Portál Novinky priniesol spomienku na obrovskú tragédiu, ktorá sa udiala 3.7.1988. Americká vojnová loď USS Vincennes zostrelila raketou Airbus iránskych aerolínií, kde v troskách zahynulo 290 ľudí vrátane 66 detí.
[sociallocker][/sociallocker]
Podľa Noviniek, Airbus odštartoval k polhodinovému letu do Dubaja z Bandar Abbas o 10:17 miestneho času, teda s 27 minútovým oneskorením. Veža skúseného 37-ročného kapitána Mohsena Rezaiana, ktorý nalietal 7000 hodín, hneď po štarte vyzvala, aby zapol odpovedač, ktorý len automaticky reaguje na rádiový signál a hlási sa. Dôvodom bolo, že v tom čase zúrila vojna medzi Irakom a Iránom a oblasť Perzského zálivu bola miestom stretov, kde obe krajiny útočili na tankery.
Aj keď sa odpovedač celú dobu hlásil a Airbus letel v 30 kilometrov širokom koridore určenom pre civilnú dopravu, stroj do Dubaja nedorazil. Posádka amerického krížnika na neho vypálila dve protilietadlové rakety SM-2MR, z ktorých jedna lietadlo zasiahla. Zomrelo všetkých 290 ľudí na palube lietadla, okrem pasažierov i celá šestnásťčlenná posádka; 254 obetí bolo z Iránu, trinásť z Emirátov, desať z Indie a po šiestich pochádzalo z Pakistanu a Juhoslávie; jedna bola z Talianska .
Napriek rádiovým signálom a tomu, že Airbus stúpal, velenie krížniku dospelo k záveru, že sa na loď chystá zaútočiť iránske lietadlo. Krížnik, ktorý sa 3. júla vracal z eskorty nákladných lodí, sa pred tragédiou zaplietol do stretu s iránskymi rýchlymi člnmi.
Keď posádka vrtuľníka, ktorý odštartoval z paluby krížnika, oznámila, že na neho strieľali z iránskych hliadkovacích člnov, kapitán USS Vincennes sa rozhodol iránske lode prenasledovať a priplával do iránskych vôd, pričom pálil z diel a dva člny zasiahol a potopil. V tú chvíľu zaznamenala posádka odrazy na radare a vyhodnotila ich ako blížiace sa iránske lietadlo F-14 Tomcat. V strachu a pod tlakom času vypálil krížnik dve rakety SM-2MR (RIM-66 Standard).
Irán zostrelenie označil nielen za nezákonný čin, ale za zámernú akciu. Teherán neveril, že by posádka lode mohla zameniť F-14 za civilné lietadlo, pretože USS Vincennes bol ako jeden z prvých vybavený stále veľmi moderným systémom protilietadlovej obrany Aegis. Teherán zdôrazňoval, že stroj bol zostrelený v jeho vzdušnom priestore, kde by mohli [legálne] lietať aj jeho Tomcaty.
Posádka krížnika vŕšila chybu na chybu
Aj keď Spojené štáty priznali, že lietadlo zostrelili, vinu spočiatku zvaľovali čisto na Irán. Uvádzali, že Airbus letel rýchlosťou cez 800 kilometrov za hodinu a klesal z výšky 3000 metrov, takže pôsobil, ako by útočil. Prezident Ronald Reagan tvrdil, že išlo o „oprávnenú obrannú akciu„.
Ako ukázalo vyšetrovanie, realita bola iná, Airbus letel rýchlosťou necelých 700 kilometrov za hodinu vo výške 4000 metrov a stúpal. Vysielanie transpondéra Airbusu na civilnej frekvencii zachytili aj ďalšie dve americké lode v oblasti USS Sides a USS Montgomery, ktoré správne určili, že ho vysiela dopravné lietadlo.
