Štátny prevrat, ktorý sme nespozorovali.

Pred rokom vydal Petr Hampl na stránkach Institutu Václava Klause analýzu o spoločenských zmenách v Česku. Podľa neho došlo k zmene politického režimu. Je to prevrat elity voči masám. Elity, ktorá si kúpila strany, médiá, mimovládne organizácie a osobnosti. Pomalým „varením žaby“ zmenila spoločenské pomery smerom k totalite.

Analýza Petra Hampla je oveľa zrejmejšia po roku. To, čo vtedy len tušil, je dnes realitou aj na Slovensku. Európska únia tlačí na stále tvrdšiu cenzúru, médiá klamú v stále vyšších obrátkach, sociálne siete cenzurujú stále otvorenejšie.

Petr Hampl mal pravdu. Ide o boj elity a jej prisluhovačov v mene dosahovania stále väčšej kontroly nad väčšinou obyvateľov, za osekávania zvyškov slobody, ktoré nám ešte ostali. Je to vojna elity proti vlastným občanom.

[sociallocker][/sociallocker]

Petr Hampl: Prestaňme skrývať, že došlo k zmene politického režimu

Politický komentár IVK č. 53

Ráz politických systémov nie je daný len nimi samotnými, ale tiež inštitúciami, zákonmi a zvyklosťami zdedenými po systémoch predchádzajúcich. Trebárs husákovský post-normalizačný režim bol z podstatnej časti ovplyvňovaný tým, čo prežívalo zo starších fáz marxistického socializmu. Keby sme brali do úvahy len nové opatrenia zavedené za premiérov Štrougala a Adamca, mohli by sme režim považovať za relatívne liberálny a ekonomicky racionálny. Život v dnešnom politickom systéme je naopak znesiteľný len vďaka tomu, čo prežíva z režimu predchádzajúceho, najmä z 90. rokov. Keby sme brali do úvahy len opatrenia presadené Sobotkovou vládou, získali by sme obraz najviac totalitného a ekonomicky iracionálneho vládnutia od roku 1953.

Výrečnou ilustráciou je posledná vlna opatrení proti 40 internetovým časopisom a stovke osôb „šíriacich naratívy nezlučiteľné s bezpečnostnou koncepciou štátu.“ Dokážete si predstaviť, že by v polovici 90. rokov ministerstvo vnútra viedlo operáciu proti ľuďom kritizujúcim trhovú ekonomiku, aj keď tí ľudia neporušili žiadny zákon a dokonca ani nie sú z porušenia zákona podozriví? Nejde len to, že sa takéto veci nediali. O povahe režimu vypovedá viac to, že podobné opatrenie bolo absolútne nemysliteľné. Možno porovnateľne nemysliteľné ako kanibalizmus.

Keď tento rok v júni publikoval server Aktualne.cz informáciu, že ministerstvo vnútra realizuje operácie proti spomenutým médiám a osobám, nevyvolalo to žiadnu reakciu. Tlač, verejnoprávne médiá a tiež väčšina profesionálnych intelektuálov to berú ako normálnu súčasť vládnutia. Diskutuje sa len o tom, či by cenzúra nemala byť centralizovaná na európskej úrovni, porovnáva sa postup českej a nemeckej vlády pod. Čo bolo predtým nemysliteľné, to sa stalo bežným.

Ponúka sa teda logická otázka, kedy došlo k zmene režimu. Nevideli sme žiadnu revolúciu, prevrat ani inú viditeľnú udalosť. Možnú odpoveď prináša desiatky rokov starý postreh amerického sociológa Charlesa W. Millsa, ktorý poznamenal, že keď presadí radikálnu mocenskú a majetkovú zmenu nižšia trieda, prebieha takáto zmena prudko a je jasne viditeľná. Ak obdobnú zmenu presadí vyššia trieda, má povahu série malých a zdanlivo nenápadných krokov. Povedané millsovským jazykom, v uplynulých približne 10 rokoch vykonali elity revolúciu zameranú proti nižším triedam. Zostali niektoré vonkajšie znaky bývalého režimu (napr. konajú sa pravidelné voľby), ale jeho charakter sa zmenil. Tu pripomíname, že charakter režimu nie je daný len textom zákonov, ale predovšetkým spôsobom ich aplikácie, čo je dané zvyklosťami a mocenskými pomermi. V tejto súvislosti prakticky uniká pozornosti radikálne zníženie podielu malých a stredných českých firiem na HDP. „Objem ekonomiky v domácom vlastníctve v reálnych hodnotách od roku 1995 nezaznamenal prakticky žiadny rast. V rovnakom období vzrástol objem aktív v zahraničnom vlastníctve sedemkrát,“ uvádza napr. niekoľko mesiacov stará vládna analýza. Až keď si uvedomíme, že rástli aj veľké skupiny typu Agrofert a PPF, otvára sa pred nami obraz ekonomiky, z ktorej miznú malé a stredné české firmy. To nemá len dôsledky ekonomické, ale predovšetkým mocensko-politické.

