Najprv som bol v Kórei v 90. rokoch ako predseda vlády, potom v minulej dekáde ako prezident a v roku 2009 tretíkrát v čase nášho predsedníctva EÚ, takže som tam vlastne išiel za EÚ predsedať summitu EÚ-Južná Kórea.
Sledovať v kórejskom boeingu na veľkej obrazovke leteckú mapu cesty je úžasné. Z Prahy letíme cez Poľsko, cez kúsok Litvy, po hraniciach Lotyšska a Bieloruska (ktoré sme – keď som čakal v Prahe na letisku – porazili v hokeji 6: 1), cez nekonečné roviny Ruska (smerom na Moskvu, Tobolsk a Novosibirsk), cez Mongolsko, Čínu a Žlté more, aby sme sa vyhli Severnej Kórei, do Soulu, hlavného mesta Južnej Kórey. Let tam, teda na východ, po vetre trvá necelých 10 hodín. V lietadle je obrovský „duty free“ predaj, nikdy som nevidel, že by sa touto formou rozsiahlo predávali najrôznejšie lieky a doplnky stravy.
Kórea je nesmierne husto obývaná krajina (napadá ma, že som to isté písal vo svojich posledných Zápiskoch z Malty) – jej rozloha je len o 20% väčšia ako rozloha Slovenskej republiky, ale žije tam 50 miliónov obyvateľov, čiže 5 krát viac ľudí. Aj jej hlavné mesto je asi ako desať Prah, celá soulská aglomerácia má 24 miliónov obyvateľov. Z minulých návštev mám spomienku obrovskej preplnenosti – Kórea je navyše veľmi hornatá, a preto sú mnohé miesta neprístupné.
Kórea má dlhú históriu, charakterizovanú v stredoveku bojom s Japoncami a s okupáciou Číňanmi (Mandžusmi), krátku éru kórejského cisárstva v 19. storočí a od roku 1910 do 1945 okupáciou Japonska. Republika bola vyhlásená v roku 1948. V roku 1950 začala kórejská vojna, ktorá skončila podpísaním prímeria až v roku 1953. Zahynulo pri nej 3,5 milióna vojakov i civilistov. Zem je tragicky rozdelená dodnes.
Severnú Kóreu nepoznám, ale ani Južná Kórea dlho nebola demokraciou, vládla tam jedna generálska – nechcem povedať junta – snáď „družina“ za druhou až do 80. či 90. rokov. V lietadle som dostal anglicky písané noviny The Korea Times a zaujal ma článok pred blížiacimi sa kórejskými mimoriadnymi prezidentskými voľbami (Kórea je prezidentský systém so všetkým, prezident menuje premiéra a vládu) – minulá prezidentka bola v decembri zbavená funkcie a je vo väzení. Článok sa volal „Lessons from presidential failures“. (Poučenie zo zlyhania prezidentov) a celkom jednoznačne hovoril: „všetci kórejskí prezidenti zlyhali“, myslené všetci od roku 1948. Z pomerne dlhého článku vyplýva, že mnohí z nich skončili vo väzení! Dokonca aj synovia a priatelia kórejského nositeľa Nobelovej ceny za mier prezidenta Kim Te-džung (cena za zlepšenie vzťahov so Severnou Kóreou) skončili vo väzení. Keď som bol v Kórei naposledy, spomínam si, že predchádzajúci prezident v deň mojej návštevy skočil zo skaly. Je to príliš mladá (a povedal by som až moc ázijská) krajina na demokraciu. Napriek tomu – ako presne hovorí autor článku, šéfredaktor tohto denníka – Kórea dosiahla politickú demokraciu aj neuveriteľný ekonomický vzostup.
Ten je enormný, čo ukazujú nielen dáta, ale aj vzhľad hlavného mesta – jeho budovy, obchodné centrá, infraštruktúra, stovky mostov, nadjazdov a podjazdov, životná úroveň. V roku 1960 bola Južná Kórea na nižšej ekonomickej úrovni než krajiny Latinskej Ameriky a ako mnoho afrických krajín. Dnes je na úrovni Japonska a pred Českou republikou. Napriek tomu je ekonomicky veľmi nerovnomerná (podľa štatistík najviac zo všetkých krajín OECD). Nechce sa mi veriť, čo píše Wikipédia, že „mnohé juhokórejské dôchodkyne si musí privyrábať prostitúciou“. To by malo nové Chovancovo ministerstvo pravdy overiť! To bude určite „fake news“.
