.
[Moslimské bratstvo bude] aj naďalej zobrazovať Židov a sionistov v prvom rade ako nepriateľov … Džihád znamená priniesť obete s cieľom obnoviť to, čo bolo ukradnuté [Palestínu].- Mohamed Badie, najvyšší vodca Moslimského bratstva, január 2010.

Ako Izrael „ukradol“ pôdu Palestínčanom pred rokom 1948

Od začiatku 1. svetovej vojny Arabi vyhlasovali, že boli vyhnaní Židmi. Avšak väčšina palestínskej pôdy bola vlastnená Osmanskou ríšou (jej správu neskôr dostali do rúk Angličania) a neprítomnými veľkostatkármi, ktorí žili v Káhire, Damašku a Bejrúte. Asi 80 percent palestínskych Arabov boli chudobní roľníci, čiastoční kočovníci a beduíni … nie bohatí vlastníci pôdy. 1

Región bol veľmi riedko osídlený, čo znamenalo, že Židia boli schopní vyhnúť sa nákupu pozemkov v oblastiach, kde by to znamenalo odchod Arabov, čo aj skutočne robili. Vyhľadávali pôdu, ktorá bola z veľkej časti neobrábaná, bažinatá, piesočnatá a čo je najdôležitejšie, bez nájomníkov [t.j. bez Arabov]. V roku 1920, David Ben-Gurion vyjadril znepokojenie ohľadom arabských felláhov (roľníkov), na ktorých hľadel ako na „najdôležitejšia aktívum domorodého obyvateľstva„. Povedal, že sa „za žiadnych okolností nesmieme dotknúť pôdy patriacej felláhom alebo pôdy, na ktorej by pracovali [v nájomnom vzťahu]“ , Bol stúpencom pomoci, ktorá by im pomohla oslobodiť sa od ich utláčateľov. „Len v prípade, že čeľadník opustí miesto, kde sídlil,“ dodal Ben-Gurion : „mali by sme dať ponuku na kúpu jeho pôdy, za primeranú cenu.“ 2

Keď britský poslanec John Hope Simpson prišiel do Palestíny v máji 1930 reportovať o arabsko-židovskom násilí, zistil, že Židia kupovali pozemky za premrštené ceny: „Oni [Židia] zaplatili vysoké ceny za túto zem a okrem toho zaplatili niektorým ľuďom, ktorí si túto pôdu najímali, značné množstvo peňazí, ktoré neboli zo zákona povinní zaplatiť. “ 3

V roku 1937 britská vláda zverejnila zistenia Peelovej komisie, ktorá zistila, že arabské sťažnosti ohľadom židovského získavania pozemkov boli neopodstatnené. Komisia poukázala na to, že „veľká časť pozemkov, na ktorej teraz rastú pomarančové háje, boli piesočné duny alebo močiare a neobrábané, keď boli zakúpené…v čase ranných predajov bolo len málo dôkazov, že vtedajší majitelia vlastnili buď prostriedky alebo mali znalosti potrebné ku kultivácii krajiny.“ Okrem toho Komisia dospela k záveru, že nedostatok [pôdy] bol „v menšej miere kvôli množstvu pozemkov získanými Židov, než kvôli navýšeniu arabskej populácie„. Správa dospela k záveru, že prítomnosť Židov v Palestíne, spolu s prácou britskej správy, mala za následok vyššie mzdy, lepšiu životnú úroveň a dostatok pracovných príležitostí. 4

Podľa mapy vypracovanej Simpsonovou komisiou a ďalšou zostavenou Peelovou komisiou, bolo každému úplne zrejmé, že Arabi sú pri predaji svojich pozemkov ako márnotratníci, aj keď teraz márne nariekajú a plačú.

– Transjordánsky kráľ Abdalláh, Moje dokončené spomienky, str. 88-89

Počas stupňovania násilia, Arabi aj naďalej predávali pozemky Židom za nehorázne ceny, zvyčajne za malé plochy vyprahnutej pôdy. „V roku 1944 Židia platili v Palestíne od 1000 do 1100 dolárov za aker väčšinou vyprahnutej alebo polopúštnej pôdy ; v rovnakom roku, sa bohatá černozem v Iowe predávala za asi 110 dolárov za aker.“ 5

