Možno už ste si rovnako ako ja položili otázku, ako je to možné, že namiesto podstatných vecí dnes ľudstvo minimálne v európsko-americkom priestoru rieši neuveriteľné hlúposti
Hlúposti typu #metoo, kedy údajne pred tridsiatimi rokmi niekto niekomu siahol na koleno a ten niekto druhý mal z toho tridsať rokov traumu. Alebo ako je možné, že pani Vášáryová radí Čechom také múdrosti, ako že musia prijať väčšie množstvo imigrantov, pretože to vraj potrebuje náš hospodársky rast – keď pritom po odstránení ideologického závoja je na hrubých dátach ľahko dokázateľné *), že imigranti hospodársky rast dlhodobo spomaľujú, nie zrýchľujú. Ako je možné, že regulácia a zakazovanie neustále narastá a už znovu začalo byť ťažké podnikať, pretože miera štátnej buzerácie presiahla prahovú úroveň.
Mnoho ľudí ponúka mnoho výkladov. Sú takí, ktorí všetko hodia na EÚ. (Ja tiež nenechám na EÚ niť suchú, ale napríklad USA nie sú EÚ, a tiež tam všeličo škrípe.) Iní nadávajú nad „zdegenerovanosťou mladej generácie„. (Lenže tie ženy, ktoré sa sťažujú, že im pred tridsiatimi rokmi niekto siahol na koleno, sotva možno označiť za mladú generáciu.) A ešte iní vidia za všetkým „zbesilých slniečkárov„. (Lenže tí sa niekde museli vziať – niečo muselo ich zbesilosť zasiať).
Ponúkam tak trochu iné vysvetlenie. Vysvetlenie, ktoré vie spojiť všetko dohromady: nové náboženstvo multikulturalizmu, strach zo sexuality aj túžby po silnejšej regulácii a protekcionizme. Ale musíme sa vrátiť o mnoho rokov naspäť.
Experiment s dokonalým životom
John B. Calhoun (1917-1995) bol americký behaviorálny vedec známy pre svoje štúdie hustoty obyvateľstva a jeho vplyvu na správanie sa ľudí. A pretože akosi nie je dané v rámci jedného vedeckého života zachytiť a vymodelovať správanie niekoľkých generácií ľudí, svoje experimenty vykonával na myšiach. Z toho, čo v 60. a 70. rokoch minulého storočia zistil, mrazí. Podľa všetkého príliš dokonalý život zabíja.
Pán Calhoun tušil, že akýkoľvek živočích – teda aj myš – a vlastne aj človek – potrebuje k svojmu životu nejakú tú nedokonalosť. A tak si položil otázku, čo sa asi stane, keď všetky nedokonalosti odstráni, keď myšiam vytvorí raj na zemi.
Zavrel úbohé hlodavce do klietky, kde im poskytol všetko, po čom taká myš môže túžiť: neobmedzené množstvo potravín aj vody, zákaz vstupu ich prirodzených nepriateľov, optimálnu teplotu, veterinárny dohľad a tak ďalej a ďalej.
Spočiatku išlo všetko dobre. Len čo myši pochopili, že sa ocitli v Edene, začali sa oddávať sexuálnym radovánkam a množiť sa a množiť. Osem myší, ktoré stálo na začiatku experimentu, odštartovalo populačnú explóziu. Každých 55 dní sa počet obyvateľov klietky zdvojnásobil. Tak to šlo celých 315 dní. Lenže potom to nabralo podivný obrat.
Keď z dokonalosti začne „šibať“
Z ničoho nič sa myši začali množiť menej. Ich počet sa už zdvojnásobil „len“ každých 145 dní. Ale ani to nemalo trvať večne. Fáza druhá sa zvrtla do fázy tretej. Tou dobou už mimochodom bolo v klietke okolo 600 myší. A zrazu sa začali diať veci.
Medzi hlodavcami sa vytvorila podivná skupinka jedincov, ktorí sa správali inak ako ich kolegovia. Boli to napospol mladé myši, ktoré sa držali pohromade v strede klietky, boli slabšie, nesmelšie ako ostatné a často sa stávali terčom agresívnych útokov svojho okolia. (Spoznávate generáciu snehových vločiek?) Táto skupinka myší totiž nebola schopná zapadnúť do klasickej hierarchie, ktorá v spoločenstve myší za normálnych okolností vládne. Mohla si za to čiastočne sama, čiastočne sa ale stala aj obeťou zdivočeného správania sa ostatných. (Spoznávate silnejúce sklony k šikanovaniu v školách?)
Na jednej strane sa totiž staršia generácia naučila žiť v tak dokonalých podmienkach, že sa nemusela s nikým deliť o potravu, nemusela brániť svoje mláďatá pred predátormi alebo brániť gravidné samice. A stala sa veľmi sebeckou. (Spoznávate dnešných dospelákov, ktorí odmietajú mať deti, aby si neznížili životnú úroveň?)
