V debate o kvótach nezaznela jedna zásadná vec. Rozhodnutie Európskeho parlamentu o kvótach odporuje „Dohovoru o právnom postavení utečencov“, ktorý prijali všetky členské krajiny OSN.
Ten je niekedy nazývaný Ženevský dohovor o utečencoch a je to multilaterálna medzinárodná dohoda vypracovaná na pôde Organizácie Spojených národov v roku 1951. Definuje, kto je utečenec, a stanovuje práva jednotlivcov, ktorí hľadajú a získajú azyl, a povinnosti národov, ktoré azyl udeľujú.

V Čl. 26, Sloboda pohybu sa píše, že „každý zmluvný štát umožní utečencom zákonne sa nachádzajúcich na jeho území vybrať si miesto bývania a voľne sa pohybovať na jeho území, s určitými výnimkami stanovenými nariadeniami, ktoré sa týkajú za rovnakých okolností všeobecne cudzincov.“ Inými slovami – nikto ani Europarlament nesmie utečencov prerozdeľovať.

Naviac – štatút utečenca samozrejme nemôžu mať ekonomickí turisti, ktorí doputovali napríklad až do Nemecka – Čl. 31 to hovorí trošku krkolomne:

„1. Zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť utečencov, ktorí budú prichádzať priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle článku 1, vstúpia alebo sú prítomní na ich území bez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dobrý dôvod pre svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť. “

Preložené do slovenčiny – nárok na pomoc majú len tí utečenci, ktorí prichádzajú „priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle článku 1“

Takže nikto z tých miliónov nelegálnych migrantov, čo prešli pol sveta až do Nemecka alebo ďalších krajín, nemajú právo sa tam, ani inde v Európe, usadzovať ani nemajú nárok na akúkoľvek pomoc a Európska únia nemá najmenšiu legitimitu týchto nelegálnych migrantov prerozdeľovať európskym krajinám a žiadať po komkoľvek, aby ich usadzoval na svojom území.
Nie sme odborníci na medzinárodné právo – a nikto to po bežnom človeku ani chcieť nemôže. Horšie je, že úplne jasne toto právo ignorujú ako európski politici, tak aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP).

Španieli na základe zákona o ochrane verejnej bezpečnosti zatiaľ vracali nelegálnych migrantov, ktorí nelegálne a násilím prekonali zátarasy a šesťmetrový plot v ich enklávach Ceuta a Melilla v Maroku. Tým zatiaľ efektívne dokázali brániť nelegálnu migráciu pri prenikaní na území týchto enkláv. Akonáhle sa tento postup dozvedeli únijné a ľudskoprávne neziskovky, v tomto prípade Európske centrum pre ústavné a ľudské práva (ECCHR), prostredníctvom dvoch migrantov podali žalobu proti Španielsku (oficiálne túto žalobu podali samozrejme utečenci, ktorí asi ani nevedia písať).

Európsky súd v Štrasburgu rozhodol, že „Dlhodobá prax vytláčania utečencov na vonkajších hraniciach EÚ je protiprávna“.

Teda, opäť keď to pretlmočíme – to, že niekto nelegálne prekračuje hranice je v práve no brániť mu v tom je protiprávne. Čo dodať?

Medzinárodné dohovory jasne určujú pravidlá – a Európske inštitúcie robia všetko preto aby napriek medzinárodnému právu urobili z hraníc cedník a z práva a zákonov zdrap papiera.

Nie je to „napodiv“ tak, že EÚ nám môže diktovať čo chce a naši politici sa „musia proti svojej vôli“ podvoľovať. Je to naopak – v ochrane hraníc v ochrane suverenity je na našej strane nielen zdravý rozum a prirodzené právo, ale tiež to právo medzinárodné. Bude dobré si toho do budúcna všímať.

Článok pôvodne vyšiel na Okamura.blog