Vyšetrovacia správa admirála Williama Fogartyho uviedla: „Dáta z pásky USS Vincennes, informácie z USS Sides a spravodajské informácie potvrdzujú fakt, že išlo o normálny komerčný let podľa plánu v pridelenom vzdušnom koridore za neustáleho stúpania od štartu v Bandar Abbas.“
Naviac vyšetrujúci admirál Fogarty vyhlásil, že Irán musí niesť zodpovednosť za “riziká vyplývajúce z prevádzkovania osobnej leteckej dopravy v tesnej blízkosti vojnového konfliktu.”
Kapitán lode USS Sides Carlson síce počul, že krížnik sa chystá vypáliť raketu, ale myslel si, že vzhľadom na dokonalejší radar má viac informácií a vie o útoku, o ktorom on sám nič netušil. Nenapadlo ho, že sa USS Vincennes rozhodol vypáliť na dopravné lietadlo, napriek tomu pre istotu Carlson vyslal varovanie pilotovi Airbusu a na správnej frekvencii. Katastrofe sa však už zabrániť nepodarilo.
Zostrel skončil aj na Medzinárodnom súdnom dvore, kde Irán žaloval USA, ale prípad bol stiahnutý 22. februára 1996, keď Spojené štáty pristúpili na urovnanie
Voči USA žiadne sankcie neboli vyvodené a vláda USA samozrejme žiadnu zodpovednosť za túto udalosť nepriznala. Incident bol nakoniec zo strany USA uznaný ako “hrozná ľudská tragédia”, ale bez prevzatia právnej zodpovednosti.
Spojené štáty vyplatili odškodné vo výške 131,8 milióna dolárov, z toho 61,8 milióna dolárov pozostalým, čo bolo 213103.45 na pasažiera. Kompenzácie boli nie priznaním viny, ale ako “ex gratia” – t.j. “z milosti”.
Horkosť na iránskej strane však pretrvala. Aj keď náčelník amerického štábu admirál William Crowe už v roku 1992 priznal, že krížnik sa v čase útoku pohyboval v iránskych vodách a americká vláda vydala vyhlásenie, že obetí ľutuje, nikdy sa formálne neospravedlnila a nepriznala, že by konala zle.
Viceprezident George Bush, ktorý krátko po tragédii začal kampaň za svoje zvolenie do Bieleho domu, zostrelenie označil za „nešťastný incident“ a opakoval: „Nikdy sa za Spojené štáty nebudem ospravedlňovať, nezaujímam sa o fakty, neospravedlňujem sa za americkej chlapcov.“
George Bush dokonca kritizoval Irán, že nechal Airbus vzlietnuť, keď cez oblasť plávali americké lode.
Nikto z posádky nebol odsúdený, ani kapitán William Rodgers. Všetci jej členovia boli vyznamenaní stuhou za bojové nasadenie a operátor protivzdušného systému, ktorý na lodi v tú dobu slúžil, dostal v roku 1990 Záslužnú medailu námorníctva za celú svoju službu od rokov 1984 až 1988. Kapitán dostal medailu Rádu légie za zásluhy.
Bojachtivý kapitán
Práve kapitán Rodgers pritom mohol mať podiel na zostrel. Niekoľko svedkov uviedlo, že sa správal agresívne a vyhľadával boj. Spomínal ho aj veliteľ lode USS Sides David Carlson, keď uviedol, že zostrelenie lietadla bolo „hrozným vyvrcholením agresivity kapitána Rogersa, ktorá bola vidieť už o štyri týždne skôr„.
S krížnikom sa 2. júna priblížil na dve míle k iránskej fregate, keď vykonával kontrolu prázdnej lode. Bola pritom predpísaná štvormíľová vzdialenosť. Sťažoval si vraj na činnosť, ktorú vykonáva, pretože tak dobre vyzbrojená loď by nemala len hliadkovať. Zahájil paľbu na rýchle člny, o ktorých tvrdil, že sa ku krížniku približujú, aj keď to nebola pravda.
Fogartyho správa však uvádza, že 3. júla 1988 konal kapitán adekvátne vzhľadom k informáciám, ktoré mal k dispozícii. Bol informovaný, že na krížnik útočí iránsky F-14A Tomcat.
Americké velenie v roku 2000 priznalo, že ľudia na mostíku boli pod psychickým tlakom a v strachu z útoku ignorovali všetky informácie, ktoré boli v rozpore s pocitom, že čelia náletu.
