Začiatkom októbra, American Principles Project zaslal list pre The Washington Post (WP) podpísaný 37 konzervatívnymi osobnosťami (vrátane mňa), v ktorých žiadali noviny, aby prestala označovať komentátorku Jennifer Rubinovú ako konzervatívnu. Do dnešného dňa WP na žiadosť nereagoval. Napriek tomuto tichu však list vyvolal zaujímavú rozpravu v rôznych skupinách o tom, čo znamená byť „konzervatívnym“ vo veku Trumpa.

Minulý týždeň Ross Douthat v článku pre New York Times poznamenal, že „dôležitá skupina NikdyTrumpov, ktorá sa predtým identifikovala ako pravica“ pri niekoľkých konkrétnych témach, ako je voľný obchod a jastrabia zahraničná politika nesúhlasili s konzervatívcami, ktorí podporovali Trumpa na jeho víťaznom ťažení. Táto skupina sa začala stále viac ocitať v rozpore so svojimi bývalými politickými spojencami. Ďalej tvrdil, že táto skupina, do ktorej zahrnul Rubinovú, jej kolegu z WP komentátora Max Boota a neúspešného kandidáta v prezidentských voľbách 2016 Evana McMullina, „s veľkou pravdepodobnosťou tak skoro nezačne s obnovou konzervativizmu bez ohľadu na to, ako skončí vláda Trumpa„. Boot neskôr odpovedal na niektoré tvrdenia Douthata s tým, že ak nie dnes, tak v minulosti jeho vlastná podpora pre „obmedzenú vládu, fiškálnu disciplínu, reformu nárokov, voľný obchod, silné výdavky na obranu a zachovanie súčasných amerických vojenských záväzkov“ z neho urobila konzervatívca. Tiež napísal „je lákavé povedať, že som „skutočný“ konzervatívec a tí, ktorí uctievajú Trumpa, sú podvodníci.

Avšak pri všetkých týchto bojoch nad tým, aký súbor konkrétnych politických pozícií teraz označí niekoho ako konzervatívca, hrozí, že nepostrehneme väčší posun paradigmy v americkej politike a kultúre – ten, ktorý pravdepodobne robí z tradičného konfliktu „liberáli proti konzervatívcom“ zastaralú záležitosť.

Katalyzátorom tohto posunu bol nárast súčasného progresivizmu, ideológie, ktorá vidí všetky predtým akceptované prvky nášho spoločenského poriadku (ľudské bytosti stvorené ako muži a ženy, manželstvo ako zväzok mužov a žien, rodina ako základná inštitúcia zdravej spoločnosti) za nespravodlivé umelé konštrukcie a prekážky pokroku. Navyše, na rozdiel od starého amerického liberalizmu, progresívci neveria v slobodu pre svojich protivníkov, ktorí majú iný pohľad na nábožensto, potraty, či vlastnenie zbraní. Namiesto toho progresívna ľavica sa obrátila k totalitnému, falošne mesiášskemu postoju, ktorý sa čoraz menej stará o to, či Američania môžu slobodne robiť to, čo si želajú a namiesto toho sa zameriavajú na zabezpečenie toho, aby sa neprogresívcom zamedzilo robiť to, čo si želajú.

Problém nie je iba to, že táto ideológia ide radikálne ďalej voči predchádzajúcim postojom americkej ľavice – progresivizmus je v podstate protikladný americkým základným princípom. Deklarácia nezávislosti napríklad považuje za samozrejmé, že ľudské bytosti existujú podľa prirodzeného poriadku: existujú „prírodné zákony“ a my sme „stvorení“ rovní a „obdarení určitými neodňateľnými právami„, ktoré nám boli dané. Navyše Otcovia zakladatelia mali hlboké pochopenie pre ľudské slabosti, čo ich v konečnom dôsledku viedlo k vytvoreniu Ústavy s inštitúciami (Zbor voliteľov, Senát, najvyšší súd), ktorých cieľom bolo radšej mariť radikálnu zmenu, než ju podporovať. Je teda nejaké prekvapenie, že práve tieto isté inštitúcie sú dnes napadnuté progresívnou ľavicou?

Toto predstavuje úplne nový konflikt v dejinách našej krajiny. Zatiaľ čo liberáli a konzervatívci bojovali, niekedy veľmi intenzívne, v predchádzajúcom polstoročí pri rôznych politických agendách, mohli sa zvyčajne aspoň dohodnúť na výslednom cieli: zachovanie a ďalší pokrok ideálov, na ktorých bola Amerika založená. Tento cieľ nielen definoval konzervatívne pohnútky, ale aj liberálne – ženské volebné právo, New Deal, hnutie za občianske práva a iné. Dnes to však je stále viac iný prípad. Progresívci, ktorí nesúhlasia s otázkou najvyššieho spoločenského dobra, často vidia svojich protivníkov nielen ako zotrvávajúcich v omyle, ale aj v podstate nespravodlivých a nemorálnych a začínajú s nimi aj takto zaobchádzať

Ako som už predtým argumentoval, reakciu na túto zmenu by sme mali vidieť vo voľbe prezidenta Trumpa a hnutia, ktoré vybudil. Progresívci v snahe o revolučnú spoločenskú zmenu obsadili, skorumpovali a použili ako zbraň takmer každú významnú inštitúciu americkej kultúry – tlač, zábavný priemysel, akademickú obec, veľké podniky atď. – aby pokračovali vo svojej vízii a marginalizovali všetkých, ktorí sú proti nej. Trump sa stal protiprogresívnou, ľudovou odpoveďou na toto elitárske, progresívne prevzatie moci a víťazstvom pri obsadení Bieleho domu pevne ukotvila v politike novú paradigmu „antiprogresívci proti progresívcom“.

Takže pre politických pozorovateľov, ktorí sa stále snažia interpretovať súčasné zmeny prostredníctvom starej konzervatívno-liberálnej optiky, je čas sa zobudiť a ísť s prúdom. Vstúpili sme do novej éry americkej politiky, kde už nie je rozdiel pri podpore „fiškálnej disciplíny“ alebo „voľného obchodu“, ale skôr pri chápaní samotnej Ameriky.

Zdroj: Townhall