V roku 1968 sa vyhodnocoval vývoj v Československu a možnosť ohrozenia socializmu. V Sovietskom zväze sa rodilo presvedčenie, že na „nápravu“ je potrebná „bratská pomoc“
[sociallocker][/sociallocker]
O situácii sa radili členovia politbyra, ktoré držalo faktickú moc v krajine. Na čele bol Leonid Iľjič Brežnev. Síce rodák z dnešnej Ukrajiny, ale je možné, že bol ruskej národnosti. V jeho pase sa uvádza aj jedno aj druhé.
Brežnev nebol rozhodnutý, jastrabmi vo výbore sa javili najviac Podgornyj a Šelest
Členovia politbyra a ďalší
Leonid Brežnev – Ukrajinec, mesto Kamenskoje, Dneptropetrovska oblasť, Ukrajina. Jeho pas uvádzal raz národnosť ukrajinskú, inokedy ruskú
Michail Suslov – Rus, narodený v 1902, Šachovskoje, Uľjanovská oblasť, Rusko
Aleksej Kosygin – Rus, narodený 1904 v Petrohrade, Rusko
Mikola Podgornyj – Ukrajinec, narodený 1903, Karlovka, Ukrajina
Dmitro Poľjanskij – Ukrajinec, narodený v 1917 v mestečku Slavjanoserbsk, v Lugansku na Ukrajine. Bol jeden z iniciátorov odovzdania Krymu Ukrajine
Gennadij Voronov – Rus, narodený v 1910, obec Rameški , Tverský kraj, Rusko
Andrej Kirilenko – Rus, narodený v 1906, Aleksejevka , Voronežský kraj, Rusko (k moci sa dostal cez Ukrajinu)
Aleksandr Šelepin – Rus, narodený 1918, Voronež, Rusko
Petro Šelest – Ukrajinec, narodený 1908 v dedine Andreyevka, okres Zmiev, gubernia Charkov, Ukrajina
Kiril Mazurov – Bielorus, narodený 1914 v dedine Rudnya-Pribytkovskaya (okres Gomel, Gomel región), Bielorusko
Arvīds Peľše – Lotyš, narodený 1899 v Zālīte nad Iecavou, okres Bauska, Lotyšsko
Aby sa komunistickým vodcom lepšie rozhodovalo, KGB vypracovala informačný materiál o operácii Západu. Na jar 1968 vraj všetci lídri krajín (vrátane Dubčeka) dostali uvedenú správu, podľa ktorej bol v roku 1962 v Spojených štátoch vypracovaný a aktuálne uskutočňovaný operačný plán tajnej operácie proti európskym socialistickým krajinám.
Okrem KGB pod vedením Andropova, zásah podporovali aj minister obrany Grečko, minister zahraničia Gromyko a veliteľ vojsk Varšavskej zmluvy Jakubovskij. Mimochodom Rus bol iba Andropov.
Po vyhodnotení všetkých informácií sa politbyro rozhodlo, že zásah je nutný.
Čo sa týka plánov Západu, mohla byť pravda. Veď panovala reálna, aj keď studená vojna a je nepredstaviteľné, že by sa Západ nepokúšal robiť kroky na zničenie nepriateľa. Presne tak, ako to robili Sovieti na Západe. Mieru ovplyvnenia situácie v Československu však zrejme Andropov prehnal.
Operácia Dunaj
Pre akciu, označenú ako operácia Dunaj, vyčlenili jednotky Varšavskej zmluvy o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckú armádu o celkovej sile asi 500 000 vojakov s 250 dopravnými lietadlami, 500 tankmi a obrnenými transportérmi a cca 2 000 delami a raketometmi. Tieto sily ako celok prevyšovali počtom Česko-slovenskú ľudovú armádu[. Sily východného vojenského okruhu ČSĽA neboli v období vpádu v plnom počte a podľa niektorých odhadov na jednu česko-slovenskú divíziu pripadalo 6 intervenčných.
Na operácii sa zúčastnilo asi 28 000 poľských a asi 30 000 maďarských vojakov. Účasť východonemeckých vojsk je sporná a najnovšie zdroje potvrdzujú, že tieto vojská nedostali povolenie vyraziť zo svojich nástupných pozícií za hranicami.
Len na Slovenskom území bolo v prvých dňoch okupácie nasadených 48 055 sovietskych, 10 372 maďarských a asi 1000 bulharských vojakov.
Intervenčné sily pod velením generála Pavlovského boli rozdelené do troch skupín. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) prenikli na česko-slovenské územie z územia Poľska (Legnica – Krakov). Skupina B tvorená vojskami ZSSR a NDR vyrazila z NDR (oblasť Görlitz, Zittau, Drážďany a Klingenthal). Skupina C, ktorú tvorili sovietske, maďarské a bulharské jednotky vnikla do Česko-Slovenska z maďarského územia z oblasti Győru. Vojaci intervenčných vojsk boli propagandou informovaní, že zasahujú proti kontrarevolúcii a v prípade, že nevstúpia do krajiny ako prví, obsadia Česko-Slovensko západné mocnosti.
Zo sovietskej strany sa invázie zúčastnili vojská (mimo letectva) sovietskeho 1. gardovej tankovej, 20. gardovej gardovej vševojskovej, 16. leteckej armády ( skupina sovietskych vojsk v Nemecku ), 11. gardovej armády ( Baltický vojenský okruh ), 28. vševojskovej armády( bieloruský vojenský okruh), 13. a 38. vševojskovej armády ( Prikarpatský vojenský okruh) a 14. leteckej armády ( Odesský vojenský okruh). K nim sa pripojili 8. gardová tanková a 57. letecká armáda na východe, 11. a 20. vševojsková a 37. letecké armáda na severe a západe