Hoci poručík William Monford upozornil kapitána, že ide zrejme o civilné lietadlo, mostík sa domnieval, že je loď ohrozená nalietavajúcim lietadlom. A keď dôstojník zodpovedný za sledovanie cieľov na radare oznámil, že iránsky lietadlo začína klesať a priblížil sa ku krížniku na 17 kilometrov, kapitán dal súhlas na odpálenie rakiet.
Súhra nešťastných okolností
K tragédii prispelo niekoľko ďalších faktorov. Civilné lietadlo malo meškanie a v koridore sa objavilo v čase, keď už malo podľa rozpisu pristávať v Dubaji. Letisko Bandar Abbás, z ktorého Airbus odštartoval, navyše využívalo aj iránske letectvo, ktoré tam malo aj F-14A Tomcat. Krížnik zachytil aj vysielanie transpondéra jedného z nich a operátor ho mylne priradil Airbusu.
Posádka krížnika sa pokúšala s Airbusom považovaným za vojenský stroj sedemkrát spojiť, lenže na vojenskej frekvencii, ktorú piloti dopravného lietadla nemohli prijať – Airbus nebol vybavený potrebným prijímačom. Loď vyslala aj tri odkazy na civilnej frekvenciu, ale u tých nebolo jasné, ktorému lietadlu sú určené. Nevysielala na frekvencii pre riadenie letovej prevádzky.
Vzhľadom k malej vzdialenosti Dubaja od Bandar Abbas tiež letel Airbus nízko, aj keď nad šeststometrovou hranicou, pod ktorou mohli byť lietadlá podľa amerického varovanie ohrozené obrannými operáciami.
K tragédii prispelo, že pred útokom sa v oblasti pohybovalo iránske protilodné lietadlo P-3 Orion, ktoré pôsobilo, akoby vyhľadávalo cieľ pre útok stíhačky.
Posádka sa bála útoku
Veľký podiel na neospravedlniteľnej tragédii mali aj obavy posádky pohybujúcej sa v priestore, kde sa bojovalo. Keď sa v roku 1986 vystupňovala vojna tankerov, Spojené štáty umožnili kuvajtským tankerom plávať pod americkou vlajkou. To ich však nechránilo pred nabehnutím na míny a tak v oblasti začali hliadkovať vrtuľníky a lode USA.
Služba bola nebezpečná, 17. mája 1987 zasiahla americkú fregato USS Stark iracká raketa a zabila 37 námorníkov. Napriek americkému dohľadu Iránci 15. októbra 1987 zasiahli raketou kuvajtský tanker, na čo USA odpovedali útokom na iránske ropné plošiny. Napätie ešte stúplo, keď 14. apríla 1988 narazila ďalšia americká fregata USS Samuel B. Roberts určená na sprevádzanie kuvajtských tankerov na iránsku mínu. Žiadny námorník nezahynul, ale loď mala v trupe dieru s priemerom 4,5 metra a musela byť odtiahnutá.
V odvete spustili o štyri dni neskôr Američania operáciu Praying Mantis, ktorej sa zúčastnilo niekoľko skupín amerických lodí na čele s lietadlovou loďou USS Entreprise, dvoma krížnikmi, dvoma torpédoborcami a dvoma fregatami. Terčom útoku boli opäť iránske ropné plošiny, ale potopených bolo aj niekoľko iránskych lodí vrátane rýchleho člna Džošan a fregaty Sahand. Jej sesterská loď Sabalan síce bola zasiahnutá a vzplanula, ale potopená nebola, aby sa ďalej nezvyšovalo napätie.
Po námornom strete, ktorý bol najväčší od vietnamskej vojny, sa Spojené štáty rozhodli rozšíriť svoju ochranu na všetky neutrálne lode prechádzajúce Perzským zálivom. Vyslaný tam bol aj krížnik USS Vincennes, ktorý mal zabezpečiť lepšie pokrytie radarom, lebo v oblasti nepôsobili lietadla AWASC. Loď bola vybavená najmodernejším systémom protivzdušnej obrany Aegis s radarom s fázovou anténou AN / SPY-1.
