Keby som si už postupom času nezvykol, aktuálna diskusia k Istanbulskému dohovoru a hlavne spôsob jej vedenia by ma zrejme dostali do ťažkej depresie. Takúto surovú propagandu, úplnú absenciu akejkoľvek logiky a konzistencie si pamätám leda tak z dôb dávno minulých.
Predmetom diskusie je medzinárodný dohovor, o ktorom jeho predkladatelia a zástancovia tvrdia, že má brániť násiliu na ženách. Medzinárodné dohovory fungujú tak, že krajiny sa dohodnú na istých zámeroch, cieľoch, ku ktorým sa spoločne prihlásia podpisom pod medzinárodnú zmluvu, v tomto prípade dohovor.
[sociallocker][/sociallocker]
Po podpísaní medzinárodnej zmluvy (dohovoru) je zväčša potrebná jej ratifikácia v národnom parlamente. Po ratifikácii sa dohodnuté zámery a ciele začnú implementovať v legislatíve zmluvných krajín.
Predpokladajme teda, že zámerom Istanbulského dohovoru je skutočne brániť násiliu na ženách. A to spôsobom vyššie opísaným, t. j. implementáciou konkrétnych právnych noriem do legislatívy jednotlivých krajín.
Budem písať z pohľadu Slovenska, ale z logiky veci vyplýva, že nasledujúce platí pre všetky krajiny, ktoré dohovor podpísali a chystajú sa ho implementovať:
Potreba implementovať dohovor znamená, že existujúci právny systém nedostatočne chráni ženy pred násilím. To je z môjho pohľadu hrozná predstava. Nechce sa mi veriť, že by slovenský právny poriadok čo i len toleroval násilie voči komukoľvek, nielen voči ženám.
Opäť pre účely diskusie predpokladajme, že tá predstava má racionálne opodstatnenie. Pýtam sa: Prečo sa nediskutuje o ochrane pred násilím bez ohľadu na pohlavie potenciálne ohrozeného občana? Ak sme pripustili, že existujúca legislatíva nedostatočne chráni pred násilím ženy, mne by automaticky napadlo, že taká zlá legislatíva môže mať nedostatky v ochrane občanov ako takých.
Istanbulský dohovor podpísala za Slovensko ministerka Žitňanská v roku 2011. Minimálne ministerka Žitňanská je si aspoň 7 rokov vedomá toho, že existujúci právny poriadok SR nedostatočne chráni pred násilím minimálne jednu skupinu obyvateľov, ženy.
Pripadá mi úplne nevyhnutné sa pýtať pani ministerky, resp. všetkých zástancov dohovoru: Koľko návrhov na nápravu toho neuveriteľného stavu (SK právny poriadok toleruje násilie na ženách) ste podali do parlamentu? Ktoré konkrétne návrhy (prosím texty návrhov, odkazy na legislatívny proces) sú to a kto (menný zoznam) hlasoval proti týmto návrhom?
Ako som napísal vyššie: medzinárodná zmluva po jej ratifikácii predpokladá zapracovanie jej zámerov do legislatívy jednotlivých štátov. Opačne to však neplatí. Na to, aby Slovensko prijalo opatrenia proti tolerancii násilia na ženách (resp. akejkoľvek inej skupiny občanov), nie je potrebná žiadna medzinárodná zmluva. Prijať potrebné opatrenia je v plnej kompetencii príslušných entít (parlament, vláda…) na Slovensku. Prečo tie opatrenia neboli prijaté už dávno?
Narazil som na tento nadpis článku:
Paradoxne, aj keď je to článok na podporu ratifikácie dohovoru, v mojich očiach je ten nadpis najlepšie krátke zhrnutie dôvodov, prečo dohovor neratifikovať.
Neverím totiž, že dohovor je skutočne o obmedzení násilia na ženách. Jednak neverím, že by akokoľvek problematická slovenská legislatíva tolerovala niečo také odporné (ako je násilie, nota bene špeciálne na ženách). Ale tiež, ak by to nebodaj bola pravda, neverím, že by sa také dlhé obdobie (od podpisu v roku 2011 dodnes) nenašla v spoločnosti sila, ktorá by tento strašný stav napravila. Alebo sa aspoň snažila napraviť. Nie ratifikáciou dohovoru, ale implementáciou konkrétnych opatrení. Ale som ochotný zmeniť názor v prípade, že mi budú prezentované skutočne podané legislatívne iniciatívy z minulosti, ktoré neboli schválené.
Inak mi nezostáva, len veriť svojmu racionálnemu úsudku a v duchu nadpisu článku vyššie uzavrieť celú vec tak, že aktivisti dohovor nazývajú „proti násiliu na ženách“ celkom účelovo. A v skutočnosti je Istanbulský dohovor o niečom úplne inom.