Americká politika na Blízkom východe sa v posledných rokoch evidentne uberá cestou podpory destabilizácie. Známy prejav Wesley Clarka z 3.10.2007 o tom, že USA plánujú napadnúť niekoľko krajín presne popisuje ciele zahraničnej politiky USA.
Je jedno, aké zámery sa verejne prezentujú. V skutočnosti je trvalým cieľom nepripustiť, aby región získal stabilitu.
Každý prezident, ktorý prichádza do úradu má v zahraničnej politike skromné ciele. Wesley Clark hovorí o programe Busha, ale rovnako nastupoval do úradu aj Obama a Trump. Vždy sú to reči o nezasahovaní, o ukončení zasahovania do vnútorných vecí krajín, o nezvrhávaní režimov apod. Administratíva však ide vlastnou cestou a zomelie každého prezidenta. Výsledkom je aktívna účasť do formovania politiky krajín celého sveta – nevynímajúc ani Európu.
Udalosti v Sýrii a pokus Ruska o stabilizáciu podporou existujúcej vlády robí podobným úvahám škrt cez rozpočet. Výsledkom bolo, že Amerika sa rozhodla preformátovať organizáciu krajín Blízkeho východu a medzi šiitským Irakom a Sýriou ovládanou alawitmi, ktorí sa zvyknú priraďovať k šiitom, začali podporovať proces, ktorý by viedol k vytvoreniu Američanmi ovládanej bariéry. Tým by sa prerušil homogénny pás krajín od Iránu do Libanonu ovládaný, alebo kontrolovaný šiitmi a Amerika by mohla aktívne vstupovať do diania v regióne podľa vlastných zámerov a plánov.
Na severe Sýrie začali podporovať Kurdov a za účasti amerických špeciálov sa im podarilo dostať sa až na predmestie centra Islamského štátu Raqqa. Kurdi tiež ovládli základňu al-Tabqa a dôležitú priehradu na rieke Eufrat.
Na juhu Sýrie vytvorili v Sýrii na pomedzí hraníc Jordánska Iraku a Sýrie výcvikový tábor at-Tanf pre militantov, ktorých plánovali použiť na obsadenie hraníc Sýrie s Irakom. Mapka ukazuje situáciu z januára tohto roku
Situácia, kde by boli nepriechodné hranice medzi Sýriou a Irakom pre šiitov by znamenala,že americká diplomacia by mala viac možností ako manévrovať v danej situácii.
Avšak tieto plány začali dostávať trhlinu, keď sýrske sily začali ofenzívu na ovládnutie centrálnej Sýrie a postúpili až k juhu, ktorý kontrolovali Američanmi podporované oddiely.
Nasledujúce mapky ukazujú postup v apríli a máji
K výcvikovej základni at-Tanf sa začali približovať oddiely, ktoré boli na strane oficiálnej vlády. Väčšinou išlo o vojakov iránskych Revolučných gárd, ktoré bojujú na strane vlády na základe Zmluvy o spoločnej obrane, prípadne oddielov libanonského hnutia Hizballah. To malo za následok priame útoky amerického letectva na tieto oddiely s tragickými následkami, keď bolo zničených niekoľko kusov obrnenej techniky a umrelo niekoľko ľudí. Američania vyhlásili zákaz vstupu do tejto zóny a zostrelili každý lietajúci predmet vrátane bezpilotných prostriedkov (podľa všetkého iránskeho pôvodu)
Lenže celý postup priamo na at-Tanf bol len krycí manéver. V skutočnosti bolo plánom odrezať Američanov od zvyšku Sýrie a vytvoriť priamy koridor medzi Irakom a Sýriou, ovládaný šiitmi.
V minulých dňoch sa pod rúškou noci a v utajení východne od at-Tanf presunuli 9.6. elitné oddiely zrejme iránskych Revolučných gárd na hranice s Irakom a oproti nim postúpili ku hraniciam iracké milície, taktiež podporované Iránom.
Predvčerom tieto pozície navštívil dokonca generál Kasam Suleimani, legendárny veliteľ špeciálnych oddielov Quds. Nič nemohol ukázať lepšie, kto tento manéver naplánoval a uskutočnil.