Útoky na civilné lietadlá
Pozabudnutý zostrel iránskeho Airbusu sa začal znova pripomínať po 14. júli 2014, kedy bol na východe Ukrajiny zostrelený malajzijský Boeing 777 a zahynulo všetkých 298 ľudí na jeho palube. Okolnosti boli podobné. Zasiahla ho raketa Buk vypálená z územia, kde sa bojovalo.
[Novinky doslova píšu „Zasiahla ho raketa Buk vypálená z územia pod kontrolou povstalcov. Vyšetrovanie preukázalo, že zbraň bola na území prevezená z Ruska. Povstalci zrejme chceli zostreliť ďalší veľký ukrajinský transportný Iľjušin Il-76 prepravujúci posily, ako to urobili 14. júna u letiska v Luhansku.“ Vyšetrovanie však nebolo uzavreté, z činu je obviňované Rusko bez toho, aby sa k dôkazom mohlo akokoľvek vyjadriť. Pochybnosti, ktoré ukazujú na zavinenie ukrajinskej strany sú ignorované. Avšak vzhľadom na to, že už tri dni pred katastrofou bolo zostrelené lietadlo AN-26 vo výške ďaleko nad pásmom dostrelu ručne odpaľovaných rakiet MANPAD, vzdušný priestor nad zónou boja mal byť bezpodmienečne uzavretý. ]
Raketa zem-vzduch zasiahla v roku 2001 i Tupolev Tu-154 Siberia Airlines letiaci z Tel Avivu do Novosibirska, pričom zomrelo 78 ľudí na palube. Vyšetrovanie preukázalo, že Tupolev zasiahla raketa protilietadlového systému S-200 vypálená ukrajinskou armádou na Kryme počas vojenského cvičenia. Vyšetrovaním sa zistilo, že lietadlo bolo zostrelené omylom raketou ukrajinskej armády komplexu S-200 . Ukrajina incident popierala, ale nakoniec pod ťarchou dôkazov priznala, že v rámci armádneho cvičenia odpálila raketu S-200, ktorá spôsobila katastrofu. Ukrajina nakoniec v rámci vyrovnania sa so zodpovednosťou za túto tragédiu, vyplatila pozostalým po 200 tisíc dolárov. Iné postihy, súd či sankcie nenasledovali.
Prípadov, kedy boli zostrelené civilné lietadlá, je však oveľa viac. Jedným z najznámejších prípadov bol v roku 1982 zostrel juhokórejského Boeingu 747, ktorý sa odchýlil od letovej trasy a dostal sa nad zakázanú oblasť pri Sachaline. Jumbo jet na letu KAL 007 zostrelila sovietska stíhačka Su-15. Všetkých 269 ľudí na palube zahynulo. Táto katastrofa mal mimochodom za následok uvoľnenie GPS pre civilné účely. Za katastrofu nebol vyvodený žiadny postih.
Rok po kórejskej vojne , v roku 1954, zostrelili čínski piloti Lavočkin La-11 Douglas C-54 (DC-4) spoločnosti Cathay Pacifik na ceste z Bangkoku do Hongkongu. Z devätnástich ľudí na palube zahynulo desať pasažierov.
O rok neskôr bol zostrelený Lockheed Constellation izraelskej spoločnosti El Al letiace z Londýna do Tel Avivu. Omylom zablúdil nad Bulharsko, kde proti nemu zasiahli dve stíhačky MiG-15. Zahynulo všetkých 58 ľudí na palube.
11. 09. 1968 havarovalo pri Nice lietadlo Sud Aviation SE-210 Caravelle III spoločnosti Air France – zomrelo 95 ľudí. 10. 05. 2011 povedal bývalý vojenský tajomník Michel Laty v rozhovore na televíznom kanáli TF1, že let 1611 zostrelila raketa, ktorá sa odchýlila od svojej dráhy. Žiaden súd sa nekonal. O sankciách takisto nič nebolo známe.
