Portál think-tanku Institut 2080 priniesol text o (ne)užitočnosti a (ne)bezpečnosti islamskej ideológie. Zdá sa, že podľa autora príliš veľa priesečníkov medzi islamskou ideológiou a západnou demokraciou nie je.

Institut 2080 zakladal Petr Robejšek, ktorý sa na základe diskusií a odoziev rozhodol založiť stranu Realisti. Think-tank však naďalej ostáva nezávislým pravicovým združením.

Štyri lži pomáhajúce islamizmu

Snáď po každom teroristickom útoku sa minimálne v európskych štátoch rozbehne hotová mediálna masáž s rétorikou podporujúcou islamistov. Jedná sa o kombináciu apologetiky a účelových manipulácií. Je potrebné túto prevažne ľavicovú argumentáciu odhaliť a dešifrovať jej zmysel, pretože sama o sebe napomáha islamistom a bráni riešeniu problematiky radikálneho islamu na území Európy.

Lož prvý: Naratív falošnej obete

Nehľadiac na to, koľko ľudí pri útoku zomrelo, je podľa liberálov hlavnou obeťou terorizmu moslimská komunita ako celok. Ten, kto užíva tento naratív, zamieňa pravé obete teroru s domnelými, pretože sa domnieva, že väčšinová spoločnosť bude moslimom pričítať za teror vinu. Vytvára sa ilúzia toho, že pre spoločnosť je nebezpečná nie množina náboženských fanatikov a fundamentalistov, ale akási všeobjímajúca množina „rasistov„, „islamofobov“ a zákerných „fašistov“ číhajúcich snáď len na vhodnú príležitosť chopiť sa moci.

Reálne sa žiadne fašistické sprisahanie nekoná, islamský teror však áno, a počet jeho obetí narastá. Naratív falošnej obete takisto podporuje myšlienku, že si obete za svoje zranenia či smrť môžu samé, len tým, že boli v zlý čas na zlom mieste, a že na vine je celá spoločnosť, ktorá sa zle chová k moslimom, za čo musí niesť následky. Táto sebatrýzniaca logika dovoľuje, aby nebolo možné označiť konkrétneho vinníka motivovaného konkrétne ideológiou – moslimského teroristu ovplyvneného fundamentalistickým výkladom svojho náboženstva.

Tento naratív zákerne pracuje aj s prirovnávaním moslimov k Židom v období najhoršej vlny európskeho antisemitizmu. Nerešpektuje ale základné historické súvislosti a dopúšťa sa mnohých zjednodušení. Je to čisto účelová lož majúca za cieľ zmiesť zo stola akúkoľvek – aj oprávnenú – kritiku moslimskej komunity ako rasizmus alebo primitívnú islamofóbiu. Tieto „hriechy“ sú v očiach autora tohto naratívu porovnateľné s názorom nacistov, ktorých snaha viedla k takzvanému „konečnému riešeniu“ židovskej otázky. Absurdita takého prirovnávania vynikne obzvlášť vtedy, ak si uvedomíme, že hlavnými nositeľmi antisemitizmu v Európe a vôbec na svete sú práve moslimovia.

Inštitucializovaný a hlavne tolerovaný antisemitizmus je dokonca dnes a denne súčasťou rokovaní pri OSN v réžii prevažne arabských štátov. Takmer v priamom prenose sledujeme pokusy o vymazanie predislamskej kresťanskej a židovskej histórie Izraela a takzvaná „progresívna ľavica“ týmto snahám ešte tlieska. Palestínske školy za európske peniaze pomenovávané po teroristoch, ktorí sú Palestínčanmi oslavovaní ako hrdinovia, sú len malou kvapkou v mori zlyhania, ktorých sa európske demokracie na tomto poli dopúšťajú.

Kritizovať moslimskú komunitu za teror, ktorý z nej vychádza, je teda vecné a legitímne už len z toho dôvodu, že v krajinách, kde žiadna moslimská komunita nie je, nedochádza k žiadnym islamistickým útokom. Iste, nie všetci moslimovia sú teroristi a väčšina moslimov samozrejme teror ako taký odsudzuje, je však nutné, aby sa prestalo tvrdiť, že teror s moslimskou komunitou nijako nesúvisí.

Lož druhá: Naratív Západnej viny

Ďalším populárnym naratívom okrajovo súvisiacim s naratívom falošnej obete popísaným vyššie, je naratív Západnej viny. Ten kladie zodpovednosť za teroristické útoky na bedrá Západu a jeho zlej zahraničnej politiky. Z hľadiska dlhodobejšieho vývoja je paradoxné, že mnoho z ľudí, ktorí tento naratív používajú, bolo kedysi nadšenými podporovateľmi takzvanej Arabskej jari. Je nepopierateľné, že sa Západ doupúšťal a dopúšťa neuvážených skutkov, ktoré prispeli k šíreniu džihádu, to z neho však nerobí vinníka. Vráťme sa ale k naratívu samému; jeho účelom je apologetika teroru a jeho páchateľov – podľa tohto naratívu islamský radikalizmus stvorila Západná civilizácia.