V priebehu mojej návštevy – v utorok 9. mája – prebiehali v krajine prezidentské voľby. Prekvapivé je, že bývalý premiér, od decembra 2016 „acting president“, nekandiduje. Avšak ráno pred prezidentskými voľbami prišiel pozdraviť našu konferenciu (a vyzeral úplne v pohode). Je kresťan, baptista (v Kórei sa ku kresťanstvu hlási 30% obyvateľov). Dokonca počúval môj úvodný prejav.
Soul je obrovské mesto, verejné dopravné prostriedky sú asi najmodernejšie na svete. Je to mesto veľmi staré – prvé zmienky o ňom sú už z doby pred naším letopočtom. V 15. storočí malo 100 000 obyvateľov, pred 100 rokmi 200 000, teraz viac ako 10 miliónov. To je neuveriteľný rast. Mesto nemá minulosť, niekoľko starších budov je „skanzen“, nie súčasť mesta ako u nás. Centrum je veľmi moderné, ako podobné veľké mestá juhovýchodnej Ázie.
Prišiel som do Kórey na zasadnutie Montpelerinskej spoločnosti, ktorú založili po 2. svetovej vojne vo Švajčiarsku pod horou Mont Pelerin Hayek, Mises, Friedmanom a ďalší – práve oslavuje 70. výročie svojej existencie. Najprv sa stretáva v Kórei (u nás mala svoje stretnutia v rokoch 1991 a 2012). Témou toho tohtoročného je „Ekonomická sloboda ako cesta k prosperite“, heslo, ktoré bolo v základe našej postkomunistickej transformácie, heslo, v ktoré „montpelerinci“ plne veria. Veria v neho natoľko, že ani veľmi nechcú počuť moje námietky, že vidím dnes okolo seba väčšie hrozby ako obmedzovanie ekonomickej slobody.
Otvárací ceremoniál začína koncertom dychového kvinteta Kórejskej filharmónie, ktoré hralo výlučne európsku hudbu. Druhý večer bola na terase hotela Hilton opäť úplne západná hudba. Kórea sa dôsledne snaží svoju identitu potláčať, chce byť za každú cenu svetová, moderná, kozmopolitná. Návštevník však neprišiel merať vzdialenosť dnešnej Kórey od symbolov súčasného sveta – neviem, New York, Dubaj či čo. Návštevník chce vidieť odlišnosť, špecifickosť, históriu a jej evolučné prekonávanie (nie bezohľadné „revolučný“ negovanie). V tomto zmysle cítim nevyhnutné sklamanie. Všade inde Vám chcú ukázať niečo svoje, špecifického. Kórejci nie.
Na konferencii je rad celebrít. Nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu, Američania – V. Smith (2002) a L. P. Hansen (2013), slávne mená ekonómie Deepak Lal, Jerry Jordan, Jacob Frenkel, John Taylor, prezident Heritage Foundation Ed Feulner, súčasný prezident MPS prof. P. Boettke a rad ďalších.
S množstvom tu vyslovených názorov viac než súhlasím, s niektorými bohužiaľ nie. Hádam sa o problematiku migrácie – táto skupina klasických liberálov nechce žiadne hranice, a preto je pre nich migrácie normálnosťou. Nechcú moje rozlišovanie individuálnej a masovej migrácie, nechcú odlíšiť migráciu za prácou od migrácie za sociálnymi dávkami. Môj dlhoročný priateľ Pedro Schwartz (zo Španielska) dnešnú európsku realitu asi nevníma – keď hovoríme o migrácii, máme mať pred očami sochu Slobody! (Migrácia za prácou do prázdnej Ameriky bola predsa niečo úplne iné než ísť za štedrými sociálnymi dávkami do už dávno „obsadenej“ Európy.) Švéd Karlson hovorí opakovane o imigrácii a nechápe moju námietku, že nie sme v ére imigrácie, ale migrácie.
Naša transformácia bola atakom na socializmus (či komunizmus). Že sa mnohé veci z minulosti vracajú, ma strašne hnevá, ale napriek tomu mi chýba debata o nových nebezpečenstvách, ktoré vidím vo zničujúcim vývoji Európy v posledných desiatich rokoch, v nebezpečenstvách vyvolaných kultúrnom marxizmom Gramsciho a frankfurtskej školy – všetky tie Prague Pride parades, všetok multikulturalizmus a politická korektnosť, feminizmus prerastený do genderismu popierajúci ľudskú prirodzenosť, atď. Snažil som sa žiadať, aby to bolo jedným z veľkých tém najbližších stretnutí MPS – tradičné ekonomické témy (akokoľvek prehraná) nie sú už dávno tým najväčším ohrozením ľudskej slobody.