21. 02. 1973 zostrelila izraelská armáda na Sinaji líbijský Boeing spoločnosti Arab Airlines. Na palube bolo 113 ľudí, 108 z nich našlo v troskách svoju smrť Izrael svoju vinu na tejto katastrofe popieral. Priznal sa až po zverejnení nahrávok z čiernych skriniek. 30 spoločností – členov ICAO (Medzinárodná organizácia pre civilné letectvo) hlasovalo pre odsúdenie Izraela. USA sa kritiky zdržali a OSN nenašla žiadne dôvody pre uvalenie akýchkoľvek sankcií proti tejto krajine. Izrael nakoniec uznal “chybu v úsudku” a pozostalým vyplatil kompenzáciu. Žiadny aktér nebol potrestaný.
[Novinky pri tejto katastrofe sa mýlia, keď napísali „Naopak izraelskí piloti stíhacích lietadla F-4 Phantom zostrelili v roku 1972 líbyjský Boeing 727 na ceste z Tripolisu do Káhiry , ktorému zlyhala časť prístrojov a za zlého počasia sa dostal na Izraelom okupovaný Sinajský polostrov. Vypálili, keď pilot Boeingu odmietol počúvnuť ich výzvy, aby pristál. Zahynulo 108 zo 113 ľudí na palube.„]
V apríli 1978 bol zostrelený sovietskym stíhacím pilotom kórejský Boeing 707, ktorý pri Murmansku vletel do vzdušného priestoru ZSSR. Sovieti boli presvedčení, že ide o špionážne lietadlo RC-135, ktoré má rovnaký druh trupu. Pilotom sa podarilo núdzovo pristáť, takže zo 109 ľudí zomreli len dvaja cestujúci. K žiadnym následkom, súdu, ba ani sankciám nedošlo. Sovietsky zväz vyplatil 100 tisíc dolárov Južnej Kórei ako odškodnenie. Bohužiaľ fakt, že lietadlo sa dostalo hlboko do vzdušného priestoru pred tým, než bolo zachytené prostriedkami protivzdušnej obrany malo za následok sprísnenie predpisov sovietskej armády, ktoré neskôr viedli k fatálnej tragédii KAL-007.
Ako ukázalo následné vyšetrovanie, protilietadlová raketa zasiahla v júni 1980 i DC-9 spoločnosti Aerolinee Itavia, letiace z Bologne do Palerma, pričom zahynulo 81 ľudí. Kto ju vypálil, ale jasné nie je, vtedy v oblasti operovali americké, talianske aj francúzske stíhačky. Zasahovali proti líbyjskému MiGu. V roku 2008 Francesco Cossiga, bývalý taliansky prezident prišiel s teóriou, že lietadlo bolo zostrelené raketou vystrelenou francúzskou stíhačkou kvôli informácii, že na palube lietadla sa nachádza líbyjský vodca Muamar Kaddáfi. Podľa iných nepotvrdených informácií leteli v jeho tesnej blízkosti dva líbyjské MiGy, snažiac sa zabrániť zameraniu radarom. Boli však odhalené a bol podniknutý pokus na ich zachytenie francúzskymi stíhačmi zo základne Solenzara na Korzike alebo Corsairmi z lietadlovej lode USS Saratoga. Pri útoku bol náhodne zasiahnutý aj DC-9. Jeden z MiGov unikol a druhý bol pravdepodobne zostrelený nad Kalábriou. Pre ďalšie posudzovanie udalostí (a následné odškodnenie obetí) je rozhodujúce uznesenie súdu z 28.1.2013, kde bolo konštatované, že pád lietadla bol spôsobený anglickou, francúzskou, alebo americkou stíhačkou pri prenasledovaní líbijského lietadla.
Sumárne môžeme povedať, že ani v jednom prípade zostrelenia civilného lietadla sa nekonal žiadny medzinárodný súd a neboli udeľované žiadne sankcie. Okrem katastrofy letu MH-17, ktorá viedla k nsankčnej vojne a nepriateľstvu s Ruskom a kde naviac nie je vina Ruska dokázaná.