Nechcem sa dotknúť nikoho viery, len sa tak slovne hrám. Ono všetko má svoje tiene, kadečo sa zopsuje, podobne ako god je odzadu dog. Kedysi jazyk nebol vyhranený, povedzme starí Egypťania mali rovnaký výraz pre dve protikladné veci, len tam musel byť rozpoznaný kontext a nejaká drobná odlišnosť povedzme v intonácii. Ani od zla k zlatu  nie je ďaleko, a ani naopak nie.



Príroda, či Boh, to všetko má rado ekonómiu, praktické zjednodušenie. Diamant je len vysokostlačené uhlie, príroda potrebuje k novému životu aj život odumretý. Chcete fyzicky prežiť? Zabite a požierajte svojich starších druhov v evolúcii. Tu som už síce zabŕdol aj do iného aspektu bytia, no tiež ide o ekonomiku.  Ale to vec zložitá, to by sme si vysvetlili inokedy,

Nuž ťažko sa mi teraz vyzlieka z tejto titulky agresívnej voči tým, ktorí veria na Santa Clausa. Veď kultúrne konštrukty sú , ako sme sa poučili pevne spojené s citovým životom aj hociktorého ateistu. Konečne neradno zraňovať city ľudí tiahnucich k euroatlantickej komunite, ani samotné city anglosasov, či ani city necitlivých konzumistov. 

Sme ponorení do pravdy kultúrnych rytmov, a aj do kadejakých rôznych iných, je ich hromada. A to ako ovce, či teľce, ktoré vedú na porážku. V obdobiach otrokárskych sme za otrokárstvo, v dobách kráľov sme za feudalizmus, za demokracie sme demokrati. Pochopenie toho čo robíme je veľmi zriedkavé a zriedkavá je aj pravá sloboda. Ona tu bola vždy, teda myslím tým celý Ves-mir, nie našu momentálnu evolučnú bublinu. 

Slobodný je nezávislý a ten, ktorý tvorí sám zo seba. Samozrejme v absolútnej miere toto nemôže mať nikto z ľudí, no treba sa k tomu hlásiť. Čo je opakom slobody? 

Opakom slobody je, ak niekto chce z teba nevyvinutého, nedovyvinutého tvora, ktorý nemá schopnosti na život adekvátny vývojovému stupňu, aký je z globálneho hľadiska teraz potrebný, nutný. Lenže my sme ponorení do túžob chcieť slobodu a mať ju. Čo nám môže brániť ju získať? Čo nám môže brániť získať pokrok v rozvoji samostatnej, slobodnej individuality? Predsa ilúzia slobody a pokroku, lož o tom všetkom. Podobne ako v tom Matrixe. 

To, čo je vedené, čo je iba vo vleku, to má vždy súvis s nemohúcnosťou, s nedostatkom energie, tepla. Je tam chlad, dokonca mráz. je tam síce tvorba, ale chladná, strojová, mechanická. Ako keď čisto neosobnými silami vzniká kryštál, alebo len chladný myšlienkový konštrukt. Ktorý nepracuje pre nejaký Celok, len v odrhnutí iba sám pre seba. Vyžíva sa v sebe samom aký je nádherný, a to až do svoje smrti, kedy ho ako snehovú vločku usmrtí teplo …

Ježiš pre mnohých ani nežil, ale Santa je sympatickejší svojou ešte viac mýtickosťou. Santa je lepší, lebo že vraj všetky mýty sú blud a keďže mýty potrebujeme, nevadí, že ide o typ špagetových monštier. Veď my sa chceme iba baviť! Kristus dokáže byť  aj nebezpečný svojimi výzvami po čistote duše, po obmedzení slobody v hedonizme. 

Tu sa pozastavím a pripomeniem jednu dôležitú vec. Žijeme v dobe, kedy sa cení myslenie, ide o ideačnú kultúru v tom najhlbšom zmysle slova. Máme tu ľudí, ktorí v pohode priznajú, že pevná hmota neexistuje, že energia hrá prím. Ale aj tak nepôjdu ďalej, nepripustia onej v celku aj neznámej energii osobité bytie ako inteligencii, pretože sa pre toto nepoznanie zhypnotizovali. To nie je už len  skúsenosť môjho hmatu, to je už myšlienková viera.