Na strane druhej mladá generácia nemala od koho odpozorovať sociálne správanie. Nevedela sa prispôsobiť skupinovému spolužitia, vybojovať si svoje miesto na slnku.
Starší teda zrazu prestali byť v podmienkach hojnosti ochotní obetovať trochu svojho pohodlia mladým a mladí zase boli nezocelení akoukoľvek nepohodou, takže správanie okolia ich doslova psychicky zlomilo. (Spoznávate systém trigger warnings na amerických školách?)
Namiesto toho, aby sa príslušníci mladej generácie snažili zapadnúť do prostredia a nájsť si v myšej hierarchii svoje miesto, stali sa z nich podivné indivídua, ktoré vo voľnej prírode nenachádzame. Pán Calhoun ich nazvať „the beautiful ones“ – krásavci. Žili akoby odtrhnutí od reality, nevedeli sa o seba riadne postarať, zato sa vedeli dokonale postarať o svoj vzhľad: Boli doslova posadnutí starostlivosťou o svoj kožúšok. Na prvý pohľad tak pôsobili „príťažlivejšie“ ako ostatné myši. (Spoznávate éru selfíčok?) Čoho im presahovalo na telesnom vzhľade, toho sa im ale nedostávalo na IQ. Nevedeli reagovať na vonkajšie podnety, nevedeli si poradiť s nečakanými udalosťami.
Dokonalosť zabíja
A čo bolo možno najprekvapivejšie: V živočíšnej ríši obyčajne platí, že starostlivosť o vzhľad je prostriedkom, ako prilákať opačné pohlavie, najmä samicu, a prinútiť ju k páreniu. Lenže títo myší krásavci síce venovali abnormálnu pozornosť svojmu vzhľadu, avšak o sex strácali záujem! Samce prestávali bojovať o územie, chrániť samice a dokonca sa aj páriť. Boli pre celú myšiu kolóniu vlastne … k ničomu. Zbytočné existencie so strachom zo sexuality. (Spoznávate #metoo?)
A situácia sa ďalej zhoršovala. Tieto zbytočné samce a v menšej miere aj zbytočné samice, ktoré sa prejavovali len tým, že žrali a starala sami seba, začali vykazovať psychické poruchy od hyperaktivity, cez patologickú plachosť, agresivitu, až po kanibalizmus. A pochopiteľne podivné intersexuálne správania. (Spoznávate genderové štúdie a módu nových genderov?)
Ako táto generácia silnela, začala svoju neznášanlivosť obracať proti mláďatám a zabíjať ich. Pôrodnosť klesala, samice, ktoré často v agresii zabili svoje vlastné mláďatá, sa odsťahovali do vzdialenejších častí klietky, kde dožili v relatívnej izolácii a umierali napriek menšiemu počtu potomkov mladšie než ich matky. (Spoznávate klesajúcu pôrodnosť „pôvodného“ európskeho obyvateľstva?)
Vekový priemer hlodavcov začal klesať. Umierali mláďatá pod náporom kanibalizmu dospelých napriek hojnosti potravy. Umierali dospelí vo vzájomných súbojoch. A umierali dospelí aj bez zjavnej príčiny – evidentne v dôsledku akejsi psychickej nepohody. (Spoznávate rastúci počet civilizačných chorôb?)
1780 dní od začatia experimentu zomrela posledná myš.
Je tu snáď ešte niekto, kto nevidí paralelu so súčasným svetom?
Keď dáme ľuďom zdanlivo všetko, čo môžu mať, keď sa o nich postaráme tak, že sa o seba nemusia starať sami, ich spoločenstvo začína nezadržateľne degenerovať. Civilizácia sa začína rúcať.
Tí úbohí ľudia, ktorí namiesto množenia sa, zháňania potravy pre svoje deti a obrany svojich hraníc v rámci boja o zdroje potravy, radšej rieši rodové nezmysly, pracujú pre neziskovky a nechávajú sa živiť štátom, a svoje vlastné zdroje potravy ponúkajú zadarmo konkurenčnému etniku, za to nemôžu – sú ako tie úbohé zblbnuté myši. A rovnako ako ony, sú za niekoľko málo generácií odsúdení na zánik.
Ľudia však na rozdiel od myší majú jedno malé vylepšenie: Vyššie IQ. Čo vedie k tomu, že v určitom percente prípadov si dokážu uvedomiť, ako sa veci majú. Dokážu sa postaviť systému klietky, ktorý ich ničí. Odmietnuť dotácie, štátne peniaze, asexuálnosť, prudérnosť. Predpokladám a dúfam, že aspoň táto skupina nezblbne a prežije.
V texte sú použité úryvky z knihy Pikora & Šichtařová: Robot na konci tunela (2017)
*) Ako to vidí Šichtařová (2016), nakladateľstvo NF Distribúcia, ISBN 978-80-905564-1-6, strana 281
Zdroj: Blog Markéty Šichtařovej