Zdá sa, že prezident Andrej Kiska si už vyslúžil označenie najkontroverznejšieho prezidenta v moderných dejinách Slovenska. Ako prezident, prvý občan štátu, by sa mal v prvom rade pokúsiť o integráciu slovenskej politickej scény, vystupovať čo najneutrálnejšie a v zahraničí obhajovať slovenský národný záujem, slovenskú pozíciu ktorá je líniou oficiálnej slovenskej politiky. Nič z toho nerobí.
Sú dve polohy, v ktorých je Andrej Kiska vnímaný. V prvej polohe je subjektívny pocit a z neho vyplývajúce nekritické hodnotenie toho, čo robí a hovorí. Na jednej strane sú nadšení obdivovatelia a na druhej strane fanatickí odporcovia. Pre jedných ide o splnenie ich ideálu, podľa nich presne takto má konať a vystupovať prezident. Má byť plný predsudkov, konať na základe ideológie a sortovať krajiny podľa vlastnej predstavy o tom ako má svet vyzerať. Na druhej strane sú ľudia v podstate takí istí, len so záporným znamienkom. Väčšinou ide o názorovú skupinu, ktorá oponuje priaznivcom Andreja Kisku aj v iných oblastiach. Pre týchto je zas úplne všetko, čo Kiska spraví negatívne a zlé.
Druhou polohou je kritický pohľad na konanie Andreja Kisku a hodnotenie výsledkov jeho práce. Už samotné rozdelenie slovenskej politickej scény, vytvorenie dvoch absolútne nezmieriteľných táborov nevydáva dobré vysvedčenie o jeho pôsobení. Z tohto pohľadu je na vnútropolitickej scéne zlyhaním. K tomu sa pridáva označenie najlenivejšieho prezidenta v histórii, keď si päťdňový pracovný týždeň skrátil na tri dni, najdrahšieho, keď namiesto presťahovanie rodiny do Bratislavy a tým minimalizovanie nákladov volí cestu lietadlom, ktoré tým pádom lieta štyrikrát týždenne do Popradu a naspäť, pričom sa vždy vracia alebo vylieta z domovského letiska v Bratislave. Stratil aj aureolu morálnej autority „Dobrého anjela“, keď namiesto ospravedlnenia za pokus o daňové triky zvaľuje vinu na niekoho iného. Andrej Kiska sa stal tým, čím vždy v skutočnosti bol, len to nebolo vidieť, keďže bol chránený mediálnou svätožiarou. Obyčajným plytkým človekom, ktorého konanie je sebastredné, zamerané na vlastnú prezentáciu a výhody, ktoré z toho vyplývajú.
Zahraničná politika
Na zahraničnú politickú scénu vkročil prezident Andrej Kiska, ako človek bez skúseností. Plne sa spoľahol na svojich poradcov, ktorí ho nastavili na dráhu nekritickej obhajoby amerických záujmov. Stal sa známym politikou, ktorá presne kopíruje politiku amerického ministerstva zahraničných vecí, resp. jeho neokonzervatívneho krídla. Nepriatelia Ameriky sú jeho nepriateľmi, priatelia Ameriky naopak jeho najlepší kamaráti. Na stredoeurópskej scéne si nevytvoril žiadnych spojencov – ak teda nerátame predĺženú ruku Bieleho domu na Ukrajine, Petra Porošenka. Jeho okatá proamerická politika mu zároveň nepriniesla podporu ani v Európe. Snáď by mohol nájsť reč len s pobaltskými politikmi, ktorí sú orientovaní podobne ako on. Čo je horšie, politika slovenskej vlády je síce verná euroatlantickým záväzkom, ale orientuje sa na hľadanie spojenectiev a väzieb na európskej pôde. Róbert Fico sa dnes plne angažuje v politike, ktorá umožňuje ťažiť z podpory integračných snáh v Európe. Ďalším rozmerom tejto politiky je jej emancipačný rozmer. Európa podľa predstavy tejto vlády je sebavedomým a svoje záujmy si ochraňujúcim spoločenstvom krajín. Hoci sa priamo nespomína, kto je konkurent tento predstavy, implicitne sa ponúka len jedna krajina, ktorá považuje Európu za svoje vlastné ihrisko a medzinárodné štruktúry v Európe za predĺženú ruku na plnenie svojich záujmov. Netreba pripomínať, že ide o USA. V skutočnosti je emancipácia Európy nemožná bez radikálneho rezu voči spojenectvu s USA hlavne vo vojensko-politickej oblasti, tzn. v prehodnotení úlohy a významu NATO pre konsolidovanú Európu a na druhej strane otvorenie otázky spoločnej obrany Európskej Únie. Základom je ako vždy Lisabonská zmluva.