Ateizmus dneška naberá akýsi mystický level. Napríklad otázku, že čo bolo pred Veľkým treskom, teda vznikom hmoty ošetrujú myšlienkovým konštruktom, že takáto otázka ani nemôže vzniknúť, pretože pred Big bangom nebol čas.  A teda že čosi bolo, ale nie to, čo my tu teraz poznáme. Je toto vôbec nejaká relevantná odpoveď s priamym dôkazom? 

Všetci veríme, aj chceme byť obdarúvaní, aj chceme obdarovať. Hoci jedni tomu hovoria zmysel vesmíru, druhí evolučná výhoda, či marketingová vychcanosť.  Ale zostaňme pri tom Satanovi a jeho vysokej inteligencii, no chladnej a tej, ktorá zotročuje. 

Ľudstvo sa naučilo vyrábať umelé svetlo a umelé teplo. Digitálna technika simuluje sociálne vzťahy, citový život, a vôbec život. Osvojujeme si pojem – virtuálny svet. A v tom virtuálnom svete nás chytajú na rôzne návnady pre zisk, pre chladný egoizmus. V tomto virtuálnom svete je naša osoba rozložená na veľmi zjednodušené parametre, je vyňatá zo sveta nekonečných rozmerov do umŕtvujúcej sploštenosti. Predsa len to vyhovuje mnohým ľuďom, ktorí sa nechcú trápiť zložitosťou sveta a hlavne nie skutočným pokrokom seba samých. Samozrejme niekto to nahliadne, ale nie každý.

Je zaujímavé, ako komunisti v ZSSR premenili sviatky narodenia Krista v kult Deda Mráza, ktorý mení všetko v sneh a ľad, pričom sa veľmi podobá na západného Santa Clausa. Údajne ho vymyslela spoločnosť Coca Cola . Chladná myšlienka o marketingu odetá do červeného. 
Kapitalizmus sa ale našiel ako ekonomicky úspešnejší, pretože okrem iného, a aj toho dobrého,  vedel šikovnejšie, lepšie, vytvoriť ilúziu slobody, a na ňu, na ten Matrix nalákať svoje obete.

Denne nám lichotia akí sme múdri, krásni a slobodní.  Presne ako podomoví díleri, pretože vlastne oni obchodníci sú.  Merkúr, pán marketu kedysi behával v  okrídlenej helme, dnes to stíha aj Santa na saniach tiahnúci z krajiny ľadového rozumu.

Veď kto by to mal rád, ak by mu vyčítali chyby a ešte by sa musel nedajbože zmeniť? Pracovať na sebe? Ťažkej lopote na sebe sa štítia aj workolici a podľa nejakého kňaza aj worholizmus  patrí do tej posadnutosti poludňajším démonom a ide o hriech lenivosti, vonkajšie zdanie činnosti klame. Pôvodne totiž sa acedia-lenivosť týkala hlavne lenivosti ducha.

Ľudia kedysi mali o týchto veciach asi jasnejšie povedomie a napríklad, taký pochod čertov predvečer Mikuláša nebol o senzačnom divadle na pobavenie. Ten pochod krampusov často aj negramotnému ľudu ukazoval, že Satan ozaj existuje, no netreba sa báť, on je na reťazi. Títo čerti-krampusovia chodievali zásadne s reťazou, alebo v klietke. To je o tej pravde, že aj ten Satan iba slúži a je tu aj na niečo užitočný, a aj to, že aj otrokár, je svojim spôsobom tiež len otrokom, nástrojom niekoho iného.

A vlastne aj to, o čom teraz píšem poznajú Európania, ktorí žijú, alebo žili časť roka uprostred mrazu a snehu  a pretavili tieto svoje skúsenosti do mýtov a rozprávok. Veď o čom je taká Snehová kráľovná? Kajovi padne do oka čriepok zrkadla, ktoré všetko kriví na zlé a v tomto stave ho dovedie Snehová kráľovná do krajiny ľadu s snehu. (do Laponska, odkiaľ je aj náš Santa) Tam, kde nie je teplo citu, ale zdá sa, iba chladný rozum. Takmer zamrznutého Kaja vyslobodí teplo lásky.

