V minulom článku som sa pozrel na marxizmus v uhle, ktorý poukázal na voluntarizmus, darvinizmus a fetišizmus ateizmu.
Lenže Marx musel mať niečo aj z ducha prichádzajúcej doby, ktorej ústrednou témou je sloboda a on tam niečo zo slobody mal, ide o odmietnutí predstavy človeka, ako len pracovnej sily, či tovaru.
[sociallocker][/sociallocker]
Aj keď mal Marx materialistické východiská, kde výroba bola centrom života človeka a všetko ostatné od nej odvodené, predsa len inštinktívne chápe, že je tu nejaká dôstojnosť človeka, že človek sa nemôže predávať ako tovar.
Veru sú také, názory, že pokrok spoločnosti by sa mal merať mierou slobody u človeka. Treba ale k tomu dodať, že ozajstnej slobody, nie ľubovôle, onej klasickej slobody, ktorú poznali už indické védy, či kresťanstvo. Ide teda o slobodu, kde sa ľudský duch vymaňuje spod otroctva pudov, kde sa kultivuje a kde sa oslobodzuje aj poznaním.
Človeka dneška teda musí urážať akákoľvek podriadenosť, má v sebe pudenie po samostatnom hľadaní pravdy, po sebaspráve. Marx teda správne tušil, že musí dôjsť k inému vzťahu vo výrobe, aký doposiaľ vládol. Chybou ale bolo, že ostatné aspekty života oslobodiť nechcel, teda kultúru (duchovno), i právo, pretože fetišizoval výrobu.
Obyčajne sa pod sociálnou spravodlivosť rozumejú umelo našité práva, ktoré sa akosi časom aj množia. Lenže zdá sa, že za pojmom „sociálna spravodlivosť“ sa v skutočnosti ukrýva práve len inštinkt v tom, že človek by nemal vládnuť človeku, že človek nie je tovar a preto treba inak upraviť pracovné vzťahy. Pretože prečo v minulosti bola „sociálna spravodlivosť “ iná?
Tu máme bod, kde sa Marx snáď mýlil. Sú odvodené náboženstvá od výroby, či typ výroby, typ hospodárstva od náboženstva?
Nevyplýva vari kastovný systém a z toho vyplývajúce pracovné vzťahy z náhľadu reinkarnácie a teda predurčeného osudu minulými činmi?
Nevyplývali stredoveké hospodárske pomery z viery, že Boh človeka postavil do života kde on chcel, a že šľachtic je ten, kto má v moci svoje pudy a že to je dedičné?
Alebo neskôr nevyplývali pomery v Nemeckom národnom socializme z ideológie nacizmu? Naozaj je to naopak?
Zas hospodárske pomery povedzme v ZSSR vyplývali z militantne pochopeného a trocha Leninom zdeformovaného marxizmu.
Dnešné hospodárske pomery Západu vyplývajú z viery v slobodu indivídua.
Spravodlivosť je komplikovaná vec, no v prvom rade je tam viera, že vo svete vládne nejaký poriadok a zámer k niečomu, cieľ vývoja, alebo aspoň, že je tu vývoj. Kto koná v súlade s duchom času a cieľom vývoja, koná spravodlivo. Človek má ale sklon pozerať sa na spravodlivosť skrz svoje ego, skr svoje potešenia tu a teraz. Je ale veľa prípadov, kedy sa človeku stane vec naoko nespravodlivá, ale neskôr z nej vyťaží pozitívum. A naopak, veľa dobra kazí.
Možno by niekto rád vec zjednodušil na frázu, že komunizmus stojí na závisti a kapitalizmus na chamtivosti, ale treba mať na pamäti aj fakt, že trocha núdze človeka stimuluje k vysokým výkonom a dokonca k upevňovaniu morálky a mravnosti, kým odmena bez práce kazí, pričom zas na druhej strane, netreba ľudí deptať a lámať im vôľu ich uvrhnutím do chudoby, z ktorej niet úniku.
Spravodlivé je proste všetko to, čo urobí človeka lepším. Ak ho takým urobí rozdávanie, prosím, ak ponechanie na samostatnú iniciatívu – prosím.
Ale v prvom rade človek naozaj nie je tovar.
Je taký názor, že zotročenie človeka technikou, výrobou a peniazmi muselo prísť preto, aby pochopil pravú slobodu. No možno niektoré „žaby“ naozaj varia až príliš pomaly, ale je naozaj dosť ľudí, ktorí ešte aj dnešné pomery vo výrobných podnikoch vnímajú ako urážku ľudskej dôstojnosti. Zvlášť teraz, keď Ázia, kde človek je ešte neslobodný konkuruje Západu a buď tu expanduje, alebo Západ aplikuje ich brutálne pracovno-právne vzťahy do praxe, aby bol konkurencie schopný. Nuž ale skôr ten Západ východný, to áno …
Výroba je totiž ešte aj dnes miestom, kde človek môže zakúsiť praktiky nie len stredoveké. K tomu by som dodal aj názor, že ani boľševici neaplikovali Marxa dôsledne, totiž proletári nikdy nevládli, Lenin dokonca tvrdil, že ani nemôžu, že ich musia viesť oni – intelektuáli. To vtedy použil on prvý pojem „užitočný idiot.“ Veď predsa robotníci a roľníci boli vraždení rovnako ako buržuji, ak nesúhlasili s „červenou šľachtou“. To bola Marsova stránka marxizmu zafarbená dobou, kedy sa rodí aj fašizmus a nacizmus.
