Islam sa nerozvíja. Postupom času, kvôli dôvodom, ktoré úzko súviseli s doktrínou náboženstva (viera, že je to slovo Alahovo, napísané pre všetky časy) a kvôli historickým udalostiam (križiacke výpravy mali veľmi negatívny dopad a donútili islamské štáty, aby sa uzavreli do seba a úplne odmietli cudzie vplyvy,…) Okrem toho, úzka sunnistická interpretácia odmietala, od 10. storočia akúkoľvek novú interpretáciu viery.
[sociallocker][/sociallocker]
Islam, pre väčšinu príležitostných vyznávačom na Strednom východe ako aj pre väčšinu pozorovateľov je jednoducho jedna entita bez osi, komplexnosti a vývoja. Nie je to pravda a ani to nedáva zmysel, ale ukazuje to, v akej kríze je islam, keďže sa snaží striasť svoj strnulý a katatonický stav existencie.
Pri bližšom pohľade na islam môžeme identifikovať tri sféry islamu, ktoré sú vzájomne prepojené, jedna vnútri druhej, ako matriošky. Prvou sférou je vnútorná viera, druhou sú vonkajšie prejavy zbožnosti a tretia sa označuje ako politický islam. Existencia týchto troch sfér sa zdá byť jedinečná pre islam na Blízkom východe a nezhoduje sa so žiadnym iným náboženstvom, azda okrem niektorých aspektov judaizmu v Izraeli.
Prvou sférou je vnútorná viera a osobné správanie sa. Toto je jadrom všetkých vier a základné presvedčenia osoby, veriacej v nejakú konkrétnu vieru. V Egypte je toto pravdepodobne najslabší prejav náboženstva islamu. Pozrite sa na chaos v krajine, otvorenú hrubosť a podvod, ktoré sa bežne objavujú na uliciach, klamstvá, neobmedzené obviňovanie proti akejkoľvek opozíciu, bežnosť komerčných podvodov a zlodejstva. Hĺbka osobnej viery, ktorá by mala byť prejavom v prvej sfére chýba.
Druhá sféra sú vonkajšie prejavy náboženstva, toto môžu byť rituály, odievanie (závoj, nikáb, turbany, krátke džalábije mužov, osobný zjav (brada), verejné modlitby, stavanie mešít a všetky prejavy, ktorými sa prejavuje príslušnosť ku konkrétnej skupine.
Zdá sa, že druhá sféra je absolútne odpojená od prvej hlavne kvôli tomu, že vonkajšie prejavy nie sú prejavom sily vnútornej viery. Napríklad sa nedá povedať, že dlhá brada je symbolom hlbokej náboženskej viery. Modlitba päť krát denne a recitovanie koránu bez sekundy úvahy nad zmyslom slov môžu byť ťažko symbolom sily viery.
Čo povedať o reve veršov Koránu, ktoré sa valia z idúceho motocykla, pričom samozrejme nikto nepočúva, ale navonok sa verí, že toto je zbožný čin! Korán, vyrevovaný z reproduktorov v reštaurácii, ako keby niekto počúval slová Allahove keď prežúva svoj kebab! A čo s 1000 minaretmi mešít, vyrevujúcimi azán (volanie k modlitbe) päť krát denne, keď ľudia na uliciach hladujú a ženy sú všade zneužívané a ponižované.
Vo všeobecnosti, druhá sféra je prejavom šaríje (náboženských ediktov), tak ako sú interpretované tými učenými. Druhá sféra neumožňuje slobodu vlastnej interpretácie vlastnej viery, keďže dominantná sekta islamu (sunni) vyhlásila cestu k reinterpretácii za uzavretú pred tisíc rokmi!
Tretia sféra je takzvaný politický islam
Tretia sféra je nedávne prepisovanie histórie slávnych dní raného islamu. Teória je taká, že naše súčasné nedostatky sú zapríčinené tým, že nežijeme ako naši praotcovia. Každá kultúra, ktorá kedy v histórii čelila úpadku (od dávneho Egypta až po Ríšu stredu v Číne) sa o to pokúsila, pričom výsledkom bol ďalší úpadok.
Je to reakcia na hrozbu modernity pohľadom dozadu, pričom sa hľadá spôsob, ako sa dostať dopredu.
Tretia sféra obsahuje celú škálu od pozície vpravo – wahhábitmi inšpirovaná Al Kajda až po Moslimské bratstvo a jeho modernejšiu reinterpretáciu, ktorá obsahuje demokraciu. Táto tretia sféra je najproblematickejšia zo všetkých a predstavuje hrozbu modernému svetu.
Tu dole sú uvedené niektoré chybné predpoklady, spojené s treťou sférou:
- Od začiatku tu existoval islamský štát s dobre naplánovanou štátnou správou:
V ranej histórii islamu neexistoval dobre dokumentovaný štát s fungujúcou armádou, administratívou, financiami, pravidlami nástupníctva alebo inými prejavmi skutočného štátu. Tento obraz sa nezmenil ani počas prvých štyroch kalifov (Abu Bakra, Omara, Uthmána a Aliho). Keď Arabi dobyli väčšinu Perzskej ríše a časť Byzancie, dovolili podrobenému ľudu, aby riadil štátne záležitosti, lebo mali vyššiu kultúru. - Potrebujeme nový kalifát, lebo len takto sa dá dosiahnuť spravodlivosť a férovosť pre náš ľud:
Počas 500 rokov umajjovského a abbásovského kalifátu systém viac menej zdegeneroval na monarchiu. Bol to väčšinou svojvoľný a nespravodlivý systém s krátkymi prestávkami (3 roky počas vlády Omara ibn Abdal Azíza). Systém nebol inšpirujúci, demokratický alebo poctivý voči verejnosti. - Islam bol od počiatku demokratický: Na takéto vyhlásenie nie sú žiadne historické dôkazy.
Raná islamská spoločnosť bola kmeňovou spoločnosťou a podľa dokumentov bola veľmi dôkladne rozvrstvená. Šúra alebo konzultácie sa občas viedli medzi vyššími triedami (samozvanou elitou) a neboli nijako záväzné. Je potrebné poznamenať, že až doteraz salafisti (a predpokladáme že aj wahhábisti) konkrétne odmietali demokraciu ako cudziu a neislamskú. Napriek tomu nedávno salafisti prijali demokraciu ako spôsob získania moci a presadzovania svojej agendy.
Nie je žiadnym veľkým objavom, že tieto tri manifestácie nie sú nevyhnutne tesne prepojené a v mnohých prípadoch sú skutočne vzájomne rozpojené.
Najslabšia je prvá sféra, druhá je umelá a zaoberá sa len rituálmi, tretia je priamo a úplne zastaraná a ohrozuje svetový mier ako aj blahobyt svojho ľudu.
Dokiaľ islamský svet plne neobsiahne prvú sféru ako to jediné, čo je podstatné pre osobnú vieru a neprijme modernú civilnú vládu, nebude ani mier, ani pokrok.
Zdroj: Out of Alexandria (blog už neexistuje, záznam je stiahnutý z webového archívu)