Udalosti v Sýrii sa v poslednej dobe jednoznačne zhoršili a existuje stále viac dôkazov, že ruské sily v Sýrii sú cieľom systematickej kampane „vyčerpávajúcich útokov„.

Najprv bol (pomerne úspešný) útok dronov a mínometu na ruskú leteckú základňu Hmejmim. Potom došlo k zostreleniu ruského Su-25 nad mestom Maasran v provincii Idlib. Teraz sme sa dozvedeli o ruských obetiach pri americkom nálete na sýrsku kolónu (spolu so silno prehnanými tvrdeniami o „stovkách“ zabitých Rusov).

V prvom prípade ruskí predstavitelia otvorene vyjadrili svoje silné podozrenie, že útok, pokiaľ nebol priamo naplánovaný a vykonaný Amerikou, potom bol prinajmenšom koordinovaný s americkými silami v oblasti. V prípade zostrelenia Su-25 neboli vyslovené žiadne priame obvinenia, ale mnohí odborníci uviedli, že výška, v ktorej bol Su-25 zasiahnutý, naznačuje použitie moderného typu MANPAD, ktorý sa v Sýrii bežne nevyskytuje (nie je to vôbec jemný náznak toho, že išlo o americký Stinger dodaný Kurdom).

Čo sa týka posledného útoku na sýrsku kolónu, nediskutuje sa ani tak, kto to urobil, ale aký typ ruského personálu bol zapojený. Mohli to byť buď príslušníci ruskej armády, alebo žoldnieri (čo je oveľa pravdepodobnejšie vysvetlenie, pretože sýrska kolóna nemala žiadne protivzdušné krytie). Samostatne žiadny z týchto incidentov veľa neznamená, ale spoločne by mohli naznačovať novú americkú stratégiu v Sýrii: trestať Rusov čo najviac, až na hranicu priameho amerického útoku na ruskej sily. Pre mňa sa táto hypotéza javí ako pravdepodobná, z nasledujúcich dôvodov:

Po prvé, USA a Izrael sa stále utápa v ponížení a bezmocnom hneve z ich porážky v Sýrii: Assad je stále pri moci, Daesh je viac alebo menej porazený, Rusi boli úspešní nielen vo svojich vojenských operáciách proti Daesh, ale aj vo svojej kampani doviesť čo najviac „dobrých teroristov“ k rokovaciemu stolu. Po skončení úspešnej konferencie o Sýrii v Rusku a všeobecnej dohode všetkých strán o začatí prác na novej ústave hrozí reálne nebezpečenstvo, že vypukne mier. To je niečo, voči čomu sú anglo-sionisti absolútne rozhodnutí sa postaviť (pozrite sa na tento evidentne nabúraný dokument, ktorý, ak je pravý, jasne uvádza, že americkou politikou je neumožniť Rusom dokončiť vôbec nič).

Po druhé, tak Trump, ako aj Netanjahu sľúbili, že dosiahnu množstvo „víťazstiev,“ aby dokázali, akí sú mačovia a akí sú silní (v porovnaní so zženštilými slabochmi pred nimi). Začatie otvorenej vojny proti Rusku by síce bolo definitívnym „dôkazom mužnosti,“ avšak príliš nebezpečným. Zabíjanie Rusov, takpovediac „mimochodom„, či už s uveriteľným popieraním, alebo alternatívne zabíjaním ruských súkromných kontraktorov, je oveľa bezpečnejšia a teda lákavejšia možnosť.

Po tretie, v Rusku budú prezidentské voľby a Američania stále zúfalo zotrvávajú pri svojom školáckom názore, že keď Putinovi spôsobia problémy (sankcie alebo vrecia s mŕtvolami zo Sýrie), môže to mať nejaký negatívny dopad na jeho popularitu v Rusku (v skutočnosti dosahujú opačný účinok, ale sú príliš tupí a ignorantskí, aby to pochopili).