Článok 42.7 Lisabonskej zmluvy (viď Dodatok), podľa ktorej sú štáty Únie povinné pomôcť napadnutému štátu, dáva možnosť diskutovať o zmysle NATO. V skutočnosti je Lisabonská zmluva silnejšia ako Charta NATO, podľa ktorej si každý štát zvolí spôsob pomoci v prípade napadnutia. Proatlantická propaganda je od základu falošná. Na kolektívnu obranu máme všade propagované NATO, ktoré ale neslúži neslúži účelu deklarovanom pri jeho založení (aj keď je tiež nutné pripomenúť, že NATO vždy slúžilo a slúži rovnakému účelu, ktorý tak zjednodušene popísal prvý Generálny sekretár NATO Lord Ismay: „the purpose of the alliance was to keep the Russians out, the Americans in, and the Germans down,“ = účelom Aliance bolo zabezpečiť, aby Rusi ostali vonku, Amerika vo vnútri a Nemci pod kontrolou). Pritom Lisabonská zmluva zakladá bezpodmienečnú podmienku ozbrojenej pomoci v prípade napadnutia – upozorňujem však , že s odvolávkou na NATO. V prípade vypustenia tejto časti, tu máme formálne čistý sled udalostí, ktoré by viedli ku kolektívnej obrane zjednotenými silami Európskej Únie.
NATO pri existencii ustanovení Lisabonskej zmluvy a ich realizácii nie je vôbec potrebné, jeho jediným účelom je organizačne ospravedlniť prítomnosť amerických vojsk v Európe a umožniť využívať región Európy a blízkeho okolia ako operačnú základňu pre realizáciu americkej politiky a obranu jej záujmov. So záujmami Európy to nemá nič spoločné. Takže ak sa Európska Únia bude chcieť postaviť do role globálneho hráča, prehodnoteniu NATO sa nevyhne.
Prezident Kiska a jeho budúcnosť
Prezident Andrej Kiska, ktorý tak nadšene obhajuje NATO a americké líderstvo v ňom, v skutočnosti obhajuje právo USA použiť NATO podľa vlastnej ľubovôle aj proti vôli európskych spojencov. Správa sa nie ako slovenský prezident, ale ako zástupca, správca amerického impéria na slovenskom území. Pokračujúca a dynamicky sa zrýchľujúca integrácia Únie bude prevádzať túto jeho snahu do skôr komickej polohy. Ak dnes hovorím, že v Európe nemá spojencov a kontakty, ak sa sa ostentatívne spája s tými politikmi, ktorí sú na európskej pôde prijímaní len s nevôľou, potom je skutočne zbytočné predpokladať, že pri oslabení vplyvu Ameriky si nejakých spojencov získa. Aj keď dnes ťažké predpovedať budúce udalosti, som presvedčený, že koniec mandátu Andreja Kisku ukáže jeho osudný omyl. Politika a história neodpúšťajú. Vsadiť na zlého koňa a obhajovať „stratenú vartu“ pochovalo už mnoho politikov. Andreja Kiska nikdy nebol veľkým politikom s vlastným názorom. V jeho prípade si viem len ťažko predstaviť zmysluplné pokračovanie jeho kariéry, ak sa naplní vízia dnešných vrcholových európskych predstaviteľov. Inými slovami. Andrej Kiska je na najlepšej ceste k ukončeniu politickej kariéry.
Dodatok:
Lisabonská zmluva hovorí:
ODDIEL 2
USTANOVENIA O SPOLOČNEJ BEZPEČNOSTNEJ A OBRANNEJ POLITIKE
Článok 42
- Spoločná bezpečnostná a obranná politika je neoddeliteľnou súčasťou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zabezpečuje Únii operačnú schopnosť využívajúc civilné a vojenské prostriedky. Únia ich môže využiť pri misiách mimo Únie na udržanie mieru, predchádzanie konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami Charty Organizácie Spojených národov. Pri plnení týchto úloh sa využívajú spôsobilosti poskytované členskými štátmi.
- Spoločná bezpečnostná a obranná politika zahŕňa postupné vymedzenie spoločnej obrannej politiky Únie. Tá povedie k spoločnej obrane, keď o tom jednomyseľne rozhodne Európska rada. V takom prípade Európska rada odporučí členským štátom prijať toto rozhodnutie v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami.
Politika únie v zmysle tohto oddielu nemá vplyv na osobitý charakter bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov a rešpektuje záväzky niektorých členských štátov, ktoré vidia uskutočnenie svojej spoločnej obrany v Organizácii Severoatlantickej zmluvy (NATO) podľa Severoatlantickej zmluvy, a je v súlade so spoločnou bezpečnostnou a obrannou politikou utvorenou v tomto rámci. - Členské štáty dávajú Únii k dispozícii civilné a vojenské spôsobilosti na uskutočňovanie spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, aby prispeli k cieľom vymedzeným Radou. Členské štáty, ktoré spoločne zriadia mnohonárodné sily, môžu dať aj tieto sily k dispozícii pre spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku. Členské štáty sa zaväzujú, že budú postupne zlepšovať svoje vojenské spôsobilosti. Agentúra pre oblasť rozvoja obranných spôsobilostí, výskumu, nadobúdania a vyzbrojovania (ďalej len „Európska obranná agentúra„) určuje operačné požiadavky, presadzuje opatrenia na splnenie týchto požiadaviek, prispieva k identifikácii a prípadne k vykonávaniu akýchkoľvek opatrení potrebných na posilnenie priemyselnej a technologickej základne odvetvia obrany, podieľa sa na vymedzení európskej politiky v oblasti spôsobilostí a vyzbrojovania a pomáha Rade pri hodnotení zlepšovania vojenských spôsobilostí.
