Fašizmus – neduh oboch strán
Keby neokonzervatívci a progresivisti skutočne porozumeli fašizmu, prestali by to slovo používať ako nadávku. To preto, že obe skupiny, spolu s väčšinou politických figúr a komentátorov, si prisvojujú fašistické idey a politiku.
Význačnou charakteristikou fašizmu je „zmiešané hospodárstvo“. Na rozdiel od socialistov a komunistov, ktorí sa usilujú o zrušenie súkromného podnikania, sa fašisti uspokojujú s ponechaním podnikov v súkromných rukách. Namiesto toho užívajú fašisti regulácie, nariadenia a dane na ovládanie podnikania a riadenia (a ničenia) hospodárstva. Teda fašistický systém je ten, v ktorom súkromný biznis slúži politikom a byrokratom, namiesto spotrebiteľom. Nesedí snáď tento opis fašistického systému na modernú americkú ekonomiku?
Fašizmus prospieva veľkému biznisu, ktorý si môže dovoliť náklady na prispôsobenie sa vládnym reguláciám, na rozdiel od ich menšej konkurencie. Veľké podniky, ktoré majú väčší politický vplyv ako podnikatelia alebo malý biznis, má tiež výrazný prospech zo štátnych dotácií. Aby si udržal svoju moc, financuje veľký biznis „užší kruh“ – sieť lobistov, žurnalistov, think tankov, byrokratov a asistentov kongresmanov, ktorí pracujú za oponou, aby utvárali vládnu politiku.
Obamacare je príkladom fašizmu, ktorý je nesprávne označovaný za socializmus. Obamacare nevytvoril štátom riadený systém „jedného platiteľa“, aký by existoval za socializmu. Namiesto toho rozšíril Obamacare štátnu kontrolu nad zdravotnou starostlivosťou cez nariadenia, regulácie a dotácie. Najviac neslávna známa časť Obamacare – individuálny mandát – núti jednotlivca kupovať si produkt od súkromného sektora.
Militaristická zahraničná politika modernej Ameriky zameraná na ochranu a zdokonaľovanie sveta je ďalším príkladom fašizmu, ktorý sa teší silnej podpore oboch politických strán. Ako pravicoví neoconi, tak ľavicoví humanitárski intervencionisti tvrdia, že naše údajne ušľachtilé ciele ospravedlňujú akékoľvek činy vlády Spojených štátov. A tak títo údajní obhajcovia ľudských práv obhajujú preventívne vojny, mučenie a prezidentské zoznamy smrti.
Mnoho politikov podporujúcich militaristickú zahraničnú politiku sú viac zaneprázdnení rozdávaním darčekov vojensko-priemyselnému komplexu, než šírením demokracie. To je dôvod prečo niektorí údajne voľnotržní konzervatívci znejú ako Paul Krugman na steroidoch, keď hovoria o ekonomických výhodách vojenských výdavkov. Podobne niektorí protivojnoví progresívci podporia veľké vojenské rozpočty, ak bude časť týchto peňazí utratená v ich štátoch či volebných obvodoch.
Hromadné zväzovanie a obmedzenie osobnej slobody sú ďalšími charakteristickými znakmi fašistických režimov. Aj keď existuje hnutie za „reformu“ policajného štátu, len málo ľudí chce zrušiť masový dohľad, zabavovanie civilného majetku, militarizáciu polície a iné opatrenia policajného štátu, prijaté v mene vojen proti teroru a drogám. Federálna vláda dokonca užíva silu na zabránenie ľuďom predávať surové mlieko! Snahy progresívcov umlčať politických oponentov sú ďalšími príkladmi toho, ako veľa údajne protifašistických Američanov preberá fašistické zásady.
Rast zabezpečovacieho a bojujúceho štátu bol sprevádzaný rastom prezidentskej moci. Táto centralizácia moci a podpora, ktoré sa od politickej triedy teší, je ďalším ukazovateľom fašistickej povahy súčasného režimu. Samozrejme, veľa ľudí v Kongrese bude bojovať za pritiahnutie uzdy exekutívy, kým je obyvateľom Bieleho domu člen opozičnej strany. Dokonca aj tí najurputnejší oponenti nadmernej prezidentskej moci sa okamžite stávajú jej lokajmi, keď ich strana získa Biely dom.
Cez všetok ich údajný antifašizmus podporujú neokonzervatívni konzervatívci a progresívci použitie sily k premene spoločnosti a sveta. Toto je určujúcou vlastnosťou nielen fašistov, ale tiež autoritárov. Skutočnými antifašistami sú tí, ktorí odmietajú útočnú silu. Pravá cesta ku skutočným slobodným trhom, mieru a individuálnej slobode začína odmietnutím autoritárstva podporovaného oboma stranami v prospech princípu neagresie.
Zdroj: RonPaul Institute