A v neposlednom rade, pretože anglo-sionisti boli dlho schopní dosiahnuť všetko, čo si zaumienili, je ich ústupovou pozíciou to, že nesmie uspieť ani nikto iný. To je hlavný účel celého nasadenia amerických síl v severnej Sýrii: vytvoriť problémy pre Turecko, Irán, Sýriu a, samozrejme, Rusko.

V konečnom dôsledku máme toto: pretože Američania vyhlásili, že (ilegálne) zostanú v Sýrii, kým sa situácia „nestabilizuje„, musia teraz robiť všetko, čo je v ich silách, aby Sýriu destabilizovali. Áno, všetko to má akúsi perverznú logiku …

Pre Rusko je možné všetky tieto zlé správy zhrnúť nasledovne: zatiaľ čo Rusko porazilo Daesh v Sýrii, ani zďaleka ešte neporazilo anglo-sionistov na Blízkom východe. Dobrou správou je, že Rusko má možnosti, ako sa s touto situáciou vysporiadať.

Krok prvý: povzbudzovať Turkov

Existuje jedno nie príliš intuitívne, ale z mnohých dôvodov ideálne riešenie, ako môže Rusko čeliť americkej invázii v Sýrii: zapojiť Turkov.

Ako?

Nie prostredníctvom priamych útokov na americké sily, ale útokmi na kurdské milície, za ktoré sa teraz Američania „schovávajú“ (prinajmenšom politicky). Zamyslite sa, zatiaľ čo USA (či Izrael) nebudú dvakrát váhať pred útokom na sýrske a iránske sily, útok na turecké jednotky by znamenal obrovský politický risk:

Americko-turecké vzťahy sú dnes na bode mrazu. Dôvodom je puč proti Erdoganovi [z roku 2016] podporovaný Amerikou a, aby bola rana ešte väčšia, americká podpora vytvorenia „mini Kurdistanu“ tak na území Iraku, ako aj v Sýrii.

Nebolo by treba príliš veľa, aby boli Turci zatlačení cez okraj s potenciálne kataklyzmatickými dôsledkami pre USA, EÚ, NATO, CENTCOM, Izrael a všetky anglo-sionistickej záujmy v regióne. Skutočne, strategický význam Turecka pre Európu, Stredomorie a Blízky východ je obrovský a Američania to vedia.

Z toho vyplýva veľmi reálny, aj keď málo chápaný, dôsledok: turecké ozbrojené sily v Sýrii sa v podstate tešia tomu, čo by bolo možno nazvať „politickou imunitou“ pred akýmkoľvek americkým útokom.  Prakticky bez ohľadu na to, čo Turci urobia, by USA (takmer) nikdy neuvažovali o otvorenom použití sily proti nim. Jednoducho preto, že dôsledky, povedzme nejakého náletu amerického letectva na tureckú vojenskú kolónu, by boli príliš závažné.

Vlastne verím, že americko-turecké vzťahy sú tak zlé a tak jednostranné, že považujem turecký útok na kurdskú kolónu/pozíciu (alebo na „dobrých teroristov„), kde slúžia príslušníci amerických špeciálnych jednotiek, za pravdepodobnejšie, než americký útok na kolónu tureckej armády. Môže to znieť neintuitívne, ale povedzme, že Turci skutočne zaútočili na kolónu/pozíciu Kurdov (alebo „dobrých teroristov„) s americkým personálom a že by v dôsledku toho americkí vojaci zomreli. Čo by mohli USA urobiť? Odplatiť rovnakým spôsobom? V žiadnom prípade! Nielen, že je predstava amerického útoku proti členskej krajine NATO celkom neprípustná, veľmi pravdepodobne by po tom nasledovala turecká požiadavka, aby sa USA/NATO úplne stiahli z tureckého územia a vzdušného priestoru.