- Na návrh vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku alebo na základe iniciatívy členského štátu prijíma Rada jednomyseľne rozhodnutia, ktoré sa vzťahujú na spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku vrátane rozhodnutí o začatí misie uvedenej v tomto článku. Vysoký predstaviteľ môže, v prípade potreby spolu s Komisiou, navrhnúť použitie vnútroštátnych prostriedkov, ako aj nástrojov Únie.
- Rada môže poveriť v rámci Únie skupinu členských štátov vykonaním určitej úlohy s cieľom zachovať hodnoty Únie a slúžiť jej záujmom. Na vykonanie takejto misie sa vzťahuje článok 44.
- Tie členské štáty, ktorých vojenské spôsobilosti spĺňajú prísnejšie kritériá a ktoré v tejto oblasti prevzali navzájom väčšie záväzky s cieľom plniť najnáročnejšie misie, zavedú v rámci Únie stálu štruktúrovanú spoluprácu. Na takúto spoluprácu sa vzťahuje článok 46. Nie sú ňou dotknuté ustanovenia článku 43.
- V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov. Tým nie je dotknutá osobitná povaha bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov.
Záväzky a spolupráca v tejto oblasti sú v súlade so záväzkami, ktoré vyplývajú z členstva v Organizácii Severoatlantickej zmluvy, ktorá zostáva pre členské štáty, ktoré sú jej členmi, základom ich kolektívnej obrany a fórom na jej uskutočňovanie.
Poznámka – Charta OSN, článok 51
Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov, nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Opatrenia urobené členmi organizácie pri vykonávaní tohto práva sebaobrany sa oznámia ihneď Bezpečnostnej rade a nijako sa nedotýkajú touto Chartou určenej právomoci a zodpovednosti Bezpečnostnej rady podnikať v každom okamihu také akcie, aké považuje za potrebné na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Porovnajte to s chartou NATO
Preambula zmluvy:
Strany tejto zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty OSN a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Ich snahou je podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a zachovanie mieru a bezpečnosti. Preto sa dohodli na tejto Severoatlantickej zmluve.
ČLÁNOK 1 – Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte OSN, riešiť akékoľvek medzinárodné spory, v ktorých môžu byť zapojené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť a zdržať sa v medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi OSN.
ČLÁNOK 2 – Zmluvné strany budú prispievať k ďalšiemu rozvoju mierových a priateľských medzinárodných vzťahov posilňovaním svojich slobodných inštitúcií, usilovaním sa o lepšie porozumenie zásadám, na ktorých sú tieto inštitúcie založené, a vytváraním podmienok pre stabilitu a blahobyt. Budú sa usilovať o vylúčenie konfliktu zo svojej medzinárodnej hospodárskej politiky a budú podporovať hospodársku spoluprácu medzi všetkými zmluvnými stranami jednotlivo alebo spoločne.
ČLÁNOK 3 – Aby bolo čo najúčinnejšie dosiahnuté cieľov tejto zmluvy, budú zmluvné strany jednotlivo a spoločne stálou a účinnou svojpomocou a vzájomnou výpomocou udržiavať a rozvíjať svoju individuálnu a kolektívnu schopnosť odolávať ozbrojenému útoku.
ČLÁNOK 4 – Zmluvné strany budú spoločne konzultovať vždy, keď podľa názoru ktorejkoľvek z nich bude ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť akejkoľvek zmluvnej strany.
ČLÁNOK 5 – Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerých z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto sa dohodli, že ak dôjde k takémuto ozbrojenému útoku, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu uznanú článkom 51 Charty OSN, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súčinnosti s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a zachovať bezpečnosť severoatlantického priestoru. Každý takýto útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
V tomto článku sa síce hovorí o ozbrojenom útoku a spôsobe, ako má byť zvažovaný, ale jednoznačne ponecháva na jednotlivých členských krajinách, akú akciu (a dodávam – či vôbec) podnikne či podniknú. Tu je potrebné upozorniť na skutočnosť, že táto časť vety väčšinou nie je interpretovaná, nieto aby bola príslušne zdôraznená. Niekedy je dokonca pri hodnotení závažnosti tohto článku ignorovaná!