Eduarda Chmelára, ktorý sa ako nezávislý kandidát na prezidenta umiestňuje na horných pozíciách preferencií, zaujala rétorika okolo maďarského premiéra Viktora Orbána. Text, ktorý napísal na svojej stránke si Orbán zrejme do rámika nedá.
[sociallocker][/sociallocker]
Žasnem, ako sa všetci maďarobijci, nacionalisti a šovinisti stali fanúšikmi autokratického maďarského premiéra, akoby zabudli, čo všetko jeho politika stelesňuje a znamená. Strach z utečencov im natoľko zatemnil myseľ, že si neuvedomujú, že Európska únia netrestá Maďarsko za neochotu prijímať migrantov, ale za postupnú a vedomú demontáž demokratického zriadenia, ktorá bude mať v prípade úspechu negatívne dopady aj na Slovensko. Maďarský premiér Viktor Orbán si je toho veľmi dobre vedomý, a preto pred poslancami Európskeho parlamentu zvolil bravúrne vyskladaný demagogický prejav, v ktorom sa pasoval za záchrancu Európy, štylizoval sa do polohy martýra za odmietanie migrantov a, samozrejme, nezabudol dodať, že za všetkým sú ľudia platení Sorošom. To nebola strata zmyslu pre realitu, to bol úplne premyslený ťah, ako strhnúť na seba podporu tých, ktorí sú z migrácie vydesení a použiť ich ako štít voči všetkým svinstvám, ktoré doteraz napáchal.
Nedajte sa pomýliť, priatelia. Európsky parlament nepotrestal Maďarsko za odmietanie utečencov. Európsky parlament upozornil na to, že je opodstatnené otvoriť proti Maďarsku konanie podľa článku 7 Zmluvy o EÚ pre vážne ohrozenie a porušenie princípov právneho štátu. A hoci je tých dôvodov viac než dosť, ani toto ešte neznamená, že Maďarsko bude skutočne potrestané a budú mu odobraté hlasovacie práva. Táto možnosť je vysoko nepravdepodobná, keďže o celej záležitosti môže rozhodnúť len Rada EÚ (na vysvetlenie: to nie je tajomný Brusel, to sú všetky členské štáty Európskej únie). V prvej fáze Rada štvorpätinovou väčšinou musí odhlasovať súbor výhrad so žiadosťou o nápravu. Ak Maďarsko nevyhovie, až potom by sa pristúpilo k záverečnému hlasovaniu o sankciách, ktoré však musia byť schválené jednomyseľne – pričom už dnes vieme, že minimálne Poľsko (ak nie aj Slovensko a Česko) budú proti.
Viktor Orbán predviedol v Bruseli odpudzujúce divadlo, ktorému mohli uveriť len slabomyseľní ľudia. Namiesto vecného odpovedania na otázky a výhrady sa v prejave plnom citového vydierania a historických mýtov snažil vykresliť osud maďarského národa ako osud tisícročnej obety za európsku civilizáciu. Mimochodom, aj v tom zavádzal, keď tvrdil, že Maďari zachránili Európu pred Turkami. Hranica a stret Osmanskej ríše s európskou civilizáciou bola na Slovensku, najviac trpel chudobný slovenský ľud, ale objektívne treba povedať, že tu spoločne vykrvácali bok po boku Slováci, Maďari, Nemci, ale aj Chorváti, Rumuni, Poliaci a Srbi v spoločnom boji. Osobitne pri tom vyzdvihovať Maďarov je nevkusný mýtus.
V čom je teda hlavný problém Maďarska? Všetko sa začalo v roku 2010, keď Fidesz Viktora Orbána vyhral voľby zdrvujúcim výsledkom 53 %. Najprv zmenili volebný systém na väčšinový, ktorý zvýhodňuje veľké strany a umožňuje Orbánovi držať sa tak dlho pri moci. Potom vďaka absolútnej prevahe prijali novú ústavu (platnú od 1. januára 2012), ktorá sa označuje ako koniec demokracie v Maďarsku. Zaviedla totiž prvky, ktoré sú s ňou nezlučiteľné. Napríklad zriadila Národný justičný úrad, ktorého predseda (vymenovaný Orbánom) môže sám vyberať nových sudcov, ľubovoľne ich presúvať medzi súdmi a rozhodovať o tom, kto bude posudzovať jednotlivé prípady. Takéto právomoci sú v demokratických krajinách vrátane Slovenska neprípustné. Okrem toho Orbán zaviedol systém dosadzovania štátnych funkcionárov, vďaka ktorému sú prakticky neodvolateľní či drasticky obmedzil slobodu prejavu v krajine astronomickými likvidačnými pokutami. Ústava obmedzila aj práva menšín a právomoci ústavného súdu, ktorý bol poistkou proti zneužívaniu moci. V Maďarsku sa vedú štvavé kampane voči nezávislým umelcom, novinárom a vedcom, ktorí stoja v opozícii voči Orbánovmu režimu. Samotný Orbán nedáva žiadne rozhovory, nezúčastňuje sa žiadnych debát, kritikom sa vyhýba.