Teoreticky by USA mohli požiadať Izraelčanov, aby za nich urobili špinavú prácu. Ale Izraelci nie sú žiadni blbci (aj keď sú šialení) a nebudú mať píliš veľký záujem na zahájenie ostrej vojny s Tureckom kvôli tomu, co je Američanmi vytvorený problém v „mini Kurdistane“. Nehovoriac o tom, že kvôli nejakým bezcenným gojimom nikto nebude mrhať vzácnou „židovskou krvou“.

Nie, ak by Turci zabili nejakých amerických vojakov, boli by protesty, množstvo „konzultácií“ a ďalších symbolických akcií, ale okrem toho by USA nič neurobili a zmierili so stratami. Čo sa týka Erdogana, jeho obľuba doma by sa vyšplhala ešte vyššie. To prakticky znamená, že ak existuje nejaký hráč, ktorý by mohol vážne narušiť americké operácie v severnej Sýrii, či dokonca donútiť USA sa stiahnuť, je to Turecko.

Táto schopnosť tiež dáva Turecku veľkú vyjednávaciu silu vo vzťahu s Ruskom a Iránom a som si istý, že ju Erdogan precízne využije vo svoj prospech. Doteraz sa Erdogan iba vyhrážal, že Amerike uštedrí „osmanskú facku. Minister zahraničia Tillerson odcestoval do Ankary, aby sa pokúsil túto katastrofu odvrátiť.

Avšak turecká žiadosť, že si USA musia zvoliť v konflikte buď tureckú, alebo kurdskú stranu, až príliš limituje šance na akýkoľvek skutočný prielom (izraelská loby stojí na 100% za Kurdami). Človek by nikdy nemal hovoriť nikdy, ale rátam, že by v tejto otázke muselo dôjsť k niečomu ako zázrak, aby boli americko-turecké vzťahy skutočne zachránené. Rusko sa môže pokúsiť zužitkovať túto dynamiku.

Hlavnou slabinou celého konceptu samozrejme je, že USA sú stále dosť mocné. Okrem toho sú silné aj na území Turecka a pre Erdogana by bolo veľmi nebezpečné pokúsiť sa otvorene postaviť a vzdorovať strýčkovi Samovi. Doteraz Erdogan konal drzo a v zjavnom odpore voči USA. Ale rozumie aj riziku ak by zašiel príliš ďaleko a aby začal dokonca zvažovať, že na seba zoberie takéto riziko, bude musieť mať šancu na obrovský prospech. Tu majú Rusi dve základné možnosti: buď Turkom sľúbia niečo veľmi lákavé, alebo nejako ďalej zhoršia súčasné vzťahy medzi USA a Tureckom. Pri tomto je dobrou správou, že ruskej snahe vraziť klin medzi USA a Turecko úžasne napomáha americká podpora Izraelu, Kurdom a gulenistom.

Ďalším zjavným rizikom je, že akákoľvek proti-kurdská operácia sa môže premeniť na ďalšej krájanie Sýrie, tentoraz Turkami. Avšak realitou je, že Turci nemôžu v Sýrii zostať naozaj príliš dlho, najmä nie vtedy ak budú Rusko a Irán proti. Je tu aj otázka medzinárodného práva, ktoré ignorovať je oveľa jednoduchšie pre USA, než pre Turkov.

Zo všetkých týchto dôvodov má použitie Turkov ako nástroja nátlaku na USA svoje obmedzenia. Avšak ak budú Turci naďalej trvať na tom, aby USA prestali podporovať Kurdov, alebo budú naďalej vojensky tlačiť na kurdské milície, potom celý americký koncept Američanmi podporovaného „mini Kurdistanu“ skolabuje a s ním aj celý americký plán na rozdelenie Sýrie.

