Finančná kríza z rokov 2008 až 2009 spôsobila skazu, o ktorej sa ešte dnes hovorí tak, ako by to bolo včera. Mervyn King, vtedajší guvernér britskej centrálnej banky, vyhlásil, že verejným tajomstvom je, že „z mnohých spôsobov organizovania bankovníctva je najhoršie ten, ktorý máme dnes.“ Čo si s ním počať ďalej? Nad tým sa na serveri Evonomics zamýšľa Nicholas Gruen.
Mervyn King mal pri svojom výroku na mysli systém bankovníctva s čiastočnými rezervami, kedy takmer všetky peniaze v našej ekonomike predstavujú pohľadávky súkromných subjektov voči obchodným bankám, alebo pohľadávky obchodných bánk za súkromnými subjektmi. Čo je ale dôležitejšie, tieto obchodné banky držia vo vkladoch iba zlomok všetkých týchto pohľadávok. Týmto vkladom sa potom hovorí rezervy a tomuto zlomku rezervný pomer.
V skutočnosti je ale situácia ešte horšia, než to vyzerá. K tomu, aby obchodné banky poskytli pôžičku, nepotrebujú vôbec žiadne vklady. Poskytnutie úveru už samo o sebe vytvorí vklad – banka tým vytvorila nové peniaze. A ak komerčná banka náhodou nemá dosť vkladov, aby splnila požadovaný rezervné pomer, jednoducho si ich požičia od inej komerčné banky. A ak ani tie nemajú, potom si všetky požičiavajú od centrálnej banky. Takto centrálna banka dodáva likviditu do systému a komerčné banky môžu teoreticky požičiavať až do nekonečnej výšky.
Aj keď sa teda komerčné banka tvária ako konkurenčný súkromný subjekt, od obyčajných súkromných podnikov sa v mnohom líšia. Tie totiž peniaze dostávajú za to, že pre svojich zákazníkov vytvárajú nejakú protihodnotu. Naproti tomu komerčné banky peniaze vytvárajú z ničoho a nechávajú si za to platiť. A ak náhodou niekde niečo chýba, nastupuje tu centrálna banka ako veriteľ poslednej inštancie, ktorý tie komerčné ochotne podrží. Komerčné banky tak nie sú obyčajnými konkurenčnými subjektmi, ale partnermi verejného subjektu. A práve toto partnerstvo im pred poslednou finančnou krízou umožnilo narásť do tak obludných rozmerov, že by ich krach položil celú ekonomiku. Preto ich , resp. mnohé z nich, vlády museli vtedy zachraňovať. Skrátka: „Too-big-to-fail“.
Keď sú teda komerčné banky tými „démonmi“ v systéme, prečo ich radšej nepreskočíme?
Nicholas Gruen kriesi zabudnutú – a vtedy len akademickú – myšlienku o tom, že centrálna banka by nemala účty otvárať iba bankám, ktoré ich následne otvárajú súkromným subjektom, ale mala ich súkromným subjektom otvoriť rovno.
Centrálna banka by tak prestala byť veľkoobchodníkom bankových služieb, ale prevzala by tu rolu retailového obchodníka, ktorú doteraz plnili komerčné banky. Tie by tak neboli oproti ostatným subjektom zvýhodnené a bola by dosiahnutá ona vysnívaná konkurenčné neutralita.
Kým predtým bola realizácia takéhoto nápadu nemysliteľná, predovšetkým vzhľadom na to, že by bolo nutné, aby si centrálna banka zriadila pobočky v celej krajine, vo svetle dnešných technológií a internetu už sa to ako taký nezmysel nezdá.
Podobne ako dnes má centrálna banka s komerčnými bankami centrálne zúčtovacie centrum, pričom tento systém by bolo možné vytvoriť pre všetky ekonomické subjekty. Ľudia by tak pôžičky získavali priamo za úrokovú sadzbu centrálnej banky, teda bez maloobchodnej prirážky.
Celý proces poskytnutia úveru by tiež mohol bežať v oveľa konkurenčnejšom spôsobom.
Centrálna banka by nemusela posudzovať bonitu každého klienta zvlášť, ale mohla by špecifikovať súbor vysoko bezpečných aktív, proti ktorému by sa automaticky požičiavalo. Tak by bolo možné zabezpečiť, aby neboli pôžičky poskytované nebonitným subjektom, ako to v súčasnosti robia komerčné banky, ktoré sú poháňané túžbou po úrokových ziskoch, a s vedomím veriteľa poslednej inštancie, ktorý je v prípade problémov nemôže nechať skrachovať.
(Článok pôvodne vyšiel ako autorský komentár na ROKLEN24)