„Pár dní pred Vianocami som zažil najviac napnutú cestu na letisko v živote. Bol som v Kinshase, hlavnom meste Konžskej demokratickej republiky, kde som písal reportáž o konci funkčného obdobia prezidenta Josepha Kabilu (odmietol odstúpiť, hoci jeho vládu ústava obmedzovala na dve obdobia)“,píše Daniel Knowles pre CapX.

Lietadlo späť do Kene mi malo letieť až popoludní, ale na letisko sme v ten deň s vodičom vyrážali o šiesej ráno. Boulevard du 30 Juin bývala belgická os mesta, dnes je to široká a hladká diaľnica, vybudovaná Číňanmi. Teraz bola posiata kameňmi. Prechádzali sme okolo nákladných áut plných policajtov v tmavo modrých uniformách. Na rohoch postávali v hlúčikoch mladí muži. Tu a tam sa ozvalo lupnutie, ako sa granát so slzným plynom vydával na svoj let do mesta pozdĺž cesty.

Dostať sa z Kinshasy bolo tentoraz obzvlášť stresujúce. Ako som si ale pripomenul v hale terminálu, pri pohľade na pustú tabuľu s odletmi, opustiť hlavné mesto Demokratickej republiky Kongo nie je ľahké, ani keď je všetko v najlepšom poriadku.

 

Kinshasa je tretie najväčšie mesto Afriky. So svojimi 12 miliónmi obyvateľov je väčšia než Londýn. Napriek tomu ale nemá takmer žiadne spojenie s vonkajším svetom. V bežný deň z Kinshasy odlieta iba jedenásť medzinárodných letov. Z Heathrow ich býva okolo 1400. Do afrického veľkomesta sa okrem leteckých spojov dá dostať len jediným ďalším spôsobom – na polorozpadnutom trajekte cez rieku z Brazzaville, hlavného mesta susedného Konga. Vybavení extrémnou odvahou by ste možno mohli vyskúšať cestu vedúcu k Atlantickému oceánu. Ale to už je naozaj všetko. Keby mesto ľahlo popolom, väčšina sveta by si to ani nevšimla, pretože Kinshasa je s globálnou ekonomikou prepojená len o trochu lepšie ako severný pól.

Z nejakého dôvodu je to ale napriek tomu jedno z najrýchlejšie rastúcich miest na svete. Kinshasa predstavuje určitý vyhrotený prípad africkej urbanizácie bez globalizácie. Pred šesťdesiatimi rokmi v celej subsaharskej Afrike nebolo jediné mesto s počtom obyvateľov cez milión. Teraz ich sú desiatky.

Ale na rozdiel od anglických roľníkov, ktorí sa v 19. storočí sťahovali do miest za prácou v továrňach, alebo od čínskych vidiečanov v 20. storočí, Afričania, ktorí sa sťahujú do veľkých miest, sa nepresúvajú do nových globálnych metropol. Africkú urbanizáciu neriadi ekonomický rast. Ľudia sa tu sťahujú do chudobných megalopolí so schátranou infraštruktúrou a skorumpovanými politickými systémami, do miest, z ktorých sa prakticky nič nevyváža. Dve tretiny celkového prírastku obyvateľstva v afrických mestách pripadajú na slumy. Zmeniť to bude pravdepodobne najväčšia výzva, s ktorou sa budú musieť vlády afrických štátov v 21. storočí vyrovnať.

 

Problém s africkými mestami spočíva v tom, že sa všeobecne stavajú pre bohatú elitu. Kinshasa je posiata futbalovými štadiónmi, divadelnými sálami a majestátnymi vládnymi budovami – to všetko sú však len ruiny po pokuse prezidenta Mobutu Sese Seka o vybudovaní panafrického hlavného mesta. Kinshasa v tomto smere rozhodne nie je jediná. Senegalský Dakar má absurdnú sochu „africkej renesancie“, ktorú postavili Severokórejčania. Lagos, komerčná metropola Nigérie, obsahuje čím ďalej tým viac pozlátkových sídlisk pre bohatých, postavených na pozemkoch po vysušenej lagúne. Najokázalejším z takých miest je Eko Atlantic, vybudovanom libanonsko-nigérijskou rodinou na mieste, kde predtým bol Atlantický oceán. Táto aglomerácia sa chce stať novou finančnou metropolou a súperom londýnskeho Canary Wharf.

Pritom však týmto mestám chýba základná infraštruktúra. Cesty sú upchaté; dochádza k častým výpadkom elektriny; kanalizácia a zdroje pitnej vody sú často nedostatočné alebo chýbajú úplne.

Preto sa do afrických miest nechcú sťahovať takmer žiadne konkurencieschopné podniky. Výroba úplne chýba – energetika a logistika jednoducho nie sú na dostatočnej úrovni pre prevádzku tovární. Napriek vzdelanému, anglicky a francúzsky hovoriacemu obyvateľstvu sa ale nerozvíjajú ani podniky v sektore služieb, ktoré zažili rozmach v indických mestách. Problém je v tom, že náklady sú jednoducho príliš vysoké. Podľa jednej štúdie sa tri z desiatich najdrahších miest na svete nachádzajú v Afrike. Nikto nečaká, že v New Yorku bude lacno, je to cena za to, že pre svoj podnik tam nájdete všetko, čo by ste si mohli priať. V N’djamene, hlavnom meste Čadu, je naopak draho práve preto, že vášmu podniku neponúkne vôbec nič.

Väčšina afrických miest prežíva vďaka peniazom z prírodných zdrojov. Štúdia Brookings Institution to vysvetľuje tak, že africké mestý sa stavajú, aby sa v nich bohatstvo spotrebovávalo, nie vytváralo. Elita, ktorá obsadila peňazovod z ropy alebo dolov, niekde žiť musí – a svoje výdavky sústredí do miest. Preto sú nočný život a reštaurácie v Kinshase tak dobré, aj keď nič iné v meste nefunguje. Reštaurácie a nočný život tu sú to hlavné. Chudobní sa hrnú dovnútra v nádeji, že sa nakŕmia zo zvyškov. Extrémna nerovnosť nie je produktom systému, je jeho príčinou.

Dobre fungujúce mestá všade inde na svete sú drahé, pretože sú produktívne. Život v Londýne stojí tak veľa okrem iného preto, že je v ňom tak dobrá ponuka skvelých zamestnaní. Mestá dávajú možnosť špecializovať sa. Väčšina ľudí na vidieku sa jednoducho musí živiť poľnohospodárstvom; v meste môžu robiť čokoľvek. A najbohatšie mestá na svete spolu tvoria prepojenú sieť. Kým budú mestá v rozvojových krajinách obrátené len samé do seba, nikdy sa súčasťou tejto siete nestanú. Globalizácia, ktorá z ostatných svetových metropolí robí príjemnejšie, viac vzrušujúce (a drahšie) miesta k životu, sa Afrike vyhne oblúkom.

 

Daniel Knowles sa špecializuje na Afriku a svoje práce vydáva v časopise The Economist.