Pred časom sa Iračania rýchlo vysporiadali a Američanmi podporovaným „mini Kurdistanom“ v Iraku. Turci teraz pripravujú potrebné kroky, aby sa vysporiadali s Američanmi podporovaným „mini Kurdistanom“ v Sýrii, čím bude „ich“ problém vyriešený. Turci nemajú záujem pomáhať Assadovi, alebo keď na to príde Putinovi. Nezaujíma ich, čo sa stane so Sýriou, pokiaľ je „ich“ kurdský problém pod kontrolou. To znamená, že by sa Sýrčania, Rusi a Iránci nemali príliš spoliehať na možnosť, že sa Turci obrátia proti USA, ak, samozrejme, nebudú vytvorené správne podmienky. Len budúcnosť ukáže, či Rusi a Iránci boli schopní takéto okolnosti vytvoriť.

Krok druhý: zásobiť Sýriu modernými prostriedkami mobilnej protivzdušnej obrany krátkeho/stredného dosahu

V tejto chvíli nikto nevie, aké typy systémov protivzdušnej obrany Rusi Sýrčanom za posledných pár rokov dodali, ale pre Rusov je to evidentne správna cesta: dodať Sýrčanom čo najviac moderných a mobilných systémov protivzdušnej obrany.

Možno by to bolo drahé, ale najlepším riešením by bolo dodať Sýrčanom a Iráncom čo najviac moderných a mobilných systémov Pancir-S1 a MANPADov 9K333Verba. Kombinácia týchto dvoch systémov by značne skomplikovala Američanom a Izraelčanom akúkoľvek vzdušnú operáciu, obzvlášť preto, že by neexistoval žiadny praktický spôsob, ako spoľahlivo lokalizovať oblasť, v ktorej by mohli operovať.

A pretože tak USA, ako aj Izrael operujú na sýrskej oblohe v rozpore s medzinárodným právom, sýrske ozbrojené sily by bránili svoj vzdušný priestor a dodávka takýchto systémov Ruskom by bola úplne legálna. Najlepšie na tom je, že by anglo-sionisti nemohli nijako vedieť, kto ich v skutočnosti zostrelil, pretože tieto zbraňové systémy sú mobilné a ľahko zamaskovateľné.

Rovnako ako v Kórei, Vietname či Libanone by mohla byť vyslaná aj ruská obsluha sýrskych protivzdušných systémov, a neexistoval by spôsob, ako by niekto mohol dokázať, že to „urobili Rusi„, až kým by americké a izraelské lietadlá začali padať z oblohy. Rusi by sa tešili tomu, čomu CIA hovorí „uveriteľná popierateľnosť„.

Američania a Izraelčania by sa samozrejme obrátili proti slabšej strane, Sýrčanom, ale mimo pocitu blaha by to na zemi nezmenilo nič, pretože sýrska obloha by sa pre americké alebo izraelské letectvo nestala bezpečnejšou.

Ďalšou možnosťou by pre Rusov bolo ponúknuť pre existujúce systémy sýrskej protivzdušnej obrany modernizáciu (programov a rakiet), obzvlášť pre mobilné cestné systémy 2K12Kub a 9K37Buk. Takáto modernizácia, obzvlášť v kombinácii s nasadením dostatočného počtu Pancirov a Verb, by bola nočnou morou tak pre Američanov, ako aj pre Izraelčanov. Turci by sa príliš neznepokojovali, pretože si tam už aj tak lietajú s plným súhlasom Rusov a nič by nenamietali ani Iránci, ktorí, aspoň pokiaľ viem, v Sýrii žiadne vzdušné operácie nevykonávajú.