Treba ale povedať, že doba pochopila, že človek nesmie byť tovarom a upravila pracovné právo podľa tohto. Však nakoniec ľavica na Západe nepočala Marxom, dokonca môže mať aj kresťanské korene. Len tu na východe chápeme kapitalizmus veľmi vulgárne, či dokonca detinsky. Neviditeľná ruka trhu a dosť, ďalej náš človek pri čítaní Adama Smitha zaspal. Či odbehol do Kauflandu na akciu?
Sú ľudia, ktorí by vec vyriešili návratom do džungle. Hovorím o obdivovateľoch povedzme Indiánov v Amazónii, ktorí si družne nažívajú, aj spravodlivo, podelia sa, nemajú problém. Treba k tomu dodať, že tam pracuje kolektívne nevedomie, akýsi duch kmeňa, kde povedzme nejaká bohyňa kmeňa, či duch zakazuje to či ono. Oni tí Indiáni sa pre to nerozhodnú, pre nás by to bol návrat späť, tiež vzhľadom k obrovskej rôznorodosti ideológii je to realizovateľné hádam len násilím ak by to chcel ktosi v globále.
Je treba rozpoznať túžbu po diktáte štátu od túžby po slobode a realizácii naozajstného bratstva vo výrobe (sociálna trojčlennosť). Ide tam o to, že zamestnanec už nie je v absolútnej závislosti od zamestnávateľa, ale je jeho partner, spolupracovník. Existujú takéto firmy, kde-tade po svete, kde má pracovník vo firme svoje akcie, je spolupodielník, a tak spolurozhoduje, vlastne toto mal už Tomáš Baťa. Potom je tu klasická forma družstevníctva a myšlienky sociálnej trojčlennosti idú až tak ďaleko, že je tu nápad vytvárať asociácie výrobcov a spotrebiteľov.
Toto sú ale veci, ktoré nemôže štát dať direktívne, to musia ľudia sami, ale je škoda, že málokto využíva slobodu, aj keď duch doby ju vyzdvihuje. Aká je pravda v tomto?
Aj keď je duch doby o slobode, aká je realita? Áno, proklamuje sa tu sloboda, intuitívne sa ju mnohí snažia dostať do praxe, ale ako?
Západ vytvoril priestor slobody, hoci podľa Maxa Webera kapitalizmus stojí na protestantskej morálke, ale k čomu sme tu slobodu použili?
Aj na dobré veci, to iste, ale rysuje sa tu aj akési zacyklenie sa do výroby pre výrobu samú. Vlastne ani nie len že pre ňu samú, lebo návnadou sú pudy či už spontánne, alebo vyvolané reklamou.
„(TASR) – Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov (VZ OSN) v rezolúcii z 26. novembra 2007 rozhodlo, že od roku 2009 sa vždy 20. februára bude sláviť Svetový deň sociálnej spravodlivosti. VZ OSN tým uznalo, že uskutočňovanie sociálneho rozvoja a sociálnej spravodlivosti je nevyhnutné na realizáciu a udržiavanie mieru a bezpečnosti.
VZ OSN tým priznalo, že ekonomický rast v kontexte trvalo udržateľného rozvoja je nevyhnutný na dosiahnutie sociálnej spravodlivosti.“
Vidíte? Trend je taký, že ekonomika sa stala bohom, ktorý tvorí sociálnu spravodlivosť. Tak sa pozrime bližšie na tohto boha.
Ani sa nejdem púšťať do faktov, že povedzme USA má ekonomiku založenú na vojne, zostaňme v našom teritóriu. Keď Oswald Spengler pred 100 rokmi povedal, že demokracia je vláda peňazí cez média, dnešná doba to potvrdzuje totálne. Iste, nejde o ten pojem demokracia, ide o vystihnutie padnutého ducha doby.
Kapitalizmus proste Marxova idea o nadradenosti výroby nad všetkým jednoducho pohltila. Peniaze už dávno nie sú cenou práce, stali sa virtuálnou návnadou pre stimul k práci, či len k chtíču. Moderní ekonómovia majú svoju pravdu o tom, že hodnotu si môžem určiť ľubovoľne, krízy sa im už ale nepáčia. Peniaze dnes sú naozaj bohom so všetkými atribútmi, alebo vlastne sú božskejšie ako bohovia, pretože keď sa o bohoch vedie aspoň polemika či sú, v peniaze treba naozaj len veriť vtedy, keď ich naozaj niet, teda nemajú žiadnu hodnotu, len ju v budúcnosti možno budú mať.
Človek dneška je vystavený kultu potrieb z médii, jednoducho je mu vsugerované, že musí mať to a to, aby prežil. A aby „prežil“, aby tie veci, ktoré mu vnucujú média mal, dá sa predať ako pracovná sila, kde ho nezaujíma etika toho čo robí. Ak mal Lenin svojich užitočných idiotov v proletariáte, má ich aj kapitalizmus v masách, ktoré hypnotizuje apelom na pudy, resp. aby si kúpili to a to, následne preto vykonali nejakú, aj nezmyselnú prácu, kde ich ani nezajíma, že sú zneužití a takto vykryjú potlačené papieriky. Niekedy ale užitoční idioti zlyhajú, proste nie sú až takí idioti a potom príde kríza.
Sociálne spravodlivé by mali byť také opatrenia, ktoré robia ľudí celo-osobnostne slobodnými a ktoré ich robia lepšími, iný zmysel pojem „spravodlivosť“ ani mať nemôže. Nemôže byť spravodlivosť vymyslená, alebo smerujúca k zlu.
Tiež Marxovo oslobodenie človeka z pozície, kde má hodnotu len ako tovar, by sa malo stretnúť s chceniami liberalizmu všelijakého druhu.