Ruský prezident Dmitrij Medvedev obvinil Západ, že porušil svoje sľuby dané po páde železnej opony, pretože rozširovanie NATO na východ odporuje záväzkom, ktoré Moskva dostala počas zjednocovania Nemecka. Novo odtajnené západné archívne materiály podporujú tvrdenie Moskvy.
Nikto v Rusku neventiluje svoj hnev proti rozširovaniu Severoatlantickej aliancie východným smerom viac, ako Viktor Baranec. Populárny komentátor bulvárneho denníka Komsomoľskaja pravda, ktorý má milióny čitateľov, sa denne s chuťou opiera do „zákernej a nezodpovednej“ západnej vojenskej aliancie. Rusko by konečne malo prestať pozerať na NATO ako na partnera, píše Baranec.
Baranec, plukovník vo výslužbe a bývalý hovorca ministerstva obrany za prezidenta Borisa Jeľcina, sa pýta, prečo Rusko vôbec zvažuje účasť na spoločných manévroch po tom, čo bolo podvedené Západom. NATO „si so svojimi puškami prerazilo cestu až k našim hraniciam,“ píše Baranec. Severoatlantická aliancia týmto porušila všetky svoje sľuby dané Moskve počas zjednocovania Nemecka.
V tomto smere pritom panuje zhoda medzi všetkými politickými stranami v Moskve, od Patriotiv Ruskaku komunistom a ku Jednotnému Rusku premiéra Vladimíra Putina – Západ porušil svoje slovo a podrazil Rusko, keď bolo práve slabé.
Ruský prezident Dmitrij Medvedev sa v rozhovore pre Der Spiegel, ktorý poskytol začiatkom novembra vo svojej mimoskovskej rezidencii, posťažoval, že keď padol Berlínsky múr, nebolo „možné predefinovať ruské miesto v Európe„. Čo Rusko získalo? „Nič z toho, o čom sme boli uisťovaní, menovite to, že sa NATO nebude donekonečna rozširovať východným smerom, a že naše záujmy budú aj naďalej brané do úvahy,“ povedal Medvedev
Rôzne verzie
Otázka, čo bolo v skutočnosti Moskve v roku 1990 sľúbené, vyvolala historické spory, ktorých výsledok bude mať ďalekosiahly dopad na budúce vzťahy Ruska so Západom. Aká je teda pravda?
Rôzni účastníci vtedajších udalostí majú svoje vlastné verzie toho, čo sa odohralo. Samozrejme, že vtedy zaznel sľub nerozširovať NATO „ani o piaď ďalej na východ„, hovorí dnes v Moskve vtedajší sovietsky vodca Michail Gorbačov. Jeho vtedajší minister zahraničia Eduard Ševardnadze ale z gruzínskeho Tbilisi tvrdí, že Západ Sovietom žiadne také uistenia nedával. Dokonca aj rozpustenie Varšavskej zmluvy bolo vtedy „nad rámec našej predstavivosti„, podotýka.
Ševardnadzeho americký náprotivok v roku 1990, minister zahraničia James Baker roky popieral, že by medzi ZSSR a USA došlo k nejakej dohode. Vtedajší americký veľvyslanec v Moskve Jack Matlock už ale skôr vyhlasoval, že Moskva od Washingtonu dostala „jasný záväzok„. A Hans-Dietrich Genscher, nemecký minister zahraničia v roku 1990, hovorí, že toto presne nebol ten prípad.
Po rozhovoroch s mnohými účastníkmi vtedajších udalostí a po preskúmaní nedávno odtajnených britských a nemeckých dokumentov, však Spiegel dospel k záveru, že Západ bez akýchkoľvek pochybností urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby presvedčil Sovietov, že členstvo v NATO pre štáty ako Poľsko, Maďarsko alebo Československo vôbec nepripadá do úvahy.
10. februára 1990 Hans-Dietrich Genscher medzi 16:00 a 18:30 hovoril so Ševardnadzem. Podľa nemeckého záznamu rozhovoru, ktorý bol odtajnený len nedávno, Genscher prehlásil: „Uvedomujeme si, že členstvo zjednoteného Nemecka v NATO vyvoláva zložité otázky. V jednom ale máme jasno: NATO sa nebude rozširovať na východ.“ A pretože sa konverzácia točila hlavne okolo východného Nemecka, Genscher výslovne dodal: „A týka sa to aj otázky rozširovania NATO všeobecne.“
Ševardnadze odpovedal, že verí „všetkému, čo (minister) povedal.“
Ani slovo
Rok 1990 sa celý niesol v znamení zásadných rokovaní. Washington, Moskva, Londýn, Bonn, Varšava, východný Berlín a mnoho ďalších miest sa rozchádzali v názore na zjednotenie Nemecka, úplné európske odzbrojenie a na novú chartu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Sovieti trvali na tom, aby všetko bolo zdokumentované na papieri a zachádzali pritom až do takých podrobností, ako bol budúci osud sovietskych vojnových cintorínov vo východnom Nemecku. Nespočetné dohody a zmluvy z vtedajšej doby ale neobsahujú ani slovko o rozšírení NATO o východnú Európu.