V roku 1945 Angličania zadali prieskum na zistenie vlastníctva pozemkov v Palestínskom mandáte pre anglo-americkú vyšetrovaciu komisiu v Palestíne. Tento prieskum bol jednou z najdôležitejších častí výskumu použitého pre stanovenie, ako by mala vyzerať mapa na Blízkom východe. OSN sa opiera o práve tento výskum, keď navrhoval, ako by mohla byť oblasť rozdelená. Na obrázku je vizuálna reprezentácia tohto prieskumu a to jasne ukazuje, že OSN navrhol židovský štát s oblasťami s významným zastúpením židovského vlastníctva pôdy, zatiaľ čo arabský štát mal byť formovaný z regiónov, kde Arabi vlastnili väčšinu pozemkov. 6

V roku 1947 židovské majetky v Palestíne predstavovali asi 463 tisíc akrov. Približne 45 000 z týchto akrov boli získané od vlády Palestínskeho mandátu; 30000 boli zakúpené od rôznych cirkví a 387500 akrov bolo získané od Arabov. Analýzy nákupu pozemkov od roku 1880 do roku 1948 ukazujú, že 73 percent židovských pozemkov boli zakúpené od veľkých vlastníkov pôdy, nie od chudobných felláhov. 7

Medzi tých, ktorí predali pozemky, patrili starostovia Gazy, Jeruzalemy a Jaffy. As’ad el-Shuqeiri, moslimský náboženský učenec a otec predsedu OOP Ahmeda Shuqeiri, zobral židovské peniaze za svoju pôdu. Dokonca aj kráľ Abdullah prenajal Židom pozemky. V skutočnosti mnoho vodcov arabského nacionalistického hnutia, vrátane členov Najvyššej moslimskej rady predalo pôdu Židom. 8

Ukradol Izrael pôdu vo vojne v roku 1948?

Akonáhle Izrael vyhlásil nezávislosť, napadlo ho osem arabských národov. S bojovým pokrikom Veľkého Muftiho zvoniacim v ušiach, „Vyhlasujem svätú vojnu, moji moslimskí bratia! Zavraždite Židov! Zavraždite ich všetkých „, 9 arabských armád za pomoci palestínskej milície sa pokúsilo o genocídu Židov.

Nejakým zázrakom Židia odrazili útočníkov, porazili arabské armády a obsadili viac pôdy, než im náležalo podľa rozdelenia OSN. Na značnej časti tejto plochy žila židovská populácia a jej hranice boli oveľa lepšie brániteľné, takže Izrael prijal rozhodnutie ponechať si túto zem, aby zaistil bezpečnosť svojich občanov. Je to práve táto nová hranica, na ktorú sa väčšina ľudí odvoláva, keď hovorí o hraniciach pred rokom 1967 (alebo o hranici prímerie z roku 1949).

Arabi tiež obsadili územie – Egypťania prevzali Gazu, zatiaľ čo Jordánci si podmanili Západný breh. Na rozdiel od Izraela, to nebolo kvôli bezpečnosti, ale pre rozšírenie ich vlastného územia. Podľa Morrisa do konca vojny, „sa zmenil arabský vojnový plán…na záber pôdy viacerými krajinami so zameraním na arabské oblasti krajiny. Vyvíjajúce sa arabské ‚plány‘ zlyhali, keď nedokázali priradiť ľubovoľnú z nich Palestínčanom, alebo uvážiť ich politické ambície.“ 10

Ukradli Izraelci územia v čase vojny po roku 1948?

Kým arabskí predstavitelia sa chvastali, že „udreli na osady nepriateľa, premenili ich na prach, vydláždili arabské cesty  lebkami Židov„11 , ich genocídne zámery boli opakovane rozdrvené, často zanechávali Izrael s ešte väčším územím. Ale Izrael nemal v úmysle udržať si túto krajinu – vždy zamýšľal vrátiť krajinu výmenou za mier.

V roku 1974 Izrael vrátil územie Sýrie, ktoré obsadil v roku 1967 a 1973. Aj v roku 1979 vrátil celý Sinajský polostrov, obrovský kus zeme bohatý na ropu, so židovskými osadami a trojnásobku veľkosti Izrael spred roka 1967.

V septembri 1983 sa Izrael stiahol z rozsiahlych oblastí Libanonu do pozície na juh od rieky Awali. V roku 1985 dokončil svoje stiahnutie z Libanonu, s výnimkou úzkej bezpečnostnej zóny severne od izraelskej hranice. Aj táto bola jednostranne opustená v roku 2000.

Po podpise mierovej dohody s Palestínčanmi a zmluve s Jordánskom, Izrael súhlasil, že sa stiahne z väčšiny územia na Západnom brehu, ktoré zabral od Jordánska v roku 1967. Jordánsku bola vrátená malá oblasť a viac ako 40 percent územia bolo postúpených palestínskej samospráve.