Ale aby sme zlomyseľne nepoukazovali iba na jeden aspekt reality, treba povedať, že Európania tiež radi privádzajú myšlienky k syntéze.

Naše podnebie a vzťah k nemu sa pretavil do kultúry, do vnímania sveta. Máme tu často obrazy protikladnosti, ktoré vytvárajú akúsi realitu stredu, vyrovnanosti. Napríklad obraz studenej, zasneženej, v podstate mŕtvej krajiny ponorenej do tmy, kde zavýja meluzína, ale tam kdesi v údolí žiari z domčeka také malinké svetielko.  V domčeku z kozuba sála teplo, a ešte krajší  druh tepla sála z ľudí obývajúcich tento domček. Rozprávajú si príbehy  o živote a spolu pripravujú večeru. Neutešený stav, ktorý vládne vonku pripomína azda iba námraza na sklách okien, lenže oni omámení teplom svojich sŕdc v nej vôbec  nevidia smrť, ale naopak nádherné kvety. A tak chladná realita prehriata srdcom dostáva iný rozmer bytia. Aj to treba povedať …

Ľudia kedysi pristupovali k svojej duši a k prírode citlivejšie, vnímali jej rytmy. Keď sa umŕtvovala, robili to spolu s ňou. Duchovia prírody odchádzali z jej tiel a oni sami sa takisto snažili stiahnuť z pudovosti do ríše myšlienok, do oného sveta a azda to začalo už Samhainom. Pre človeka minulosti smrť predstavovala niečo iné, bol to len iný svet. Viac ako smrti tela sa hrozili zakliatia. Povedzme Sizyfos musí za svoju neukáznenosť v pudoch pykať monotónnou, mechanickou  činnosťou na celé veky. Veď je to sen každého technika – ten kameň donekonečna valiť hore a dole. Perpetuum mobile! Nuž prečo hlavne v tejto dobe opakujeme , že nechceme byť ako stroje? Lebo sme ponorení do idei slobody a zároveň naozaj je tu tendencia urobiť z človeka stroj, závislého otroka. Niekto sa zdesí a utečie, inú „žabu“ varia pomaly … 

Kedysi u katolíkov bol počas adventu prikázaný pôst, ale začiatkom 20. stor. to zrušili, je to už  len na dobrovoľnej báze. Možno si povedali, že načo budú ľudí zbytočne  trápiť a tiež stávať sa neatraktívni pre rastúce trendy radovánok či už kapitalizmu, alebo rozmáhajúceho sa  komunizmu. Tak je tu teraz Satan Claus. ktorý nám takmer denne zvoní na dvere a núka kadejaké akcie, lebo chce na nás zarobiť. Chladným kalkulom robí dojem, ako vám chce pomôcť, ale v skutočne chce pomôcť iba sebe. 

Paradoxne preto je tu –  mám taký pocit – útlm návštev predvianočných jarmokov. Ľudia hovoria – zas tam nič nebolo. Ale veď na tie jarmoky sa nikdy nechodievalo iba pre nákupy! Chodievalo sa pre atmosféru, preto, že sa tam stretli ľudia, pre vôňu grogu a dym opekanín. S ľuďmi sú ale iba problémy, načo sa odtrhávať od virtuálneho sveta  a svojej bubliny.

Niekto rieši čo s traumou, ak sa dieťa dozvie, že Ježiško predsa len tie darčeky nenosí. Ja sa ale stále viac a viac presviedčam o tom, že kto iný by nosil darčeky, ak nie on? 
Ak ateista je schopný tvrdiť, že verí existencii niečoho mimo čas  a priestor, beriem jeho myšlienky vážne a tiež tomu verím. Verím  takisto v ne-kauzalitu, nezištnú obetu, čo je predobrazom pojmu dar. Že dar sa daruje z lásky. Nie z kalkulu, nie je to obchod, ale iba láska. 

No láska, aby sa mohla darovať, musí sa prv zbaviť tiaže hriechov, toho čo ma robí otrokom.