Americkí stratégovia sa ocitli vo veľmi ťažkom postavení. Wall Street Journal písal, že sa Rusi a Američania dohadujú, čo ďalej. Ak by boli na juhu natrvalo uzavretí, výrazne by obmedzilo ich možnosti hovoriť do vývoja v regióne. Na severe chcú Kurdi vlastný štát, ale proti tomu sú všetky krajiny vrátane kľúčového spojenca USA Turecka. V skutočnosti im ostávajú len tri možnosti
1. Ústup z regiónu a dohoda s Rusmi, ktorí by na seba prevzali stabilizáciu Sýrie a pomáhali by sýrskej vláde vyčistiť krajinu od teroristov. Úprimne povedané – najmenej pravdepodobná možnosť. USA by totiž priznalo, že nevie presadiť svoje ciele a jej autorita by medzi súčasnými spojencami výrazne poklesla na úkor Ruska, ktoré by prevzalo úlohu USA v regióne.
2. Priamy útok na iránsko-sýrske pozície a prerazenie obkľúčenia, do ktorého sa americké plány dostali. Tento plán sa podľa všetkého zvažuje, resp. tento variant sa najčastejšie spomína pri úvahách ďalšieho vývoja. Bude to však znamenať priamu konfrontáciu s Ruskom, kde eskalácia konfliktu môže prerásť do otvorenej vojny krajín NATO a Ruska so spojencami. Pozícia a úloha Turecka je však v tomto okamihu nejasná. Podľa posledných informácií z tureckej tlače oficiálne turecké miesta obviňujú spojencov USA, Spojené arabské emiráty, že podporili minuloročný pokus o prevrat sumou 3 miliardy dolárov. Ideovým vodcom prevratu mal byť Fethullah Gulen, ktorý žije, pôsobí a podniká v USA. Ak by ostalo Turecko neutrálne, alebo by by využilo chaos na likvidáciu kurdských územných ziskov, zásadne by to zmenilo situáciu v neprospech USA.
3. Nakoniec je tu plán, ktorý by elegantne vyriešil akékoľvek riziká otvorenej vojny medzi veľmocami a efektívne riešil americký problém. Využiť Islamský štát. Už sa niekoľkokrát stalo, že letectvo koalície pod vedením USA „omylom“ zaútočilo na sýrske jednotky, po ktorých nasledoval útok islamského štátu. Naposledy pri Palmyre a v Dair az-Zaur.
Netreba to samozrejme robiť okato. Úplne stačí, keď Kurdi dočasne prerušia boje na severe, cez kanály vedúce k islamistom príde informácia, že boj sa prerušuje a uvoľnené sily islamistov sa presunú na juh, aby zlikvidovali šiitov. V skutočnosti je na ceste k čistému islamskému štátu hlavnou prekážkou táto druhá veľká vetva islamu.
Útok teroristov Islamského štátu, ktorý bude z druhej strany koordinovaný s útokom oddielov podporovaných USA, zlikviduje hrozbu pre americké plány a Amerika bude môcť naďalej vystupovať ako jediný neohrozený bojovník proti islamskému extrémizmu…
Keby som bol americkým plánovačom, rozhodne by som zvolil a uskutočnil plán založený na poslednej alternatíve. Je prakticky bezrizikový pre medzinárodnú eskaláciu a umožňuje veľmi efektívne vyriešenie komplikovanej americkej pozície. Ak sa toto udeje, bude to očividný dôkaz, toho, čo napríklad dnes už kritizujú nielen oponenti Ameriky ale aj mnohí komentátori. USA využíva každý nástroj, ktorý je užitočný pre jej momentálne ciele. Teroristov nevynímajúc. Hoci sa nám to nemusí páčiť, je to veľmocenská realita s ktorou, ako dnešní vítači komentujú teroristické útoky, sa „musíme naučiť žiť„. Nie v tom zmysle, že by sme to schvaľovali, ale v zmysle, že s touto alternatívou treba rátať a pripraviť sa na ňu.