1. Ďakujem za pozvanie, som u Vás po takmer 20 rokoch. Za tú dobu sa toho u nás i vo svete veľa udialo. Tém k našej dnešnej debate je preto určite viac než dosť, trebárs tohtoročné 100. výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Vždy sa snažím nadväzovať na svoje predchádzajúce vystúpenie, ale svoj text z októbra 1998 sa mi nájsť nepodarilo, dokonca ani jeho názov. Zostal vo mne však z návštevy u Vás dobrý pocit. Vášho nového pozvania si naozaj vážim.

2. Bol som trochu zmätený názvom cyklu týchto Vašich prednášok (či besied), v ktorom je – ako dominantné – slovo spravodlivosť. Neviem, čo k tomu hovorili iní rečníci, ale mám strach, že ja k tomu nemám čo zásadného povedať. Neviem, ako tento pojem uchopiť, ako ho štruktúrovať. Krasorečnit o tom neviem. A nechcem. Naši predkovia vedeli, že sa na tomto svete spravodlivosť nájsť nedá, a preto nájdenie spravodlivosti nechávali na Pána Boha, súdiacom ľudské skutky na onom svete. Keď to chceli ľudia skúšať sami, vznikali z toho náboženské vojny.

Pýtate sa: Hľadajte spravodlivosť! Ale ako? Táto otázka implikuje, že viete, čo je spravodlivosť a že preto ju stačí hľadať. Ja bohužiaľ neviem, čo je spravodlivosť. Jej definíciu nepoznám. Pomerne ľahké je skúšať ju popisovať pomocou podobných slov akými sú napr. férovosť, rovnaké zaobchádzanie, nefavorizovánie, nenadržovanie, prístup „padni komu padni„, neprivilegovanosť, nestrannosť, zásluhovosť, atď., Určite je možné prísť na rad ďalších.

To ma – ako teoretika z odboru spoločenských vied, nie ako politického aktivistu – neuspokojuje. Chcel by som vecné vymedzenie, ale to nemám.

Máme síce Ministerstvo spravodlivosti, ale to sa tým určite nezaoberá. To sa zaoberá, alebo skôr by sa zaoberať malo, riešením prípadov správania ľudí, ktoré sa odlišujú od platného právneho poriadku. Je práve to „spravodlivosťou“? To by, po prvé, bolo veľkým zúžením slová spravodlivosť, za druhé by to stotožňovalo ľudský výtvor – právny poriadok, politickými ambíciami a záujmami formulovaný – so spravodlivosťou. Tadiaľ určite cesta nevedie.

Prevažná väčšina ľudí zamieňa spravodlivosť s rovnosťou, ale to sem radšej ani nebudeme zavádzať.

Pýtate sa „ako“ hľadať spravodlivosť, neviem, či skutočne máte na mysli ako ju hľadať alebo skôr ako ju vykonávať. Zase tisíce variantov odpovedí a nevyhnutné varovanie: v histórii viedlo hľadanie spravodlivosti pre mnohých iba k hrôzam. Nemôžem opomenúť nahradenie nespravodlivého trhu „spravodlivým centrálnym plánovaním„. Spomenul som Októbrovú revolúcii, Marxova argumentácia bola tiež opretá o jedno poňatie spravodlivosti: domnieval sa, že jedna trieda vykorisťuje triedu inú.

Určite Vás neteší, že hľadám odpovede na otázky tohto typu v zdravom rozume (a v sedliackej múdrosti) na strane jednej a v spoločenských vedách na strane druhej. Nie som schopný uspokojiť sa s tým či oným náboženským normatívnym pohľadom obsiahnutým v Desatore alebo v podobných textoch. Tam sú formulované nesmierne dôležité a v mnohom nespochybniteľné prvky všeobecnejších pohľadov, ale definícia to nie je.

3. Čo k tomu hovorí ekonómia? Disciplína, ktorá sa vyhýba hodnotiacim súdom, resp. snaží sa im vyhýbať. Explicitne sa spravodlivosťou – ak sa nemýlim – nezaoberá. Nie je o tom kapitola v žiadnej učebnici ekonómie.