A konečne v roku 2005, boli všetci izraelskí vojaci a civilisti evakuovaní z pásma Gazy a územie bolo odovzdané pod kontrolu palestínskej samosprávy. Okrem toho štyri komunity na Západnom brehu, ktoré zaberali plochu väčšiu ako celé pásmo Gazy, boli evakuované ako súčasť plánu na stiahnutie sa. Výsledkom je, že Izrael je dnes stiahnutý z približne 94 percent územia, ktoré obsadil v roku 1967.

Izrael vymenil územie za mier – porovnanie s Britániou

Izrael obsadil územie tých, ktorí zem používajú aby viedli vojnu proti malého štátu, ale zakaždým ju Izrael bez nenávisti a s nádejou vracia výmenou za mier.

Ukradol Izrael arabskú pôdu na stavbu osád?

Od staroveku Židia žili na Západnom brehu, s výnimkou posledných desaťročí, kedy Jordánsko etnicky vyčistilo oblasť od Židov medzi rokmi 1948 až 1967. Keď Izrael po útoku Jordánska na Izrael v spoločnom arabskom útoku v roku 1967 dobyl teritórium od Jordánska, Izrael povolili Židom vrátiť sa do niektorých vybraných miest.

Početní odborníci na medzinárodné právo veria, že tieto osady nie sú protizákonné. Stephen Schwebel, bývalý predseda Medzinárodného súdneho dvora, berie na vedomie, že krajina konajúca v sebaobrane môže zabaviť a zaberať územia, ak je to potrebné na vlastnú ochranu. Schwebel tiež uvádza, že štát môže požadovať, ako podmienku pre svoje stiahnutie, bezpečnostné opatrenia navrhnuté tak, aby zabezpečili, že jeho občania nebudú z tohto územia ohrozovaní. 12 V sedemdesiatych rokoch Izrael zbavil domova tisícky svojich občanov, keď vrátil Sinajský polostrov Egyptu. Stalo sa tak pod podmienkou, že Egypt sa zmieri so židovským štátom – presne ako to Schwebel popísal.

Keď Izrael buduje svoje osady, nezabavuje súkromné ​​pozemky pre ich stavbu. Bytová výstavba je povolená len na súkromnom pozemku, pokiaľ neboli porušené práva iných. Drvivá väčšina sídiel boli postavená v neobývaných oblastiach a dokonca aj v prípade hŕstky založenej v blízkosti arabských miest, alebo priamo v nich, nedochádza k vytesneniu majiteľov alebo ku krádeži pôdy. Niektoré osady boli postavené na arabskej pôde. Na to reagovali pôvodní arabskí majitelia žalobou na Najvyššom izraelskom súde, ktorý rozhodoval, že osady musia byť demontované.

Židovské osady

Na obrázkoch nižšie môžeme vidieť židovské osady postavené v neobývaných oblastiach, čo bolo typické pre drvivú väčšinu osád na Západnom brehu.

Arabské osídlenie

Veľa ľudí si neuvedomuje, že väčšina palestínskych mestských oblastí sú v skutočnosti moderné sídliská, ktoré neexistovali pred sto rokmi.

 

Zdroje článku:

1. Moshe Aumann, Land Ownership in Palestine 1880–1948, (Jerusalem: Academic Committee on the Middle East, 1976), pp. 8–9
2. Shabtai Teveth, Ben-Gurion and the Palestinian Arabs: From Peace to War, (London: Oxford University Press, 1985), p. 32.
3. Hope Simpson Report, p. 51
4. Palestine Royal Commission Report (1937)
5. Moshe Aumann, Land Ownership in Palestine 1880–1948, (Jerusalem: Academic Committee on the Middle East, 1976), p13
6. Tabuľka so štatistikou osídlení
7. Abraham Granott, The Land System in Palestine, (London, Eyre and Spottiswoode, 1952), p. 278
8. Avneri, pp. 179–180, 224–225, 232–234; Porath (77), pp. 72–73; See also Hillel Cohen, Army of Shadows: Palestinian Collaboration with Zionism, 1917–1948, (Berkeley, University of California Press, 2008).
9. Quoted in “Myths and facts 1982; a Concise Record of the Arab-Israeli Conflict, Leonard J. Davis and M. Decter, p199″
10. Righteous Victims, Benny Morris, p221
11. Hafez al-Assad, Prime Minister of Syria, Quoted in “Six Days of War, Michael B. Oren, p293″
12. American Journal of International Law, (April, 1970), pp. 345–46.

Pôvodný zdroj: Israel Advocacy