Psychológ Howard Gardner objavuje sedem (až deväť) druhov inteligencie a mnohým to ani nemusí prísť ako novinka, ak sa povedzme v stredovekých univerzitách vyučovalo sedem slobodných umení, až ktorých celok mal utvoriť celistvého človeka.  Išlo o gramatiku, rétoriku a logiku ako o tzv. trívium,  a k tomu ešte kvadrívium – aritmetika, geometria, astronómia, hudba.

Aj keď Cirkev vo všeobecnosti sedmičku vyhodnocuje len ako symbol plnosti (približne sedmičku), predsa len sama sa neubráni uzatváraniu kadečoho do takéhoto počtu a vlastne takto presne aj spočíta bolesti Panny Márie, alebo aj hlavné hriechy, ktorých je sedem.  Šesť je aj dní stvorenia, ktoré korunuje deň odpočinku, sedem je anjelov v Apokalypse, aj sedem hviezd, sedem cirkví, atď. Sedmička sa v Apokalypse , čiže v Zjavení Jána spomína štyridsať krát.

Otčenáš obsahuje sedem prosieb.

Ani si nemôžme nevšimnúť, že žijeme v rytme sedem dňového týždňa, ktorého dni ešte niektoré jazyky nesú mená bohov. Dokonca určitý cirkaseptálny rytmus sa nachádza podľa niektorých vedcov v prírode a skúmal ho údajne aj Ladislav Dérer, zakladajúci člen SAV, po ktorom je pomenovaná aj Bratislavská nemocnica.

Katolíci samotný zrod kultu Panny Márie vidia v historických udalostiach už kresťanského Uhorska, napr. že Uhorsko sa kedysi nazývalo aj Mariánskym kráľovstvom (Regnum marianum), a akýsi bod zlomu, ktorý celkom rozhodol o patrónke tohto teritória, bola porážka muslimov pod Viedňou vojakmi po vlajkami Panny Márie a medailónmi s ňou, ktoré dal vyrobiť a rozdal vojakom arcibiskup, miestokráľ, diplomat a medirytec, Slovák Juraj Pohronec Slepčiansky.

Kult k ženskému princípu Boha je ale u našich predkov starší ako kresťanstvo a zrejme preto to ľahšie prijatie kultu Panny Márie.  Ide o úctu k Zemi ako matke a v Rusku tento fakt dostáva sa ukazuje aj v slove, kde slová kresťan a kresťanin, (ten kto obrába zem),  sú vlastne synonymá.

Samotná Sedembolestná sa v kresťanstve prvýkrát objavuje vo 4. storočí na území dnešnej Sýrie, vtedy východo-Rímskej ríše u Efréma Sýrskeho.

Prvý kresťanský chrám je tam zasvätený Božej Múdrosti, Sofii. Možno ide ešte o súznenie s gréckou filozofiu, no pravda je, že popri kultu Panny Márie poznáme z Byzancie aj kult Sofie, ktorý je známy najviac u pravoslávnych, alebo  v našich podmienkach na slovanskom východe.

Veru tí, ktorí začali zobrazovať Ježišovu Matku ako Sedembolestnú, akoby sa v nich ozývalo staré poznanie, že plnosť, svätosť, čim spásu, alebo narodenie sa vyššieho Ja v  nás, teda Krista, dosiahneme prekonaním siedmych stupňov poznania.  Ide ale o celostné poznanie, nie len mentálnu prácu, ide o premenu až v smere telesnosti  ono to aj bolí.  Konečne stará Grécka báj ukazuje obraz, ktorý vyjadruje, že múdrosť sa rodí z bolesti.

Ak chce Boh vytvoriť niečo na svoj obraz, musí vytvoriť aj takú podmienku, aby ten obraz mal v sebe už v zárodku svoju samostatnosť,  aby sa podieľal na sebe samom. Musel teda pripustiť zlo oddelenia od neho, kde si človek uvrhnutý do iluzórnych svetov za stenou hmoty hľadá či už svoje sebavyjadrenie, no konečne aj cestu domov. Späť sa ale nedá vrátiť ani zničením hmoty a onej steny, a úplné oddelenie tiež nič nerieši.

Nachádzame si v hmote svoj domov, bojujeme o prežite, ale zároveň často pohŕdame iba oným prosíkaním o biedny život, ako nejaké krysy. Nie, človek veľa dokázal aj práve pre odpútavanie sa od pudovosti a tým k zveľaďovaniu si myšlienkového života.  Je z prírodnej ríše iba človek, ktorý je schopný dobrovoľne sa obetovať, nechať usmrtiť svoje telo nie pre nejaký pud k stádu, ako to aj tvrdia niektorí biológovia (že vraj to dokáže aj krysa), ale pre nejakú ideu. Ideu, ktorá udržiava ľudstvo nie ako telá, ale ako bytosti stále s rozširujúcim sa vedomým, ako duchovné bytosti.