Obchádza sa však, že islamský terorizmus tu bol dávno pred tým, než sa vôbec o nejakom Západe dalo hovoriť; je to historický problém, pretože teror a vojna je integrálnou súčasťou fundamentálneho islamu od začiatku tohto náboženstva, k čomu neexistuje lepšieho dôkazu, ako prečítať si o skutkoch samotného Proroka Mohameda. Mohamed je prorokom boja a vojny. To, čo najprv vykonal vo svojom arabskom okruhu, zanechal svoje obci ako testament: boj proti neveriacim, šíreniu ani nie tak viery, ako jej mocenskej sféry, ktorá je mocenskou sférou Allaha. Bojovníkom za islam nejde ani tak o obrátenie, ako o podrobenie neveriacich.

Islamský terorizmus tiež nie je len problémom rýdzo západným, aj keď sú západné štáty dejiskom krvavých útokov stále častejšie. Ide o problém celosvetový; islamský teror je problémom podstatnej časti Severnej a subsaharskej Afriky, Blízkeho Východu, Ruska, Indie, Číny, Filipín, Indonézia… Podstatou tohto teroru totiž primárne nie je iba nenávisť k Západu a jeho hodnotám, nie je to ani akási pomsta za krivdy spáchané Západom na islamskom svete a jeho obyvateľoch; podstatou tohto teroru je Džihád, náboženská vojna. Európa z nejakého dôvodu odmieta túto podstatu islamského terorizmu reflektovať – ​​a kým tak neurobí, bude mať naďalej ťažkosti aj s obyčajnou identifikáciou nebezpečenstva, proti ktorému v budúcnosti bude stáť. Plynule sa dostávame k tretej veľkej lži.

Lož tretia: Naratív náboženstva mieru, rozdrobovanie pojmu Džihád a naratív psychicky narušeného jedinca

Veľakrát sa tvrdí, že útoky nemajú nič spoločného s islamom. Je to ďalšia z manipulatívnych lží, ktorá má za úlohu dostať islam vrátane jeho problémových smerov z hľadáčika akejkoľvek kritiky. Autormi tohto naratívu sú sami islamisti; ako ich „užitoční idioti“ potom slúžia prevažne ľavicoví liberáli, ktorí tento naratív donekonečna opakujú.

Pravdou ale je, že islamský teror z islamu samého, presnejšie z jeho fundamentálneho výkladu, priamo pramení. Myšlienka toho, že islam je sám o sebe dokonalý a pre spoločnosť úplne dostačujúci systém, navyše predurčený k riadeniu celého sveta, tvorí základ fundamentálnej islamskej ideológie. Náboženská a politická podstata teroru nesmie byť zamlčovaná.

Primárnou motiváciou útokov nie je abstraktné vyvolanie strachu alebo získavanie si mediálnej pozornosti; konečným cieľom terorizmu nie je ani obracanie väčšinovej spoločnosti proti moslimom. Hlavnou motiváciou útokov je vytvárať také spoločenské prostredie, v ktorom nebude možné kritizovať alebo priamo odmietať islamizáciu a právo šaría.

V primitívnej podobe používajú islamisti teror a násilia v Afrike, napríklad hnutie Boko Haram v Nigérii – ide im o vyvolanie chaosu a nestability, vďaka ktorému môžu ovládať rozsiahle oblasti krajiny. V Európe k rovnakým cieľom používajú sofistikovanejšie metódy, teroristické útoky sú len obyčajnou špičkou ľadovca. Reč je o zastrašovaní a umlčovaní oponentov, hlavne sekulárnych alebo dokonca ateisticky zmýšľajúcich „spoluveriacich„, reč je o zdanlivo náboženských inštitúciách, ktoré majú za úlohu šírenie salafizmu

[wikipédia: „Salafizmus je považovaný za nebezpečnú ideológiu vedúcu k potlačeniu práv a slobôd neveriacich, pretože jeho cieľom je nastolenie teokratickej diktatúry.“ – pozn.ed.].

Iracionálna obrana spiatočníckych myšlienok obsiahnutých v mnohých smeroch islamu bráni jeho reformácii na európskej pôde. Európa pritom bývala Mekkou reformistov mnohých náboženstiev, európskej inteligencii sa počas storočí podarilo zreformovať kresťanstva a dôjsť ku konceptu náboženskej slobody. Dnes však európska inteligencie paradoxne v mene náboženskej slobody bráni reformácii islamu na vieru, ktorá bude primárne osobná a ktorá nebude v rozpore s väčšinovo sekulárne riadenými spoločnosťami. Tým ide v konečnom dôsledku po ruke islamistom a náboženským fundamentalistom.

Namiesto podpory slobody prejavu a vierovyznania sú ostrakizovaní tí, ktorí proti radikálnym smerom islamu broja, vrátane mnohých moslimov alebo odpadlíkov od islamu. Urážka kresťanstva alebo jeho hodnôt je na dennom poriadku, ale urážka rovnako posvätných symbolov islamu je spoločensky neprípustná. V mene slobody jednotlivca sa obhajuje právo moslimských žien zahaľovať si tvár, pričom je mimo Európy zahaľovanie žien skôr symbolom nadvlády a útlaku. Toto všetko prispieva k nereformovateľnosti islamu v Európe; toto všetko posilňuje islamistov v ich snažení a dokonale slúži ich cieľom.