To sú však len všeobecne známe formálne znaky. Podstata Orbánovho režimu je v niečom inom. Ak by ste chceli vidieť skutočnú vládnucu elitu Maďarska, museli by ste sa dostať do VIP salónika na futbalovom štadióne Pancho Arena vo Felcsúte, dedine – za ktorú hrával Orbán kedysi futbal. Táto skupina pozostáva zo samotného predsedu vlády, dvoch významných ministrov, niektorých hlavných oligarchov a zopár neformálnych poradcov. Ani poradcovia, ani oligarchovia nemajú na Fidesz žiadne formálne politické väzby, nezastávajú volené ani menované pozície. A predsa sú najdôležitejšími mužmi v krajine, ktorí majú v rukách rozhodujúcu moc. Tá svojou štruktúrou a fingovaním pripomína zločineckú organizáciu, presnejšie – mafiánsky klan. Podstatu moci tu totiž tvorí „adoptovaná politická rodina“. Je to klan, v rámci ktorého sú vzťahy, ktoré nie sú pokrvné, premenené na príbuzenské. Adoptovanú politickú rodinu tvoria spriaznené rodiny (deti, manželky, bratranci, zaťovia), ktoré ovláda hlavný patrón. Typickým príkladom je Lőrinc Mészáros, starosta spomínaného Felcsútu. V roku 2010 bol obyčajný inštalatér, dnes jeho majetok prekračuje 400 miliónov eur, vlastní 120 firiem a patrí medzi päť najbohatších ľudí v Maďarsku. No aj Orbánov zať, ktorému premiér prihral 40 miliónov eur, no maďarskú verejnosť to nijako nevzrušuje, lebo akúkoľvek kritiku chápe ako nepriateľský akt proti Maďarsku.
Viktor Orbán je považovaný za jedného z najbohatších mužov Európy. Jeho majetok spravujú falošné firmy a pochybní prostredníci, zatiaľ čo jeho rodina, prívrženci a prisluhovači skupujú hrady, zámky, hotely, prístavy, továrne, reštaurácie, turistické rezorty, obchodné centrá, noviny, časopisy, rozhlasové a televízne stanice, internetové portály. Jeho firmy stavajú diaľnice, železničné trate, športové komplexy, ale aj rekonštruujú vládne a obecné budovy za peniaze daňovníkov. Majetky rozdáva spôsobom, ktorý pripomína kráľovské dary, feudálne léna v časoch dedičných monarchií. Rozdeľujú sa medzi oddaných služobníkov, ktorí následne financujú rozličné politické transakcie bez toho, aby boli registrované ako vládne výdavky.
Najnebezpečnejší je však Orbánov ultranacionalizmus, ktorý už dnes pripomína horthyovský režim. Orbán je jediný štátnik v tomto priestore, ktorý má premyslenú ucelenú víziu „o spoločnej obnove krajín Karpatského oblúka a celej strednej Európy“ – a táto vízia je vo vyslovenom protiklade s našimi štátnymi záujmami. Počas prejavu v rumunskom meste Baile Tušnad koncom júla tohto roku vyhlásil, že sa blíži „koniec storočného obdobia samoty Maďarov“. Navrhol prepojenie energetických sietí s okolitými štátmi, sľúbil rozvoj armády a povedal: „Sme opäť silní, odhodlaní, smelí a máme potrebné zdroje.“ Tento prejav zostal bez povšimnutia slovenských politikov, hoci by mal byť prinajmenšom varovaním, aby sme vytvorili vlastnú geopolitickú víziu nášho postavenia a stratégiu nášho rozvoja v strednej Európe.
Nemyslím si, že je správne trestať Maďarsko. Nie pre samotného Orbána, ale pre solidaritu s maďarským ľudom – autoritatívny premiér totiž celkom určite zneužije sankcie na ospravedlnenie a posilnenie vlastného režimu, na hľadanie nepriateľa, a to nielen vonkajšieho – už dnes manipuluje verejnosťou a označuje každého, kto nevolí Fidesz, za zlého Maďara (vrátane príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku, ktorí nevolia SMK). No to neznamená stáť na strane Viktora Orbána a podporovať jeho nedemokratickú politiku a spoločenský útlak. Raz sa totiž táto podpora môže obrátiť proti nám a keď budeme potrebovať pomoc voči Orbánovej šovinistickej a expanzívnej politike, nikto nám nepomôže. Myslime na to, keď budeme vidieť v Orbánovi hrdinu, ktorým nie je a hlavne sa naučme dovidieť za roh a domýšľať dôsledky. V tejto dobe je to totiž potrebné viac ako kedykoľvek predtým.