Horúcou témou posledných dní je otázka, či slovensko bude kupovať nadzvukové stíhačky. Podľa mňa je téma značne zanedbaná po doktrinálnej stránke.

Najprv si povedzme, či potrebujeme armádu. Armáda sama osebe je jednou z mocenských zložiek štátneho aparátu, ktorá má za úlohu obranu, vymáhanie a presadzovanie štátnych záujmov v prvom rade voči externému prostrediu. Štát je definovaný niekoľkými atribútmi a schopnosť ochrany vlastného územia. Udržania suverenity štátnej moci na tomto území je jednou zo základných vlastností štátu. Túto úlohu plní hlavne armáda. Pokiaľ je teda Slovensko definované ako samosttný suverénny štát, potrebuje vlastnú armádu v prvom rade so schopnosťou obrániť vlastné územie. Nežijeme v ideálnom svete a pokiaľ bude existovať čo len malé riziko, že suverenitu je možné ohroziť, potom musí existovať aj nástroj na jej obranu. Takže áno, armádu potrebujeme

Armáda má byť pripravená riešiť úlohy, ktoré vyplývajú z obrannej a bezpečnostnej doktríny (stratégie). Na ňu by mali nadväzovať plány budovania armády podľa naznačených smerov. Nie je možné to robiť naopak, keďže ide o úlohy, na ktoré sa vyhradzujú prostriedky na desiatky rokov dopredu. Ak zvolíme zlý smer, jednoducho tie peniaze vyhodíme von oknom. Túto stratégiu Slovensko doteraz nemá, len teraz je skončilo pripomienkové konanie v parlamente. To znamená, že ak niekto v tomto momente vykrikuje o potrebe okamžitého rozhodnutia o výmene letectva, koná proti spoločenskému záujmu. A ak niekto koná proti dlhodobým potrebám slovenskej armády, ovplyvňuje verejnú mienku v prospech niekoho, alebo niečoho iného.

stíhačky

Saab JAS–39 Gripen na leteckej prehliadke v Kaivopuisto Jún 2017 / Wikipedia

Teoreticky by nás v prvom rade mala zaujímať úloha slovenského letectva. Účel je vždy základnou požiadavkou pri hodnotení akéhokoľvek zadania. Je nezmyslom kupovať napríklad autobus na prevoz tašky s nákupom z obchodu, ktorý je vzdialený pár sto metrov. Rovnako je veľmi zlé a nepohodlné kupovať miniauto na presuny štvorčlennej rodiny s batožinou a so psou na pravidelný víkendový výlet pár sto kilometrov od domova. Slovenské letectvo je súčasťou nejakého zoskupenia krajín, ktoré si poskytujú navzájom určité služby. Ochrana vzdušného priestoru pri krajine, ktorá leží prakticky vo vnútri tohto spoločenstva (ak je Ukrajina považovaná za priateľskú krajinu) principiálne nepotrebuje letectvo na vlastnú obranu pred protivníkom, ktorý by na Slovensko útočil zo vzduchu.

Z tohto pohľadu letectvo nepotrebujeme vôbec, nie je nutné bojovať s protivníkom a získať vzdušnú prevahu. Nepotrebujeme ani prieskumné lietadlá, tankovacie, protiponorkové apod. Kde je však úloha bojového letectva nezastupiteľná je protivzdušná obrana štátu. Relevantnou úlohou sú riešenia typu únos lietadla, záchyt narušiteľa vzdušného priestoru Slovenska, ktorý však už je vo vzdušnom priestore krajín NATO. Typickým príkladom je dopravný Boeing, ktorému z nejakého dôvodu zlyhá komunikácia a prestane vysielať. Lietadlo protivzdušnej obrany musí doletieť k objektu a vizuálne zistiť situáciu. Zároveň však musí byť letectvo pripravené odraziť aj hrozby, ktoré môžu súvisieť s prienikom ozbrojeného vzdušného agresora. Keďže na okolí nemáme vysokú pravdepodobnosť takéhoto scenára, nie je nutné požadovať od letectva vybojovanie vzdušnej nadvlády vo veľkom množstve priamych leteckých súbojov. Úplne by stačilo požadovať zneškodnenie ojedinelých prienikov do veľkosti roja. Na obranu pred masívnejším útokom je potom nutné budovať aj sieť protivzdušnej obrany.