Je na čase si priznať, že nie všetky náboženstvá a ich smery sú si rovné čo sa týka mravných a etických zásad, o teologickej rovine odlišností nehovoriac. Je potrebné jasne povedať, že niektoré smery islamu, ako je salafíja, nesmú v Európe nachádzať živnú pôdu – a naopak je nutné dať väčší priestor a poskytnúť väčšiu ochranu a podporu tým moslimom, ktorí sa usilujú o zmenu. Tým, ktorí vo svojej moslimskej komunite, ktorej svetonázory sú ovplyvňované radikálmi, čelia zastrašovaniu, šikanovaniu alebo vážnejším perzekúciám. Častým argumentom odporcov kritiky islamu alebo problematických moslimských komunít býva deklarácia toho, že moslimovia sú najväčšou obeťou islamského terorizmu. To je pravda, avšak to nedokazuje nevinu náboženstva – naopak to dokazuje nebezpečnosť islamistickej ideológie v podstate po celom islamskom svete.

S naratívom „teror nemá nič spoločné s islamom“ úzko súvisí naratív „psychicky narušeného jedinca„. V kombinácii zabraňujú identifikovať a správne pomenovať páchateľa islamského teroru ako náboženského fundamentalistu. Zároveň sa v prípadoch, keď je páchateľ jeden, často zdôrazňuje, že sa jedná o jednotlivca. Priamy páchateľ je možno v takýchto prípadoch naozaj iba jediný, ale ideológia, kvôli ktorej vraždí, nie je individuálnou ideológiou, nieto nejakým druhom psychickej poruchy. Je to globálny a komplexný, storočiami preverený koncept – svätá vojna, džihád.

Lož štvrtá: Naratív vlastných teroristov, odvádzanie pozornosti od problému

Aby toho nebolo málo, vymysleli si apologetici islamského teroru ešte jednu komunikačnú stratégiu: odvádzanie pozornosti od problému a jeho normalizáciu. Po každom útoku sa od mnohých ľudí opätovne dozvedáme, že aj Európa pozná svoj terorizmus. Poznáme ho: IRA, ETA, Červené brigády… Avšak to, že títo teroristi, väčšinou separatisti alebo rôzne komunistické, anarchistické či fašistické bojové skupiny, boli vedení úplne inými motiváciami ako islamskí teroristi, akoby nehralo žiadnu rolu.

Tento naratív vlastných, horších teroristov, je podporený štatistikami s počtami obetí počas posledných desaťročí. Takto podané fakty však majú zabrániť, aby čitateľ pochopil, že islamský terorizmus nie je len európsky či západný, ale celosvetový problém. Že obetí džihádistov sú každým dňom na svete stovky, možno tisíce ľudí, a že ich počet neklesá, naopak sa silnejúcim vplyvom džihádistickej ideológie narastá.

Takisto sa zabúda na to, že boj proti európskemu terorizmu devätnásteho a dvadsiateho storočia vyzeral odlišne; bezpečnostné zložky presne vedeli, proti komu a čomu stoja, proti čomu treba bojovať a ani väčšinovej spoločnosti nechýbala vôľa k razantným krokom proti týmto narušiteľom poriadku.

Ak by odvedenie pozornosti od islamského teroru pomocou poukazovania na „vlastný“ teror nestačilo, je v zálohe ešte jeden zaujímavý argument: a to síce poukázanie na úplne odlišný jav, napríklad na obete automobilizmu. Predstava vodiča, ktorý nie z vlastnej vôle spôsobí smrteľnú dopravnú nehodu a teroristom, ktorý autom cielene nabehne do davu ľudí, má podľa tejto logiky splynúť, ba čo viac, pretože sa to prvé deje častejšie, musí sa zákonite jednať o väčšie zlo.

Za týmto argumentom nestojí nič iné ako snaha islamský teror ako jav normalizovať. Ostatne, z úst mnohých európskych politikov už zaznelo, že si na teror vo veľkomestách máme pomaly zvykať. Hoci sú aj tieto výroky často dezinterpretované a ich autorom sú do úst vkladané slová, ktoré nevyslovili, jedná sa o hodnotiace súdy a o fakty:

Záver

Všetky vyššie zmienené naratívy využívané v médiách i na sociálnych sieťach majú v predstavách svojich autorov za úlohu chrániť moslimskú spoločnosť pred útokmi a nenávisťou zo strany väčšinovej spoločnosti. Paradoxnou realitou však je, že touto snahou nie sú chránení obyčajní moslimovia, ale islamisti, ktorým tieto naratívy dokonale vyhovujú a ktorí ich sami šíria.

Západ a jeho intelektuálne elity sa musia zamyslieť nad tým, prečo práve na jeho území nachádzajú radikálne islamistické myšlienky úrodnú pôdu – a tiež nad tým, kto je nositeľom týchto radikálnych myšlienok. Bez správnych otázok a bez pravdivých, z reality vychádzajúcich odpovedí, totiž túto ideologickú vojnu prehráme.