Demokracia nemá prívlastky, je to len formálny rámec napĺňaný rôznym obsahom. Ak sa však jeden z týchto obsahov prehlási za jediný platný, zúži sa rámec a ostatné možné obsahy sa stávajú protiústavné a prenasledované. Nálepkovanie každej strany, ktorá si dovolí oponovať mantrám o nespochybniteľnosti nového konceptu za extrémisticke s hrozbou a výzvami na obmedzenie ich činnosti je potom prirodzeným dôsledkom. Obvinenie ĽSNS z protiústavnej činnosti napĺňa znaky tejto charakteristiky.
Na stránkach inštitútu Václava Klausa napísal Ladislav Jakl podnetný text, kde v skratke ukazuje nebezpečenstvo glorifikovania jediného názoru za jediný platný. Píše:
Politickej súťaže sa zúčastňujú rôzne politické strany a ideové smery. Keď vyhrá koncept sociálnej demokracie, naplní (do najbližších volieb) priestor vymedzený ústavou svojou sociálno-demokratickou politikou. Keď vyhrá kresťanská demokracia, naplní rámec svojou kresťanskodemokratickou politikou, keď občianska demokracia … a tak ďalej. Ústavným rámcom je demokracia a jej obsahom sú rôzne aktuálne politické akcenty.
Koncom demokracia ale je, keď sa konkrétny a zvyčajne dočasný politický obsah stotožní so samotným rámcom. Tým sa iné politické obsahy dostávajú do autu a sú mimo, ak nie dokonca protiústavné. A podľa toho sa s nimi aj zaobchádza.
Tak tomu bolo v ústave z roku 1948, kde sa pre istotu už v preambule uvádza, že „My, ľud československý, vyhlasujeme, že sme pevne rozhodnutí vybudovať oslobodený štát ako ľudovú demokraciu , ktorá nám zaistí pokojnú cestu k socializmu.“ Komunistický politický koncept „ľudovej demokracie“ tak prestal byť jednoduchým dočasným obsahom ústavného demokratického rámca, ale stal sa definičnom znakom rámca samotného. Podľa takto zúženého rámca sa iný politický koncept než ten, ktorý chcel budovať štát ako ľudovú demokraciu, zmenil z konkurenčného ideového smeru v rámci politickej súťaže na smer útočiaci na podstatu samotnej ústavy.
Keď ústava z roku 1960, ktorá s niektorými zmenami platila vlastne až do konca roka 1992, vyhlásila, že socializmus je už vybudovaný a môžeme teda ľudovú demokraciu ako ústavný rámec vymeniť za sám socializmus, ocitli sa mimo ústavnosť všetky politické, spoločenské a ideové smery, ktoré sa nehlásili k socialistickej demokracii .
Nová ústava, platná od roku 1993, žiadne také zúženia ústavného rámca explicitne neobsahuje, a tak som si žil v domnienke, že tento rámec možno slobodne naplniť rôznymi demokraciu rešpektujúcimi myšlienkovými a politickými konceptami. Ktoré to budú a v akom pomere, o tom budú rozhodovať každej voľby.
Myslel som, že žijem v demokracii bez prívlastkov. Ale to som sa asi pomýlil. Za našimi chrbtami ktosi ústavu potichu prepísal. Za našimi chrbtami ktosi pokútne napísal ústavu novú, ktorá je síce tajná, ale o nič menej záväzná. Stali sme sa liberálnou demokraciou . Liberálna demokracia – rovnako ako sám liberalizmus – býva interpretovaná a definovaná veľmi vágne, o to je to ale horšie.
Namiesto slova demokracia sa začala používať slovné spojenie liberálna demokracia s vedomím, že liberalizmus sa chápe ľavicový politický smer. Liberalizmus už nie je chápaný ako minimalizácia štátu. Štát sa stáva stáva mocnejším garantom tzv. slobody menšín, ktorej rámec však definuje nikým nevolená skupina aktivistov. Naopak preferencia osobnej slobody a zodpovednosti jednotlivca rozhodovať o svojom osude samostatne, teda atribúty klasického liberalizmu, sa dostávajú nielen formálne mimo definičný rámec nového liberalizmu, ale aj mimo rámec ústavnosti.