Je teda logické, že sa zdvihla vlna záujmu o približne rok starý dokument „Prejavy nenávisti v online priestore a na sociálnych sieťach“ spracovaný politickou neziskovou organizáciou Človek v tísni.

Nevieme, do akej miery sú súčasné kroky ministerstva vnútra inšpirované priamo týmto dokumentom a nakoľko ide o zhodu danú tým, že autori pochádzajú z rovnakého myšlienkového prostredia ako aktivisti Centra hybridných hrozieb. V každom prípade je dobré venovať spomínanému dokumentu pozornosť, pretože odhaľuje mnohé z mentality nového totalitného režimu.

Čo je šírenie nenávisti?

Čitateľ by naivne čakal, že „šírením nenávisti“ budú mienené výzvy k násiliu, ničenie majetku, prípadne publikovanie nepravdivých informácií o neprijateľných zvykoch určitej skupiny a pod. Lenže dokument tvrdí, že v boji proti nenávistného prejavu nesmú byť štátne zásahy obmedzené žiadnou konkrétnou definíciou. Inými slovami, príčinou štátneho zásahu môže byť úplne čokoľvek, podľa subjektívneho hodnotenia cenzora. Aktivisti Človeka v tísni uvádzajú konkrétne príklady neprijateľného nenávistného prejavu (s. 19 a 32).

• Medzi imigrantmi sú teroristi.
• Masová imigrácia povedie k zničeniu miestnej kultúry.
• Neziskové organizácie chcú brať dotácie na migrantov.
• Časť migrantov sú ekonomickí migranti.
• Vládne výdavky sú v skutočnosti platené daňovými poplatníkmi.
• Imigrácia predstavuje pre sociálny systém takú záťaž, že nie je možné financovať niektoré potrebné projekty.
• Európske vlády nedokážu vyriešiť migračnú krízu.

Všimnite si, že všetky tieto domnelo nenávistné výroky, ktoré majú byť kriminalizované, sú pravdivé.

Proti komu má byť uplatnená represia?

Tradične sme si mysleli, že polícia má zasahovať proti tým, ktorí porušujú zákony. A že keď sa ľudia pohybujú v medziach zákona, je to v poriadku. Podľa analytikov Človeka v tiesni je ale problém práve v tom, že nepriatelia zlomyseľne dodržiavajú zákony. Ak ľudia šíria nekorektné názory bez toho, aby pri tom porušili zákon, mal by štátny zásah nasledovať aj tak (s. 8).

Všeobecne akceptované názory.

Aktivisti sú si dobre vedomí toho, že tie názory, ktoré chcú zakázať, sú zastávané úplnou väčšinou populácie. Uvádza to na konkrétnych číslach počtov užívateľov, facebookových skupín a čítanosti blogov (str.15). Ani to ich neodradí od zakazovania.

Neochota diskutovať.

Dokument vypočítava rôzne propagačné aktivity financované českou vládou, ale fakticky nepočíta s možnosťou, že by boli účinné – okrem aktivít zameraných na mládež. Požadujú, aby oponenti boli blokovaní a boli voči nim uplatnené trestné sankcie (s. 34 – 34). De facto tak pripúšťajú, že politicky-korektné stanovisko nemožno v otvorenej debate obhájiť a musia byť presadené pomocou represií.

Definícia triednych nepriateľov.

Analytici Človeka v tísni dokážu svojich nepriateľov aj pomerne presne sociálno situovať. Ide o prevažne o muža vo veku 35 – 50 rokov, s vysokoškolským alebo stredoškolským technickým vzdelaním. Inými slovami, je to práve tá skupina, na ktorej produktivite stojí ekonomika a ktorá platí najväčšiu časť daní. Asi neprekvapí, že všetci autori štúdie sú absolventi Fakulty sociálnych vied a že jeden z nich zastáva manažérsku funkciu v Českom rozhlase. Ak niekto neverí, že súčasná česká situácia má výrazne sociálno triedny dimenziu, materiál Človeka v tísni ho možno presvedčí o opaku.

Kto prípravu materiálu financoval.

Lichtenštajnské, nórske a islandské fondy. Logicky sa teda ponúka otázka: Naozaj by Českú republiku poškodilo, keby sme o podobné grantové peniaze prišli a aktivisti by museli vytvárať podobné materiály vo svojom voľnom čase?

Ešte zásadnejšia otázka ale znie: Prečo predchádzajúci politický režim zameraný na ochranu občianskych slobôd kládol taký malý odpor? Aké mechanizmy udržujú pri živote súčasný totalitný systém? Je možné urýchliť jeho zrútenie? Nemôžeme sa im vyhnúť, ak si uvedomíme, že Človek v tísni a podobné politické organizácie nepredstavujú okrajovú skupinu intelektuálov, ale fakticky sú významnou súčasťou štátnej správy.

Petr Hampl, 11. júla 2017.