Napriek tomu je táto téma v ekonómii obsiahnutá, minimálne v dvoch oblastiach – v teórii výmeny a v teórii rozdeľovania. Ekonómia vymedzuje podmienky ekvivalencie výmeny. Jej slávna formulácia, že je potrebné, aby sa limitný prínos (efekt) z uskutočnenej transakcie pre oboch – či všetkých – účastníkov výmeny rovnal, je pozitívnou (či deskriptívnou) tézou, čiže výrazom presvedčenia ekonómov, že sa v realite účastníci výmeny snažia – pri úsilí o maximalizáciu svojho úžitku – práve takto správať. Samozrejme ak to ekonomický systém umožňuje. Je to teda výrok o realite.

Na druhej strane je to výrok normatívny – je to výraz presvedčenia ekonómov, že sa pri tomto správaní maximalizuje celkový efekt, preto sa tak subjekty na trhu majú správať. Práve toto by ekonómia považovala za asi nie spravodlivé, ale za správne a efektívne. Napr. cena, ktorá takto na trhu vznikne, je považovaná za správnu, pretože je rovnovážnou. Nehovorí sa – celkom zámerne – o cene spravodlivej.

Ekonómia sa v teórii výmeny a asi ešte viac v teórii rozdeľovania pred mnohými storočiami fatálne rozišla s pojmom spravodlivej ceny. Predscientisná ekonómia stredoveku, spojená s náboženskými scholastikmi, najmä s Tomášom Akvinským, operovala s pojmom „just price„, spravodlivá cena, a práve tento koncept moderná ekonómia rezolútne odmietla.

Podobne sa uvažuje v teórii rozdeľovania. Podľa nej sa má odmena (za výdavok práce či kapitálu či iného výrobného faktora) rovnať – a ekonómia si opäť myslí, že v priemere (v čase i priestore) sa rovná – medznému produktu toho či onoho použitého výrobného faktora. Opäť súčasne pozitívny aj normatívny pohľad. Aj tu je teda odmietaný koncept spravodlivej mzdy. Ale to by chcelo vážny výklad mikroekonómie. Preto aspoň tieto úvodné poznámky.

4. V každom prípade si myslím, že je nemožné, resp. málo prínosné hodnotiť ako spravodlivé či nespravodlivé reálne spoločenské situácie. Nie som schopný – na rozdiel od mnohých iných komentátorov – povedať, že je dnešná spoločenská situácia v Českej republike, či v dnešnom svete ako celku, nespravodlivá, že je súčasný svet nespravodlivý, že je sprisahaním tých či oných. Skôr som schopný uvažovať v pojmoch efektívne-neefektívne, prínosný-neprínosný, produktívne-neproduktívny, vylepšujúci-nevylepšující východiskový stav. Čiže je potrebné to zniesť z neba na zem. Hovorím o ľudskom správaní, skôr používam slová ako diskriminácia či solidarita, než spravodlivosť.

5. Zmienil som reálne spoločenské situácie. Zaujímajú ma primárne entity, v ktorých sa pohybujem, ktoré tvoria základný rámec môjho života v spoločnosti (teda nie v súkromí) a tými sú Česko a EÚ. Identifikujem sa s tou prvou. Tá druhá je umelá, cudzia, neautentická, vnútená. Desí ma, že význam a úloha tej prvej upadá a že sa dominantná – pre naše životy – stále viac stáva tá druhá. To by malo byť témou našich diskusií, diskusií vážnych, analytických, neaprioristických, diskusií nie politicky korektných, nie papagajajúcich oficiálne – za povinnú a jedinú prípustnú považovanú – doktrínu europeismu prichádzajúcu z Bruselu.

6. Keď sme pred 4 rokmi, teda v roku 2013, zakladali IVK (resp. Transformovali náš pôvodný CEP v IVK), povedali sme si, že pre dôrazné začatie svoje aktivity napíšeme kolektívne dielo. Bolo to v momente našej, už niekoľko rokov trvajúce ekonomickej stagnácie. Boli sme v tej chvíli jedinou zo – s nami susediacich – krajinou, ktorá sa ešte nedostala na úroveň pred krízou rokov 2008-2009, boli sme krajinou, ktorá evidentne stagnovala ekonomicky, a nielen ekonomicky. Knihu sme nazvali Česká republika na rázcestí. Nebudem opakovať jej hlavné tvrdenia a závery. Podotýkam, že neboli iba ekonomické (mali sme tam kapitoly „Kríza rodiny ako jeden z prejavov aj dôsledkov hlbokej krízy spoločnosti„, „Erózia spoločnosti a rozpad spoločných hodnôt„, „Kríza výchovy a vzdelania„, „Paralýza vládnutia„, atď.), pretože mi ide o zdôraznenie niečoho iného. Bola to kniha primárne o Českej republike.