Problém návrhu bezpečnostnej stratégie je ten, že sa neuvádza akúkoľvek záruku pred možným ohrozením nie zo strany vonkajšieho nepriateľa, ale zo strany vnútorného nepriateľa. Ak nás história niečo naučila, tak poučku, že jej najstabilnejším prvkom je jej nestabilita. To znamená, že akákoľvek stratégia musí vychádzať v prvom rade z domácich zdrojov. Prípadné spojenecké záväzky môžu tvoriť len doplnkový rámec bezpečnostnej a obrannej stratégie. Aký význam majú spojenecké záruky sme sa mohli v histórii už veľakrát presvedčiť – napr. v roku  1938, alebo v roku 1968.

Nakoniec jediný konfliktný región v Európe je dnes na juhu Balkánu, kde na seba mieria Grécko a Turecko, čo sú dve armády NATO. Bohužiaľ, návrh bezpečnostnej stratégie kladie spojenecké záväzky v NATO minimálne na rovnakú úroveň ako na požiadavku vlastnej obranyschopnosti: „Základom odstrašenia potenciálneho protivníka od ozbrojeného útoku proti Slovenskej republike je jej vlastná obranyschopnosť a spoločné opatrenia s ostatnými členskými štátmi NATO.“ Pritom už dávno vieme, že Washingtonská deklarácia NATO  nezaväzuje členské štáty bezpodmienečne vystúpiť na obranu Slovenska v prípade jeho napadnutia. A už vôbec nerieši prípad, keď sa napadnú dve členské krajiny NATO.

Doslova výsmechom je zneistenie medzinárodného práva v bezpečnostnej stratégii, keď použitie síl slovenskej armády na základe medzinárodného práva je uvedené slovom „spravidla„:

Politicko-vojenskou ambíciou Slovenskej republiky je pripravenosť ozbrojených síl plniť tieto úlohy:… c) prispievať k mieru, stabilite a bezpečnosti mimo územia Slovenskej republiky spravidla pod vedením medzinárodných organizácií v súlade s medzinárodným právom v rozsahu deklarovaných kapacít a spôsobilostí,“ (zvýraznenie autor)

Bohužiaľ, tým si Slovensko otvára zadné dvierka pre použitie slovenskej armády na vedenie agresívnych vojen  samostatne, alebo v zostave krajín NATO.

Táto zásada univerzálneho použitie Armády Slovenskej republiky podľa potrieb globálnych plánovačov, pokračuje ďalej :

Vo výstavbe ozbrojených síl sa zabezpečujú ich mobilnosť, odolnosť, palebná účinnosť, použiteľnosť a udržateľnosť, flexibilnosť a interoperabilita a schopnosť plnenia úloh
v rôznych geografických a klimatických podmienkach…

V skutočnosti armáda, ktorá primárne zabezpečuje úlohu obrany vlastnej krajiny nemá byť primárne pripravená na plnenie úloh v arktickom, alebo tropickom podnebí.

Aké teda stíhačky?

Záver, ktorý vyplýva z bezpečnostnej a obrannej stratégie je mimoriadne tristný. Naša armáda nie je určená na obranu našej krajiny. Stratégia sa neustále odvoláva na záväzky a pripravenosť použitia v rámci NATO a Európskej Únie aj mimo rámec medzinárodného práva. Prostriedky, ktoré na ňu budú vynakladané, nebudú slúžiť na jej hlavný účel zabezpečenie obrany a bezpečnosti obyvateľov Slovenska. Ak by vláda tejto republiky bola skutočne svojprávna a obhajovala by slovenskú pozíciu, potom by bezpečnostná doktrína bola orientovaná v prvom rade na naše vlastné potreby. Budovanie armády by sa riešilo vzhľadom na potrebu ochrániť suverenitu Slovenska.

Preto je úplne jedno, že si na tomto území niekto myslí niečo o potrebe budovania letectva postačujúceho pre potreby malej krajiny. Ak berieme do úvahy obstarávacie a prevádzkové náklady, spolu so základnými úlohami letectva v tomto priestore aj s presahom pre obranu voči potenciálnemu nepriateľovi, potom by nám stačily 2-3 letky jednoduchých jednomotorových lietadiel. V súčasnosti je najlacnejším lietadlom na našom trhu švédsky Jas-39 Gripen. V diskusiách často spomínaný záchytný stíhač Mig-35 sa nebude dodávať na trh ešte minimálne dva roky. Ak si odmyslíme pôvod. jeho prevádzkové náklady sú vysoké už len kvôli jeho dvojmotorovej koncepcii.

Lenže cena a potreby Slovenska nebudú nikoho zaujímať. Rozhodnutie sa prijme na vyššej úrovni velenia. A slovenskí daňoví poplatníci to zaplatia.