Práve preto dnes Západ tvrdí, že Moskva si nemá na čo sťažovať: Západ predsa o expanzii NATO na východ nepodpísal jediný papier. Je tento postoj ale férový?
Na začiatku roka 1990 bol Sovietsky zväz stále svetovou veľmocou, jeho jednotky boli rozmiestnené na Labe a vo východnom Berlíne stále vládol niekdajší blízky spolupracovník Ericha Honeckera a drážďanský predseda východonemeckej komunistickej strany Hans Modrow. Zrútenie východného Nemecka ako štátu už ale pritom bolo na dohľad.
Spojenci Bonnu v Paríži, Londýne a Washingtone boli zaujatí otázkou, či môže byť zjednotené Nemecko členom NATO, alebo či by nemalo podľa vzoru z minulosti radšej siahnuť k flexibilnej politike medzi východom a západom.
Genscher chcel urobiť koniec tejto neistote a 31. januára 1990 v bavorskom Tutzingu predniesol zásadný prejav. Zdôvodnil v ňom, prečo by mal byť zjednotené Nemecko členom NATO.
Opatrný postup
Ako ale dosiahnuť, aby s takýmto riešením súhlasilo aj sovietske vedenie? „Chcel som im pomôcť dostať sa cez prekážku,“ povedal Genscher pre Spiegel. Preto vtedajší nemecký minister zahraničia v prejave v Tutzingu sľúbil, že sa „územie NATO nebude rozširovať smerom na východ, inými slovami bližšie k hraniciam Sovietskeho zväzu.“ Východné Nemecko nemalo byť zapojené do vojenských štruktúr NATO a pre východoeurópske krajiny mali dvere do Severoatlantickej aliancie zostať zatvorené.
Genscher si totiž dobre pamätal, čo sa odohralo počas maďarskej revolúcie z roku 1956. Niektorí zo vzbúrencov vtedy oznámili úmysel pripojiť sa k západnej aliancii, čím Moskve ponúkli zámienku na vojenskú intervenciu. V roku 1990 sa preto Genscher snažil Gorbačovovi naznačiť, že sa takého vývoja v sovietskom bloku nemusia obávať. Západ, naznačoval Genscher, chce so Sovietskym zväzom pri riešení vzniknutých zmien spolupracovať, nechce sa stať jeho nepriateľom.
Plán oznámený v Tutzingu však Genscher dopredu nekonzultoval s [nemeckým] kancelárom ani so západnými spojencami a tak najbližších niekoľko dní strávil tým, že pre neho zháňal podporu.
Ako vo svojich pamätiach napísal šéf Genscherovho štábu Frank Elbe, nemecký minister zahraničia „sa pohyboval veľmi opatrne, ako nejaký veľký chrobák, ktorý svojimi tykadlami ohmatáva a skúma okolie, pripravený ucuknúť, akonáhle narazí na odpor.“
Minister zahraničia USA James Baker, pragmatický Texasan , údajne na návrh „zareagoval okamžite kladne,“ hovorí dnes Elbe. 2. februára sa obaja diplomati usadili pred krbom v Bakerovom washingtonskom apartmáne, vyzliekli si saká, vyložili si nohy a diskutovali o vývoji vo svete. Rýchlo sa zhodli na tom, že sa NATO na východ rozširovať nemá. „To bolo úplne jasné,“ komentuje Elbe.
Upokojovanie ruských obáv
Krátko nato sa k nemecko-americkému konsenzu pridal aj britský minister zahraničia Douglas Hurd. Ako vyplýva z donedávna neznámeho dokumentu nemeckého ministerstva zahraničia, bol pri stretnutí s ním 6. februára 1990 v Bonne Genscher nezvyčajne otvorený. V Maďarsku sa mali konať prvé slobodné voľby a Genscher vyhlásil, že Sovietsky zväz „potrebuje istotu, že sa Maďarsko v prípade zmeny vlády nestane súčasťou západnej aliancie.“ Treba dať v tomto smere Kremľu záruky, povedal Genscher. Hurd súhlasil.