Vsuvka – prežil som tu, vo tri ráno miestneho času (to je plus 7 hodín oproti Prahe) výsledky francúzskych volieb. Druhý deň som pri raňajkách povedal – s pokusom o vtip – tak nám vyhrala Hillary. Zistil som, že liberáli z MPS, bojujúci s populizmom, tomu moc nerozumeli. (Zdá sa, že by tomu nerozumel ani Petr Fiala, či je pravda, že po francúzskych voľbách povedal, že je dobre, že nevyhrala Le Pen.) Určite tomu nerozumela ani Kórea (ktorá je pre mňa veľmi zvláštne, rozumiem jej / a ona mne / tak málo, ako Japoncom). Prejavilo sa to v mojom interview pre kórejské noviny – proste sme si nerozumeli. Len čiastočne bola príčinou ich zlá angličtina. Hlavný organizátor konferencie, ktorý študoval 5 rokov na University of Chicago, sa ma pýtal, či Francúzsko vystúpi z EÚ, tak ako Veľká Británia. Po správe o víťazstve Macrona, nie pred ňou!
Na tejto svetovej konferencii som mal veľmi unikátnu pozíciu – úvodná, „keynote speech“. Naša historická transformácia a moja úloha v nej v tomto svete klasických liberálov nie je zabudnutá. Anglický text je na mojej webovej stránke (www.klaus.cz/clanky/4099). Zdôrazňoval som v ňom špecifickosť súčasnej masovej migrácie a úlohu Európy, presnejšie Európskej únie a jej elít, ktorú v tomto procese hrajú. Mnohí liberáli stále – bohužiaľ – zdôrazňujú úlohu, v mojej terminológii, ponukových faktorov (zlá situácia v krajinách, odkiaľ ľudia odchádzajú) a potom už im zostáva len sloboda. Vôbec nezmieňujú veľmi nedemokratické ideológie dnešného sveta. Slovo multikulturalizmus v Soule nepadlo.
Venoval som sa aj dnešej „vzbure davov“, vzbure normálnych ľudí, proti arogantnému politickému elitárskému establishmentu a odmietal som označiť to za populizmus. Ale svoj prejav nebudem opakovať, eventuálne záujemca si ho môže prečítať.
MPS sa silne odkazuje k Hayekovi a Friedmanovi, a preto sa nemalá časť diskusie venuje menovej politike a centrálnemu bankovníctva. Slávny ekonóm John Taylor (ekonómovia poznajú Taylorovo pravidlo) veľmi konzistentne formuluje základné tézy:
– pravidlá (rules), nie premenlivá menová politika (discretionary policy);
– mobilita kapitálu;
– flexibilita menových kurzov.
Nič také v Európe nevidím. Európska centrálna banka robí veľmi aktivistickú politiku a menové kurzy boli v eurozóne zafixované (chcel som napísať „zrušené“, ale kurzy implicitne existujú a pôsobia). Mobilita kapitálu existuje, ale je veľmi obmedzovaná tisíckami reguláciami, najmä lákaním kapitálu prostredníctvom investičných stimulov. Taylorovi sa to nemôže páčiť.
Konferencia je vo východnej Ázii. Podľa vystúpenie radu rečníkov (najsilnejšie Jacob Frenkel) sa vo svete celkom jednoznačne presadil jeden rozhodujúci megatrend – „centrum gravity“ sa posunulo na východ, k Číne a Indii. Mám pocit, že to Západ stále nechce domýšľať. Pochopil som tu jednu – pre mňa doteraz neznámu – vec. Všetci u nás hovorí o čínskom exporte do Európy a Ameriky, ale ukazuje sa, že
– Čína je tiež najväčší importér sveta;
– väčšina čínskeho exportu ide do Ázie, nie do Európy či Ameriky.
To ma privádza ku Kórei. Jedno popoludnie bolo venované tejto krajine, ekonomicky veľmi úspešnej, politicky ďaleko menej. Prezident kórejského Center for Free Enterprise, Jin Kwon Hyun, vo svojom vystúpení obhajoval trhovú ekonomiku v Kórei a kritizoval jej nepretržité oslabovanie metódou tzv. „Ekonomickej demokratizácie“, ktorá sprevádza celé desaťročia kórejskej politiky a ktorá výrazne zosilňuje v poslednej dobe – ja by som dodal, že nielen v Kórei. Ekonomická demokratizácie (nie demokracia) žiada, aby sa zlyhanie trhu – najmä nerovnosť – bola riešená politikou. Pochopil som, že pojem „ekonomická demokratizácie“ bol aj hlavnou témou tunajších posledných prezidentských volieb. Vlastne to požaduje „odobratie ekonomického rozhodovania od firiem a ich vlastníkov a odovzdanie rozhodovanie zamestnancom a spotrebiteľom“. To sa mi zdá byť veľmi „európske“. Je to presun od rovnosti príležitostí k rovnosti výsledkov.