Podľa Jakla
Demokracia vo svojej slobodnej voľnej šírke súčasným vládnúcim elitám nevyhovuje, je pre nich nebezpečná. To by totiž mohol vo voľbách vyhrať aj niekto iný, že. To by potom niekto vo zvodnom politickom diskurze mohol presadzovať napríklad myšlienky národno demokratické alebo konzervatívne demokratické. A to teda nie, kričí únijný aj náš domáci establishment. Nebyť liberálom, ale trebárs konzervatívcom, to síce zatiaľ nie je trestné, ale asi by byť malo.
Ak sa niekde politickej súťaže zúčastňujú iné ako ľavicovo liberálne myšlienkové koncepty, mali by podľa dnešných elít byť nie iba porazené v politickej súťaži, ale mali by byť priamo z tejto súťaže vykázané ako neústavné alebo dokonca protiústavné. A ak by dokonca nejaký taký smer v niektorej krajine demokraticky zvíťazil a pokúšal sa demokratický rámec legitímne naplniť obsahom, ku ktorého realizácii dostal mandát, je nutné takú krajinu vylúčiť z „demokratickej“ rodiny ako neliberálneho odpadlíka.
ĽSNS nie je v rétorike jej hlavných predstaviteľov práve výkvetom racionality, veľmi často zabieha až na hranicu kontroverzného. Napriek tomu je to strana, ktorá pracuje v rámci súčasnej demokracie, nežiada jej zmenu, ale žiada od voličov mandát uskutočniť svoje vízie. A tie nie sú ani náhodou podľa gusta dnešných ľavičiarov. Súčasťou demokracie je zmena na základe volebných výsledkoch a tie zas závisia od výsledkov predchádzajúcej činnosti. Ak strana uznáva legitimitu tohto procesu, funguje v demokratickom rámci ako jej súčasť. A to ĽSNS rozhodne nespochybňuje politikou, stanovami a inými oficiálnymi aktivitami. Z takto postavenej definície je potom ĽSNS strana demokratického systému, t.j. strana demokratická, aj keď to zrejme mnohým ľuďom bude znieť divne. Ale tak to je. Dokonca nebolo možné definitívne výrokom súdu ani potvrdiť nezákonnú činnosť jej vlastných členov, hoci obvinenia prichádzajú ako na bežiacom páse.
Bohužiaľ, aj negatívne skúsenosti ľudí k tomuto procesu patria. Ak sa dostanú Kotlebovci k svojmu podielu na moci a budú svoj mandát zneužívať či nebudú s ním vedieť zaobchádzať, potvrdia povesti kritikov o vlastnej neschopnosti. Lenže čo ak nie? A toho sa zrejme všetci boja ako čert kríža. Možno by sa ukázalo, že podpora neliberálnej predstave o demokracii je omnoho širšia ako je niekomu milé. Osobne som skeptický, že by sa súčasná garnitúra ĽSNS dokázala povzniesť nad svoje limity. Avšak ak by to predsa len dokázala, alebo by sa našla iná strana, ktorá by vedela zužitkovať a v praktickej politike svojimi ekonomickými a sociálnymi výsledkami potvrdiť racionalitu neliberálnej politiky, zmenila by sa podoba tejto spoločnosti.
Dnes tu máme stále tvrdšie presadzovanie prívlastkovej liberálnej demokracie. Ak bude ĽSNS zrušená, bude prvou obeťou tohto procesu. Po nej budú nasledovať aj ďalšie strany, alebo ľudia, ktorých napadne nešťastná myšlienka vzoprieť sa jedinému povolenému normalizovanému prúdu. Na záver opäť pripomenieme slová Ladislava Jakla.
Buďme demokraciou. Nie socialistickou demokraciou. Nie ľudovou demokraciou. Nie liberálnou demokraciou. Rôzne politické a myšlienkové smery majú právo hrať na politickom ihrisku o svoj úspech. Ale žiadny z nich nemá právo ihrisko vlastniť.
Zdroj: Inštitút Václava Klause