Boli ale tieto úvahy mienené ako dlhodobé? Očividne nie. Keď sa dvaja kolegovia spolu bavili o Poľsku, podľa britských dokumentov Genscher povedal, že ak Poľsko niekedy vystúpi z Varšavskej zmluvy, Moskva bude potrebovať mať istotu, že sa „hneď na druhý deň nepripoja k NATO„. Podľa všetkého tak ale Genscher nevylučoval, že by sa tento krok mohol uskutočniť niekedy neskôr.
Dalo by sa logicky predpokladať, že by práve Genscher mal s týmito svojimi víziami následne zoznámiť Moskvu. Bol najdlhšie slúžiacim západnom ministrom zahraničia, mal nezvyčajne dobré vzťahy s Gorbačovom a Ševardnadzem a navyše to bola jeho iniciatíva. James Baker sa ale rozhodol, že tak počas svojej nasledujúcej cesty do Moskvy urobí sám.
„Na amerických politikov sa nedá spoľahnúť„
O tom, čo americký minister zahraničia povedal 9. februára 1990 v Kremli, v úžasnej Sále sv.Kataríny, nie je najmenších pochýb. Baker zdôraznil, že „nebude žiadne rozširovanie jurisdikcie NATO pre jednotky aliancie ani o piaď na východ,“ ak bude Moskva súhlasiť s tým, že zjednotené Nemecko bude v NATO. Moskva o tom chvíľu premýšľala, hovorí Gorbačov a dodáva, že „akékoľvek rozširovanie zóny NATO je neprijateľné.“
Dnes, o dvadsať rokov neskôr, sa pri otázkach smerujúcich k tejto epizóde, Gorbačov ešte stále dokáže rozčúliť. „Na amerických politikov sa človek nemôže spoľahnúť,“ povedal pre Spiegel. Baker ale dnes pritom ponúka iný výklad svojich vtedajších slov. Vraj hovoril vlastne len o východnom Nemecku, ktoré malo v rámci aliancie získať zvláštny status. Nič viac.
Genscher však hneď nasledujúci deň pri stretnutí so Ševardnadze, jasne hovoril o celej východnej Európe. V skutočnosti bolo plne v súlade s logikou vtedajšieho západného postoja hovoriť o východnej Európe a nie len o Východnom Nemecku.
Ak malo Východné Nemecko získať zvláštny status v rámci NATO aby to neprovokovalo sovietske vedenie, musel sa sľub o nerozširovaní NATO nepochybne týkať krajín ako Poľsko, Maďarsko či Československo, ktoré bezprostredne so Sovietskym zväzom hraničili.
Keď sa západní politici o pár týždňov neskôr stretli znova, hovorili ale už trochu inak, ako vyplýva z novo odtajneného dokumentu nemeckého ministerstva zahraničia. Baker podľa neho vyhlásil, že to vyzerá, „ako by sa stredoeurópske krajiny chceli pripojiť k NATO.“ Vtedy Genscher odpovedal, že to je otázka, ktorej „by sme sa teraz nemali dotýkať.“ Baker súhlasil.
Pozitívne svetlo
Vtedajší politickí hráči sú dnes napospol postarší gentlemani, ktorí už mávajú ťažkosti si jasne vybaviť, čo že sa to vtedy všetko vlastne stalo. A k tomu všetci túžia po tom, aby ich učebnice dejepisu zobrazovali v pozitívnom svetle. Gorbačov nechce byť tým, kto zlyhal, keď nedokázal rázne pribuchnúť dvere rozširovaniu NATO na východ. Genscher s Bakerom nechcú byť obviňovaní, že s Moskvou uzatvárali dohody o ďalšom osude Poliakov, Maďarov a Čechov. A Ševardnadze už pred časom dospel k záveru, že na rozširovaní NATO „nie je nič hrozné„, čo ale príliš neprekvapí, ak pripomenieme si skutočnosť, že sa jeho rodné Gruzínska chce dnes pripojiť do NATO.
V roku 1990 ale všetci mali iné záujmy. Bonn a Washington chceli hlavne urýchlene dokončiť zjednotenie Nemecka. Pár dní po rokovaní v Kremli sa Genscher, Baker a Ševardnadze stretli opäť, tentoraz všetci spolu a so všetkými ministrami zahraničných vecí štátov NATO a Varšavskej zmluvy. Stalo sa tak na odzbrojovacie konferencii, ktorá sa konala v prestavanej bývalom stanici v kanadskej metropole Ottawe.
