Nepomáhať! Aspoň nie tak, ako doteraz, pretože to neprináša žiadne pozitívne výsledky. Na podporu africkým krajinám boli len za uplynulých päťdesiat rokov vynaložené stovky miliárd dolárov, ale výsledky sú až na svetlé výnimky doslova žalostné.
[sociallocker][/sociallocker]
V prvom rade si však musíme priznať, že poučka o rovnosti všetkých ľudí neplatí a že na schopnosti a mentálne predpoklady jednotlivých rás a často aj kmeňov majú obrovský vplyv tisíce rokov predchádzajúceho vývoja v špecifických miestnych podmienkach.
Ako príklad môže poslúžiť aj skutočnosť, že v mnohých afrických krajinách dodnes vykonávajú ťažkú prácu na poliach iba ženy. Zvyky sú skutočne „železné košele“ a miestnym obyvateľom sa votreli hlboko pod kožu, s vysokou pravdepodobnosťou viedli aj určitým genetickým mutáciám.
Niektoré skupiny ľudí, a to aj v Európe, sa dodnes chovajú ako klasickí „zberači„, ktorí svoje aktivity smerujú predovšetkým na získavanie obživy nie cieľavedomým pracovným úsilím, ale extenzívnom využívaním akýchkoľvek dostupných zdrojov. Nepamätám sa, že by som u nás niekedy videl napríklad cigánov vo vedení poľnohospodárskych družstiev, prípadne osobne okopávať repu a zemiaky, vysádzať stromčeky, či sa do úmoru obetavo plahočiť pri kultivácii svojej malej záhradky.
V Afrike však stále existujú stámilióny ľudí, ktorí sú ešte najmenej polovičnými zberači. Najtragickejšie na súčasnom vývoji je, že v mnohých štátoch Afriky sa k moci dostali despotickí vodcovia, ktorí sa pre zvýšenie svojho vplyvu na miestnych obyvateľov rozhodli vyhnať zo svojich krajín potomkov bývalých kolonistov, ktorí sa ako skúsení poľnohospodári starali o produkcii potravín nielen pre miestne obyvateľstvo, ale často aj na export.
Klasickým príkladom je Zimbabwe, predtým ekonomicky značne rozvinutá britská kolónia Rodézia, kde despoticky vládnúci prezident Robert Mugabe nechal vyhnať a v mnohých prípadoch aj zavraždiť biele farmárov, ktorí z tejto krajiny svojimi znalosťami a organizačnými schopnosťami vytvorili obilnicu Afriky. Teraz sa o to isté vyháňaním, vraždením a mučením bielych farmárov – takzvaných Afrikáncov, žijúcich tomto území už od 17. storočia – usilovne snažia aj súčasní čierni predstavitelia Juhoafrickej republiky.
Mnohí z miestnych čiernych obyvateľov už onedlho budú sa „slzou v oku“ spomínať na svoj relatívne „sladký a bezpečný život“ za apartheidu.
Perspektíva severnej a najmä „Čiernej Afriky“ je čierna a my Európania ju nemôžeme zásadným spôsobom ovplyvniť. Populačná explózia na africkom kontinente prekonáva všetky predstavy a udržať tieto milióny ľudí dlhodobo nažive je nereálne. Odborníci z OSN odhadujú, že na konci 21. storočia môže mať Afrika takmer 4 miliardy obyvateľov. Aj keby Európa na svoje územie každý rok prijala 40 miliónov Afričanov, aj tak by sa počet obyvateľov Afriky ďalej zvyšoval.
Sú teda vôbec nejaké možnosti, ako situáciu riešiť? Áno, ale len obmedzené. V prvom rade je nutné zrušiť niektoré európske dotácie na poľnohospodársku výrobu a umožniť africkým producentom predávať ich výrobky v Európe za rozumné, poctivé ceny. To isté by malo platiť aj pre dodávky surovín.
Tiež ekonomická podpora a spolupráca Európy so severoafrickými krajinami vrátane dohodnutej participácie na ochrane ich južných hraníc by mohla prúdy migrantov zo subsaharskej Afriky obmedziť. Ale rozhodujúcim faktorom pre záchranu Európy pred jej totálnou afrikanizáciou bude vytvorenie pokiaľ možno nepriechodných hraníc bránených silou. Inak je po niekoľkých desaťročiach s európskou civilizáciou definitívny koniec.
Avšak v každom prípade sa budeme musieť zmieriť s tým, že na africkom kontinente zomrú desiatky miliónov ľudí, ktorým za daných okolností nebude nikto schopný pomôcť. A táto situácia potrvá tak dlho, kým sa Afričania nenaučia plodiť len toľko potomkov, koľko ich budú schopní uživiť.
Zdroj: Václav Husák, Neviditelný pes