Jednou vadou na tomto pláne by bolo, že túto hru môžu hrať dvaja a že USA nič nebráni poslať svojim „dobrým teroristom“ ešte viac moderných systémov MANPAD. Avšak tento argument má jednu vadu na kráse: ak obe strany robia to isté, strana najviac závislá na vzdušných operáciách (USA) stráca oveľa viac, než strana, ktorá má výhodu na zemi (Rusi). Navyše poslaním MANPADov do Sýrie si USA znepriatelia svojho zdanlivého spojenca, Turecko, zatiaľ čo ak tieto systémy pošle Rusko, plus ďalšie rakety Sýrii, budú sa sťažovať len Izraelčania. Keď sa tak stane, bude mať Rusko jednoduchú a pravdivú odpoveď: my sme túto hru nezačali, to vaši americkí spojenci, tak za nimi môžete zájsť a za tento bordel poďakovať.

Hlavným problémom v Sýrii je fakt, že USA a Izraelčania teraz operujú na sýrske oblohe úplne beztrestne. Ak sa toto zmení, nastane pomalý a pozvoľný proces.

Po prvé, došlo by k niekoľkým ojedinelým stratám (ako nedávno izraelská F-16), potom by sa miesta amerických a izraelských vzdušných útokov postupne presunuli mimo mestských centier, a namiesto centrálneho velenia by útočili na menšie a izolovanejšie ciele (ako kolóny vozidiel). To by naznačovalo, že sú si vedomí, že väčšina najlukratívnejších cieľov je už dobre bránená. Nakoniec by počet náletov klesal a boli by postupne nahradené útokmi rakiet a strelami s plochou dráhou letu. To celé by nakoniec znamenalo posun od útočných vzdušných operácií k ochrane jednotiek, čo by poskytlo Sýrčanom, Iráncom a Hizballáhu oveľa jednoduchšie prostredie pre operácie.

Hizballáh už desiatky rokov úspešne operuje pod úplnou izraelskou vzdušnou nadvládou a kým Sýria dostatočne neposilní svoju protivzdušnú obranu, skúsenosti Hizballáhu z tohto typu operácií by boli pre Sýrčanov neoceniteľné,.

Záver: je kontra-eskalácia skutočne tou jedinou možnosťou?

Úprimne začínam veriť, že Ríša [ Americké Impérium] sa rozhodla pokúsiť sa o čiastočnú  „reconquistu“ Sýrie, dokonca aj francúzsky prezident Macron hovorí o útoku na Sýrčanov, aby ich „potrestal“ za použitie (neexistujúcich) chemických zbraní. A nakoniec USA chcú, aby Rusi zaplatili čo najvyššiu cenu za svoju rolu v Sýrii. K ďalším americkým cieľom v Sýrii patrí:

  • Vynútenie si faktického rozdelenia Sýria tým, že dostanú pod kontrolu sýrske územie východne od rieky Eufrat (hovorme tomu „plán C verzia 3.0“)
  • Krádež plynových polí nachádzajúcich sa na severovýchode Sýrie
  • Vytvorenie Američanmi ovládanej oblasti, z ktorej by bolo možné plánovať a vykonávať operácie Kurdov, dobrých teroristov a zlých teroristov
  • Sabotovať Ruskom podporované mierové rokovania
  • Podporovať izraelské operácie proti silám Iránu a Hizballáhu v Libanone a Sýrii
  • Vykonávať pravidelné útoky na sýrske sily pokúšajúce sa oslobodiť svoju krajinu od cudzích nájazdníkov
  • Predkladať inváziu a okupáciu Sýrie ako jedno z „víťazstviev“ sľúbených Trumpom pre MIC [vojensko-priemyselný komplex] a izraelskú loby.

Doteraz bola ruská reakcia na túto stratégiu dosť pasívna a súčasná eskalácie silne naznačuje, že je potrebný nový prístup.

Zostrelenie izraelskej F-16 je dobrým prvým krokom, ale je potrebné toho spraviť oveľa viac, aby sa dramaticky zvýšili náklady Ríše za jej politiku vo vzťahu k Sýrii. Zvýšenie počtu ruských komentátorov a analytikov požadujúcich silnejšiu reakciu na nedávne provokácie, by mohlo byť známkou toho, že sa niečo chystá.

Zdroj: UNZ