Vtedy sa tam na chodbách a v konferenčných sálach stretávali dva nemeckí ministri zahraničia (ten východonemecký sa volal Oscar Fischer a vyšiel z okruhu bývalého východonemeckého vodcu Ericha Honeckera) a rokovali aj s predstaviteľmi štyroch víťazných mocností z druhej svetovej vojny, s ktorými diskutovali o budúcnosti Nemecka. Na záver konferencie potom už bolo jasné, že vonkajšie otázky Nemecka, ako sú jeho aliančné záväzky alebo veľkosť jeho armády, sa budú riešiť v rokovaniach na platforme „dva plus štyri“.
„Skúmanie“ sovietov
Genscher dnes hovorí, že sa všetky kľúčové otázky mali prerokúvať práve na tomto fóre a že sa počas rokovaní nevyskytla ani jediná zmienka o tom, že by východoeurópske štáty mali byť vylúčené z členstva v NATO, čo v plnej miere potvrdzujú aj účastníci rozhovorov potvrdzujú
Ale ako potom vnímať Genscherove poznámky k Ševardnadzemu z 10. februára 1990?
Genscher trvá na tom, že vtedy ešte pred začatím oficiálnych rozhovorov len „skúmal“ Ševardnadzeho názory, aby zistil, aké je stanovisko Moskvy voči aliancii a aby zistil, či mu zostáva nejaký manévrovací priestor.
Toto je teda oficiálna verzia udalostí. Avšak existujú aj iné verzie toho udalosti.
Bývalý nemecký diplomat hovorí, že medzi oboma stranami panoval konsenzus. Sovieti by inak len ťažko súhlasili s účasťou v rokovaní „dva plus štyri“, ak by vedeli, že by sa NATO neskôr mohlo rozšíriť o Poľsko, Maďarsko a ďalšie východoeurópske krajiny.
Vyjednávania s Gorbačovom už boli beztak obtťiažne a to aj bez ohľadu na opakované uisťovanie Západu, že – slovami vtedajšieho amerického prezidenta Georgea H.W. Busha – nemieni z celej situácie získavať „jednostranné výhody“ a že nenastane „žiadny posun v rovnováhe moci medzi Východom a Západom,“ ako zdôraznil Genscher. Rusko tak má do určitej miery pravdu, keď sa dnes odvoláva prinajmenšom na ducha dohôd z roku 1990.
Absurdná predstava
Koncom mája 1990 Michail Gorbačov konečne kývol na to, že sa zjednotené Nemecko môže stať členom NATO. Prečo ale Gorbačov sa Ševardnadze nedostali od Západu žiadne písomné ubezpečenie ešte v čase, kedy v ruke držali všetky tromfy? „Na začiatku roka 1990 ešte existovala Varšavská zmluva,“ hovorí dnes Gorbačov. „A predstava, že by sa NATO rozšírilo o štáty, ktoré v tom čase boli členmi Varšavskej zmluvy, nám vtedy pripadala úplne absurdná.“
Niektorí západní politici získali dojem, že vládca Kremľa a jeho minister zahraničia ignorujú realitu a ako to vyjadril James Baker, „nepripúšťajú si myšlienky“ na koniec Sovietskeho zväzu ako veľmoci.
Na druhej strane boli vtedy pobaltské štáty ešte stále súčasťou Sovietskeho zväzu a členstvo v NATO sa zdalo na svetelné roky vzdialené. V niektorých krajinách východnej Európy sa navyše k moci dostali mierovo orientovaní disidenti, ľudia ako niekdajší československý prezident Václav Havel, ktorí, keby mohli, tak nezrušia len Varšavskú zmluvu, ale spolu s ňou aj NATO.
V tejto počiatočnej fáze o členstvo v NATO neusilovala žiadna východoeurópska krajina a ani západná aliancia nemala o nových členov žiadny záujem. Bolo by to príliš nákladné, zbytočne by to provokovalo Moskvu a ak by došlo na najhoršie, naozaj by západné vlády chceli, aby francúzski, talianski alebo nemeckí vojaci riskovali svoje životy za Poľsko alebo Maďarsko?
Potom sa ale v roku 1991 zrútil Sovietsky zväz a vojna v Bosne so svojimi stovkami tisíc obetí vyvolala obavy z balkanizácie východnej Európy. A do toho všetkého ešte nový americký prezident Bill Clinton, ktorý do úradu nastúpil v roku 1993, začal pre Severoatlantickú alianciu hľadať novú náplň.
Zrazu sa všetci začali hrnúť do NATO a NATO chcelo všetkých prijať.
A súčasný spor o dejiny mohol začať.
Zdroj: Der Spiegel