V oddelenosti od Boha, obale tiel nevidí iskra nášho ducha zreteľne. Omyl je tu ale preto, aby sme ho prekonali, choroba, bolesť k tomu, aby sme zistili jej pôvod., poučili sa, a  už nikdy nezopakovali chybu.

Slováci, buďme úprimní – nikdy  nevynikali v jednom určitom smere.  V tom je naša aj zaostalosť, aj náš poklad. Iste, hokej.  Ale keď si to rozoberiem a vidím ako obrnenec musí jemne balansovať s nástrojom, ktorý naháňa malý puk v priestore kde pomôže skôr inteligencia ako svaly, kde chlad ľadu sa stretá s horúčkou sŕdc, tu skôr tomu porozumiem, že prečo …

Cudzinci o nás hovoria, že sme masochisti, vždy sa sebabičujeme, nachádzame na sebe iba zlé vlastnosti.  Na Slovensku aj ne-katolík, dokonca aj ateista akoby chcel napodobniť Sedembolestnú.  Bolesť je tu nepochopením príčiny, ale postupne sa to učíme, ako sa aj blízki Kristovi o ňom postupne učili.  Odvšadiaľ počujeme, akí sme zlí, hlavne nenávistní, závistliví ….

Možno máme v génoch ono poznanie o siedmych hlavných hriechoch a siedmych cnostiach. Vyložím to tu v polaritách hriechu a cnosti :  Pýcha – Pokora,  Lakomstvo – Štedrosť, Závisť – Dobroprajnosť, Hnev – Mierumilovnosť, Smilstvo- Cudnosť, Obžerstvo – Striedmosť, Lenivosť – Činorodosť.

Dnes sa tu dokonca rozmohla etikoterapia, máme tu záplavu štúdii o procesoch, že ako zo zlého myšlienkového postoja vzniká choroba, takže zrejme stredovek mal pravdu v tom, že choroba je aj z hriechu a konečne v evanjeliách je to aj naznačené, Kristus lieči aj tým, že odpúšťa hriechy.

My cez úctu k archetypom stvorenia nachádzame pokrok, alchymistickú premenu hriechu v cnosť a to ide naprieč ideológiami, aj politickými stranami.  Veď v podstate ak opomenieme chyby, to isté hovorí aj Kiska, aj Kotleba, aj KDH, aj Progresívne Slovensko ….  Len či tomu aj rozumejú …
Dokonca aj Richard Sulík je vo svojom rušení sviatkov tak kristologický vo svojej slobode, len už zabudol na to, že prečo .

Veru Slovák je citlivý na necnosti a možno je to ten istý Slovák, ktorý bol kedysi prísny na Židov a teraz je rovnako prísny na Slovákov, lebo on predsa je už iná entita, to si prečíta v novinách čo je.  Alebo mu to povie televízor.

Kritizujeme egoizmus, chamtivosť, ale pridáme sa k idei, že všetko vyriešia peniaze a prosperita? Tomuto chceme podriadiť aj školstvo a do tohto sa chceme priam vteliť? Jeden z určujúcich príklonov k NATO má byť to, že pod USA máme plné bruchá? Že nie? Tak si už  určme priority! Veď hej, máte ich či v humanizme, či v Sedembolestnej. Áno!

Všetky úspešné národy mali víziu budúcnosti, a to sa samozrejme týka aj ľudstva ako celku. Obávam sa ale, že my len opakujeme po iných a to bude falošné a tým aj nefunkčné. Hlavne v dobe stagnácie Západu. To čo máme svoje, a to, čo by malo byť ozajstným progresom je len v štádiu zárodku a je našou úlohou vytýčiť si nie len naše smerovanie, ale aj smerovanie ľudstva ako celku.  Určite máme k tomu predispozície, tak nerobme zo seba bábky.

My, aby sme napredovali, aby sme sa stali lepšími ľuďmi sa nemusíme pridávať ani k Západu, čo je hlavne USA,  ani k terajšiemu Rusku. Veď tu predsa máme koncepciu, ktorú nám dáva dnešný sviatok 15. Septembra. Premeň hriech v cnosť a vyhral si! Tak jednoduché, ale práve preto tak prehliadnuté.  A to práve pre pokračovanie života v hriechu, kedy nové pomery definujú hriech úplne inak.  Môžem byť dnes pudový, ale vonkajškovo mi to ošetria tak, že som v podstate cnostný.

A možno ľudia neprídu na chuť skutočnému pokroku, lebo nechcú trpieť ako tá Sedembolestná.  A ak niekto toto aj pochopí, tu zistíme, že mu osud (Boh), nadelil nejaké utrpenie.

Veru ako povedal Ľudovít Štúr:

„Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete, len slaboch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje.“