Tento rok sme začali písať druhý takýto kolektívny text. Nemá ešte názov, ale bude to niečo ako Európa (alebo možno Západ) na rázcestí. Nie je to preto, že by nás Česká republika prestala zaujímať, ale viac a viac dospievame k názoru, že je miera autonómnosti vývoja našej krajiny veľmi obmedzená. Môžeme si síce všeličo sami zhoršovať (a robíme to vytrvalo a dôsledne), ale „počet stupňov voľnosti„, ktorý máme vo zvieracej kazajke Európskej únie – a ja tento pojem nepovažujem za nadsádzku – je malý. To nie je výzva k pasivite a prijatie protektorátnej mentality, to je „len“ uvedomenie si reality, ktorú mnoho ľudí u nás nechce akceptovať. Dominuje rozhodovanie v Bruseli (s tisíckami konkrétnych vecí), dominuje povinné preberanie európskej aktivistickej ľavicovo-liberálnej legislatívy, dominuje prenos ideí, ideológii a behaviorálnych vzorcov zvonku k nám, presnejšie povedané, smerom zo Západu k nám.

Tento smer onoho toku ideí chcem zdôrazniť. Niektorí ľudia u nás sú stále posadnutí údajnou hrozbou prichádzajúcou z Východu. Sú to ľudia, ktorí sa sami v sebe ešte nevysporiadali s komunizmom, preto s ním ešte dnes musia bojovať. Uniká im ale pri tom elementárna pravda, že dnešná hrozba prichádza zo Západu. A že my nie sme schopní (a ochotní) sa jej brániť.

7. Túto hrozbu vidím v týchto tendenciách a zámeroch:

pomocou ideológie multikulturalizmu a pomocou umelo vyvolanej a v mnohých ohľadoch organizovanej (nielen tolerovanej) masovej imigrácie zmeniť etnickú aj hodnotovú štruktúru európskej spoločnosti a pomocou týchto procesov vytvoriť nového európskeho človeka (nazývam ho už dlhšiu dobu homo bruxelarum);

pomocou totalitarizujíceho konceptu politickej korektnosti (ktorá nie je ničím iným ako obhajobou lži a orwellovského ministerstva pravdy) vytvoriť manipulovaného človeka, ktorý sa bude veľmi blížiť postavám z Huxleyho Brave New World;

pomocou feminizmu, genderismu, homosexualismu a ďalších podobných konceptov zvrátiť ľudskú prirodzenosť a tým zásadným spôsobom zmeniť tradičný poriadok sveta, v ktorom s elementárnym rešpektom k dedičstvu našich predkov cez všetky pokusy ho zmeniť, ešte stále žijeme.

Nástrojom k tomu všetkému je Európska únia (a ďalšie nadnárodné inštitúcie) a jej bojový predvoj, ktorým sú neslávne známe „neziskovky“, teda NGOs. Bol som na mnohých zasadnutiach týchto inštitúcií, kde pred vystúpeniami predsedov vlád a prezidentov dostanú slovo nikým nezvolení, bez akéhokoľvek mandátu vystupujúci príslušníci tejto agresívnej menšiny, príslušníci tzv. Občianskej spoločnosti. Sú to „vyvolení“ (často sami sebou) exponenti súdobého progresivismu, dnešného všezahŕňajúceho pokrokárstva, ktoré je vlastne reinkarnáciou komunizmu v novej podobe. To je Vám asi rovnako protivné ako mne. Spolu s Hayekom mám obavu, že sme pod heslom pokroku na „slippery road to serfdom“. Prispieva k tomu falošné úsilie o dobro a rovnosť, a skoro sa bojím povedať aj o spravodlivosť. Tá musí byť výsledkom, a nie aprioristickým, do spoločnosti normatívne prinášajúcim imperatívom.

Václav Klaus, prejav v rámci cyklu prednášok na tému „Hľadajte spravodlivosť! Ale ako? „, Husitská teologická fakulta, Praha, 25. apríla 2017.