritickej fázy svojho postupného relatívneho úpadku. Bolo by chybou zameriavať našu pozornosť na vonkajších nepriateľov, nech je to Rusko, islam či posledné izolované ostrovčeky komunizmu. Západ je napádaný hlavne zvnútra – našimi intelektuálmi, našimi univerzitami, našimi masmédiami, našimi politicky korektnými politikmi, nami samými, nedostatkom našej vôle, nedostatkom nášho odhodlania, nedostatkom našej odvahy. Tento proces postupuje zdola nahor, nie je vnucovaný a zavádzaný zhora.
Prezident Trump prednedávnom povedal vo Varšave, že je „fundamentálnou otázkou našej doby, či má Západ vôľu k prežitiu„. Pýtal sa: „Máme túžbu a odvahu chrániť našu civilizáciu?„. Tieto slová nepovažujem za prehnané zveličovanie problémov súčasného západného sveta. Idú k jadru veci. Myslenie našej doby musíme zmeniť. Inak prestane byť pád komunizmu oným principiálnym momentom v našej dlhej ceste ku slobode.
Václav Klaus, prejav na The Victims of Communism Centennial commemoration, Library of Congress, Washington, DC, 9. novembra 2017. Preklad do angličtiny.
[1] Je to návrat k Marxovej téze z roku 1875 „Každý podľa svojich možností, každému podľa jeho potrieb„, ktorá bola pôvodne publikovaná v jeho knihe „Ku kritike Gothajského programu„.
[2] Pozri moja kniha „Modrá, nie zelená planéta„, Dokořán, Praha, 2007 a nová kniha „Zničí nás klímu alebo boj s klímou?„, Grada, Praha, 2017.
[3] Bruckner, P., „The Fanaticism of the Apocalypse: Save the Earth, punish Human beings„, Polity, Cambridge, 2014.
[4] Steve Pejovich ho nachádza v „liberálnom socializme“ „From Socialism in the 1990s to Socialism in the 2000s: The Rise of Liberal Socialism„, Reporter, Ľubľana, č. 32, 2017 (slovinsky), bude publikované v Post-Communist economies, 30, 2018. Pejovichov prístup sa zaoberá najmä ekonomickú stránkou tohto viacrozmerného procesu.
[5] Fonte, J., „Sovereignty or Submission: Will Americans Rule Themselves or be Ruled by Others?„, Encounter Books, New York City, 2011.