Nie je náhodné, že „ekonomická demokratizácia“ vedie v Kórei k prehnanej kriminalizácii akéhokoľvek rozhodovania. Zákony presúvajú privátne rozhodovanie do verejnej sféry, každý preto môže byť ľahko kriminalizovaný. Za fascinujúce, po našej Veľkej postkorupčnej revolúcii v roku 2013 viac než pochopiteľné, je oznámenie prof. Hyun, že „v Kórei má každý štvrtý človek, criminal record ‚“ (zápis v trestnom registri). Mám strach, že Európa a najmä Česká republika ide rovnakým smerom. Je to evidentne cesta k záhube a mne sa zdá, že to bude cesta k zastaveniu mimoriadneho ekonomického (a sociálneho) rastu a rozvoja ázijských ekonomík.
Vsuvka č. 2 – v priebehu konferencie prebehli prezidentské voľby. Bolo 13 kandidátov a len v jednom okolo volieb – čiže niečo úplne iné ako u nás či vo Francúzsku. Vyhral kandidát sociálnych demokratov Mun, za hlavný cieľ považuje boj s korupciou a zjednotenie Kórey. (Ale pochopil som tu, že si to moc Kórejcov nepraje. Vraj sa obe časti kórejského polostrova už totálne oddelili. A nerozumejú si. A bolo by to príliš nákladné. Ale rodičia nového prezidenta v priebehu kórejskej vojny utiekli zo severu Kórey, preto to dnešný prezident vidí inak.)
V posledný deň konferencie bola organizovaná návšteva v DMZ (demilitarizovanej zóne) – už som sa potreboval vrátiť do Prahy a navyše som žiadnu veľkú motiváciu nakukovať cez hranice nemal. O Severnej Kórei nič špecifického neviem, a čo viem, určite nie je nič dobrého, ale všetkým zo Západu som sa snažil pripomínať, že aj oni si pred koncom komunizmu mysleli, že my stále žijeme v dobe kamennej a že nič nevieme – potom boli prekvapení , že je to trochu inak.
Ešte ma na konferencii zaujalo vystúpenie riaditeľa Inštitútu Ayn Randové, ktorý vypointoval základné tézy svojej knihy „Equal is unfair“. Bol to dôležitý príspevok k téme súčasnej adorácie slová rovnosť v západnom svete – resp. k debate rovnosť či sloboda. Autor presvedčivo ukazuje, že politická rovnosť – cieľ ľudského snaženia už od osvietenia – nutne prináša ekonomickú nerovnosť – a že úsilie o ekonomickú rovnosť nutne znamená politickú nerovnosť. Znamená buď diskrimináciu, alebo špeciálne privilégiá. Zásadný jeho veta bola: „spoločnosť si môže vybrať ako svoj ideál politickú rovnosť alebo ekonomickú rovnosť, ale nemôže mať oboje“. Autor, Yaron Brook, hovorí, že v dnešnej Amerike je „an Inequality crisis“, ale že nejde o ekonomickú, ale o politickú nerovnosť. Politická rovnosť nutne znamená
– že sú ľudia rôzni;
– že sa líšia okolnosti, v ktorých žijú a pracujú;
– a že sa každý inak rozhoduje. Preto sú ekonomické výsledky rôzne.
To je nepochybne triviálne, ale je potrebné to hovoriť takto jasne.
Kórejci sú nesmierne zdvorilí, stále sa ukláňajú, ale napriek tomu ma jeden úklon oslnila. Pri ceste na letisko ma sprevádzalo blikajúce policajné auto a dve motorky. Išli vpredu a na križovatkách zastavovali prevádzku. Keď sme prešli, policajt sa čakajúcim autám uklonil. To je úžasné.
Počas celého pobytu ma mal na starosti veľmi bystrý študent (odbor computer science) sa skvelou angličtinou – čiže nebola to chyba angličtiny, študoval v Amerike. Strašne sa mu páči Praha, je to úžasná village (dedina) s krásnymi červenými strechami. Nič také tu nemáme, dodal.
A úplne posledná poznámka. Tieto zápisky dokončujem v lietadle. Prišla kórejská letuška, dlho si moje písanie prezerala a nakoniec povedala: „to sú krásne obrázky“. To je zaujímavé, nám sa ich písmo tiež zdá ako obrázky.